 |
Ticho spiacej krajiny preťalo zavytie vlka. Z oblaku pary, ktorá sa mu zrážala pred papuľou trčala rada tesákov. Po krátkom vetrení zbadal konečne svoj cieľ. Pomaly sa rozbehol, rozprašujúc mohutnými labami čerstvý sneh. Dieťa sa rozplakalo, čím ešte viac prilákalo nechcenú pozornosť. Uzlík radosti ležiaci nehybne uprostred snežnej pustiny čakal na naplnenie osudu, ktorý mu bohovia pripravili.
Hestia s úžasom sledovala divadlo, ktoré dozaista skončí krvavo. Zohla sa nad chlapca a chcela jeho osud zobrať do vlastných rúk.
Vlk sa pred útokom naposledy odrazil od snehu a ostal nehybne visieť vo vzduchu. Všetok pohyb ustal. Hneď vedela, že je nablízku niektorý z jej príbuzných.
„Takto to u nás nechodí sestrička!“ zamračila sa, keď začula známy hlas. Neznášala, keď ju nazýval sestrou. Ak chce však zachrániť dieťa, bude musieť hrať jeho hru.
„Tyr. Myslela som, že sa už neukážeš,“ rozpažila familiárne ruky.
„Nemôžeš meniť osud kedy sa ti zachce!“ prehliadol jej falošné gesto a pokračoval. „Každý život v tejto pustine patrí mne! Takže buď sa pozeraj alebo ak nemáš na to žalúdok zmizni,“ jeho ostré slová bodali ako dýka. Vedel čo chcela spraviť.
„Aj keď si povestný svojou posadnutosťou vlkmi, nemôžem dopustiť, aby nevinné dieťa odišlo takto bolestne zo sveta,“ ukázala na nehybného vlka, ktorému od papule fŕkali sliny. „Chcela som iba v poslednej chvíli jeho odchod urýchliť.“
Tyr chvíľu rozmýšľal škrabkajúc si pahýľ chýbajúcej ruky.
„Dobre môžeš jeho odchod urýchliť, ale iba tak, že mu dáš dar života. Je nespravodlivé ak dávaš iba dary smrti,“ bohyňa pri týchto slovách zmeravela.
„To nie je možné, prišla by som o časť svojej moci. Vieš, že pred ním ešte nikto z ľudí nevládol darom!“ vedel hlavne to, že žiaden z bohov sa nevzdá dobrovoľne ani kúska svojej moci.
Tyr iba mykol plecami. Nezaujímali ho osudy ľudí. Jeho zaujímali hry, ktoré s nimi hrával.
„Na tom snáď nezáleží. Aj tak v okamihu, keď sa ho pokúsi vlk zabiť, dar smrti uvoľní také množstvo energie, že zabije všetko živé vôkol. Tebe sa dar vráti a … predsa je tu vždy šanca, že chlapec prežije.“
Proti tomu sa nedalo namietať. Jej vina by bola väčšia ak by zobrala život neprávom. Podľa situácie, v ktorej sa dieťa nachádzalo, dar života nepoužije. Bohyňa sa nahla nad dieťa a vdýchla mu časť svojej sily.
Čas sa vrátil do normálu a vlk letel ďalej nijak nebrzdený k svojej obeti. Hestia so zavretými očami čakala na prílev energie. Bola rada, že dieťa zomrie bezbolestne a zoberie zo sebou aj vlka.
Ohromná čeľusť sklapla naprázdno. Spod snehu vyletela sieť a beštiu pevne spútala. Márne sa zvíjal a vrčal. Dieťa bolo mimo ohrozenia. Vzduchom preletel šíp, po chvíli nasledovaný druhým. Zviera zakňučalo a krajinu opäť zalialo ticho.
„Sestrička, dnes sa splátky svojho daru nedočkáš. Pamätaj, tu si na mojom území. Deti otrokov slúžia ako návnady už generácie,“ povedal škodoradostne Tyr a zmizol.
Bohyňa pozerala na lož, ktorá ju stála jeden dar. Zdvihla ruky a v hneve celú silu namierila proti najbližšiemu stromu. Ohýbala a krútila konáre až sa takmer dotýkali zeme.
Svoju prvú jazdu na koni si predstavoval inak. Zo zvieraťa medzi stehnami cítil nepokoj. Kôň jemne prešľapoval z kopyta na kopyto a nervózne odfrkoval.
Mladý muž sedel hrdo, pripravený pozrieť smrti do očí. Dnešok bol výnimočný. Celé detstvo počúval príbeh ako sa počas jedného zimného lovu strhla snehová víchrica. Vietor bičoval strom, kým sa mu nepoklonil takmer k zemi. Odvtedy ubehlo devätnásť rokov. Doteraz ho zo stromom nespájalo okrem dávno zabudnutej noci nič. Teraz boli pevne spútaný.
Mohutný chlap skontroloval naposledy slučku okolo chlapcovho krku a prudko udrel zviera do slabín. Kôň zareagoval a dal sa do cvalu.
Lano sa našponovalo tak, že celý strom zaprašťal. Chlapcove telo sa chvíľu trasúc húpalo v oblaku prachu, ktorý ostal po vyplašenom zvierati. Hestia ukrytá v dave pozorne čakala, kedy bude jej dar splatený. Teatrálne zhodila plášť a roztiahla ruky. Nedbala na ľudí stojacích okolo. Aj tak čoskoro zomrú.
Bezvládne telo viselo zo stromu, bez odpovede na otázku ukrytú v jej očiach. Postupne sa stratili v lesoch aj poslední diváci a zostala pod stromom sama.
„Dlho sme sa nevideli sestrička,“ vytrhlo bohyňu zo zamyslenia.
„Tyr! Akú lesť si použil tento krát. Ako je možné, že sa mi môj dar nevrátil!“ kliala bohyňa.
„Naposledy som ti povedal, že tu som doma ja!“ pokračoval ostro, „Tunajší odsúdený majú právo na posledné prianie.“
„Aké prianie?“
„Niekto si praje jedlo, iný zaviazať oči,“ vykladal vysmiaty Tyr.
„Čo si želal tento chlapec!“ nervózne vykríkla.
„Mal vskutku originálne želanie. Chcel jednu noc navyše.“
„Čo má spoločné jeho posledné želanie s mojím darom?“ nechápala.
„Veľa. V tú noc som mu poslal do cely neviestku, takže sa oň zrejme podelil so svojim budúcim bastardom,“ s týmito slovami zmizol.
Podvedená bohyňa stála ako obarená. Neskoro si uvedomila, že podvodom prišla o svoj najväčší dar. Naveky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.