 |
„Aké si znamenie?“
Dlho bola ticho.
„Lev,“ povedala placho. Pripadala si, ako na výsluchu. Obklopoval ju hlúčik spolužiačok. Všetky sa usmievali. Hlavne tá, čo sedela s prekríženými nohami na lavici a navyše – čo bolo najviac nepríjemné – akýmsi zvláštnym, dominantným pôvabom kládla otázky.
„Počula som, že si prišla z východu,“ nadškrtla Ema a prehodila si hustú hrivu vlasov.
Bola pekná, to musela Bohdana uznať. Možno najkrajšia z triedy. Aj chlapci zo starších ročníkov sa pri nej cítili nesvoji.
„Hej, z jednej dedinky pri Užhorode.“ Prízvuk mala pekný, ale tu v Bratislave niektorým rezal uši. Hlavne tým, čo všetko vadilo.
„Takže lazy, že?“ Niekoľko dievčat sa zachichotalo. „Asi tam toalety nemáte, to musí byť hrozné!“
Hlúčik vybuchol a z chuti sa smial. Toto Ema chcela. Dodávalo jej to slastnú moc. Jedna z kamarátok po nej neprítomne strelila obdivuhodným pohľadom a smiala sa ďalej. Nebolo to také smiešne, ale smiala sa, pretože to bolo na mieste.
Na chodbe zazvonilo.
„Prestávka skončila. Poďme, baby!“ zavelila Ema. „Lazníčka sa musí prezliecť.“
Vstala a pohrdlivo sa ohliadla. Premerala si ju letmým pohybom očí, pričom spočinula na prsiach, ktoré boli častým terčom posmeškov. Dievčatá v športovom úbore vybehli z triedy a Bohdana sa prezliekla posledná.
Basketbal prebiehal dynamicky. Veľmi jej nenahrávali, a tak sa len motala medzi dravými hráčmi ako duch. Na lavičkách vysedávali detská po chorobe a simulanti s ospravedlnenkami. Telocvikár sa hral na telefóne a hru nevnímal. Ani pokriky, ktoré adresovali Bohdane: „Nezavadzaj! Uhni, lazníčka! Daj to sem, nahraj, nepokaz…“ Bohdana sa lopty rýchlo zbavovala a odpočítala minúty do konca. A ten prišiel. Vyhral tím Emy. Štýlovo si plieskali po rukách, hrdo špúlili perami a vyčesané chvosty vlasov sa im kývali zo strany na stranu. Vyučovanie však pokračovalo do poslednej hodiny popoludnia.
Ema znudene hľadela pred seba a rukou si podopierala hlavu. V zornom poli bola Bohdana. Nenávidela ju. Nedokázala vystáť ten odpor, ktorý z nej vyžaroval. Prečítala si niečo v horoskope o levoch: ženské pohlavie sú hnusní pokrytci. A ten výzor! Zanedbané strapaté vlasy. Zhrbená a smradľavá. Ako môže takto prísť do školy?
Bohdana sa obzrela, keď sa vpravo niekto prihlásil. Ema zahliadla tvár z profilu a to, čo ju najviac dráždilo, bol slečinkin nos; malý, jemný a rovný s mierne ohnutou špičkou do hora. Vždy po takom túžila, no ten svoj musela na fotkách maskovať. Fotila sa z určitých uhlov, aby na tvári príliš nedominoval a podľa toho selektovala svoje fotky na vydarené a hrozné. Nemala ho príliš veľký, ale tvarovo ako nos Ukrajinky, ani zďaleka.
Rozškriabem, pomyslela si zlostne, a nechty nervózne zacinkali po dyhovanej lavici.
Bohdana nečakane zdvihla ruku, dva prsty vo vzduchu v tvare V, a tenkým hláskom zvolala: „Panučelka, môžem ísť na WC?“
Panučelka, môžem ísť na WC? Zopakovala si v duchu Ema afektovane. Normálne, že grciam!
V poslednej dobe tam často chodievala, asi aby sa naučila, ako sa splachujú záchody.
V podstate to bola ideálna príležitosť.
„Áno, Ema?“ opýtala sa učiteľka a zdvihla zrak. „Aj tebe treba?“
Ema prikývla, pričom nahodila žalostný výraz.
„V poriadku, bež,“ povedala učiteľka a vrátila sa k učivu. Ostatné spolužiačky zvedavo pokukovali po kamarátke, ktorá sa samoľúbo usmievala – veď potom vám porozprávam, hovoril ten šibalský úškrn.
Chodba zívala prázdnotou. Energicky kráčala po studenej dlažbe. Šuchot papúč sa v tichu rozliehal ako ozvena. Prechádzala popri nástenkách, vysokých radiátoroch a zavretých učebniach. Spoza dverí doliehal tlmený vyučujúci hlas.
Znič všetko, čo je krásne a nie je tvoje. Odriekalo podvedomie. Túto hĺbku roviny nevnímala. Skôr cítila, že to musí urobiť. Ten pocit ju zalieval. V istom momente, akoby nebola sama sebou. Ale už sa presvedčila, že to spraví. Verdikt padol. Viac-menej si o to koledovala.
Z rifľového vrecka vytiahla žiletku a približovala sa k dievčenským záchodom, ktoré boli pootvorené. Prievan skučal medzerou, ťahajúc so sebou zmiešaný pach moču a dezinfekcie. Pred dverami zastavila a chvíľu načúvala. Nepatrne sa jej zrýchlil tep, žiletka v prstoch kmitala. Vo vnútri postrehla chrapot – možno usedavý plač, nevedela to dobre rozlíšiť, pískajúci prievan tóny prekrýval.
Zatlačila na dvere a hneď pocítila nápor prievanu. Kdesi na druhej strane treslo okno. Zavrela. Skučanie utíchlo a zvuk na toalete zamrel.
Z potrubia splachovacej nádržky monotónne kvapkala voda.
„Si tu?“ opýtala sa nesmelo a vykročila vpred. Hneď si uvedomila, ako to znelo, a dodala: „Neschovávaj sa, ty špinavá migrantka!“
Kopla do dverí na jednej z kabín. Bola prázdna. V tieni sa beleli plesnivé kachličky. Predpokladala, že sa bude ukrývať na konci za rohom, kde sa nachádzali umývadlá, zrkadlo a zvetrané plastové misky s mydlom. Ale mala v pláne skontrolovať každú jednu.
„Nemala si sem chodiť. Nechceme ťa tu, rozumieš?!“ Nadávanie ju trochu osmeľovalo. Používala frázy, čo sa naučila od rodičov, aj keď polovicu vecí z toho nechápala. „Ste neprispôsobivá háveď!“
Vtrhla do druhej kabínky, no tam nikoho.
„Štúdium máte zadarmo. To však neznamená, že sa tu máš zašívať, sedlaňa! Tak kde si! Ukáž sa!“
Aj v tretej nikto.
Už bola skoro pri poslednej, keď zrazu zaváhala. Stiahla obočie. Čosi tu nehralo. Voda prestala kvapkať a ticho odrazu pôsobilo čudne. Musela sa rozhodnúť, či pokračovať alebo odísť. Keby utiekla, mohla by vytrúbiť, že sa zľakla. A to nedopustí. Preto spravila ďalší krok a ďalší, keď nato – zaznelo vrčanie. Mierne, hlboké. Pripomínalo skôr vibráciu, ktorá trieštila nehybný vzduch. Ema zmeravela. Zvuk ju úplne zaskočil. Mozog niečo také nečakal, no nebolo jej to cudzie. Už to raz počula, kedysi v zoologickej záhrade, kde sú zvieratká za ochranným sklom. Ibaže teraz…
„Lev chce žrať,“ ozvalo sa za rohom. Bol to chrapľavý, neľudský hlas.
Dievke skočilo do cesty statné zviera ohromnej váhy. Lev zaberal takmer celú šírku chodby. Jeho pohľad bol sústredený a pokojný. Zreničky zúžené a skalené vražednou myšlienkou. Z pootvorenej tlamy vyrážal pachtivý dych, pri ktorom ohryzok rytmicky poskakoval. Ema sa nezmohla na nič. Len stála a neveriacky sledovala výjav, zatiaľ čo sa predátor pohol.
S prihrbeným chrbtom sa pomaly približoval ku koristi a jeho lopatky sa elegantne vlnili.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.