 |
Urobil hrubý ťah štetcom, taký, aký si plátno malo navždy zapamätať. Jeho ružová hmlovina, ktorú už tretí deň maľoval, mala byť čoskoro hotová.
Do ateliéru mali ľudia vstup zakázaný. Pracoval sám – miloval pracovať sám, nerušený. Vtedy sa ho zmocňovali najsilnejšie pocity, najsilnejšie vášne, najsilnejšia Prázdnota a Vesmír, z ktorého tvoril.
Ani tento obraz nebol iný, než väčšina jeho diel – bol na ňom zobrazený vesmír, a to v celej kráse – ružová hmlovina, ktorá zatiaľ nebola identifikovaná žiadnym satelitom, hoci tam vonku skutočne bola – vždy sa nakoniec ukázalo, že Alexander mal pravdu – že jeho diela boli skutočne tam hore, hoci to „nemal ako vedieť.“
Aké bolo teda jeho tajomstvo? Celkom jednoduché – vedel sa „tam“ hore dostať. Jeho duch, alebo duša, cestovala vesmírom, a on vedel, vždy, keď sa zobudil, prepotený, z toho spánku (vždy sa mu snívalo o vesmíre), že tam zase je, že môže pracovať. Maľoval realisticky, chcel, aby boli jeho obrazy fotograficky pravdivé – mal na to nesmierny talent. Nehovorilo sa o novom Picassovi alebo Dalím, hovorilo sa o „Alexandrovi.“ A to jeho pýche kompletne stačilo.
Maľoval ešte dve hodiny, až nakoniec obraz dokončil. Podpísal sa do pravého dolného rohu a položil ho vedľa k ostatným. Obraz meral vyše dvoch metrov.
Vošiel do moderne zariadenej kuchyne, plnej ovocia, ktoré kupovala jeho žena Izabela. Práve bola tam, varila. Ticho ju pozoroval. Pozoroval jej krivky, pozoroval, ako sa jej oblečenie hýbe v pravidelných rytmoch. Pospevovala si nejakú ľahkú melódiu. Nechal ju, nech si myslí, že je sama, a pomaly k nej začal kráčať. Zrazu ju schmatol okolo drieku a slabo sa jej zahryzol do ucha.
„Po práci si muž príde po svoju odmenu.“
„Tvoja odmena je práve vo varnom procese.“
„Ale ja som myslel inú odmenu,“ povedal, strčil jednu ruku pod jej šaty, a pomaly cestoval po jej hebkom tele. „Celkom inú odmenu,“ zašepkal jej do ucha.
„Ach, zlato, ešte päť minút vydrž. Vidíš, panvica je z teba celá rozpálená.“
Sadol si, päť minút čakal, a potom si ju zobral. Celú. S medenými vlasmi tej prekrásnej, jedinečnej červenej farby, s malou bodkou na nose a s pehami, takú, akú ju Boh pre neho stvoril, zobral si ju celú, celú, celú, celú, a úplne celej jej to urobil, a ona vzdychala od rozkoše, áno, áno, áno, a ich posteľ akoby vzdychala tiež, ale vlastným, škrípajúcim spôsobom, a on zasúval a zasúval a zasúval a bolo to dobré, bolo to výborné, bolo to ako vždy, ale predsa iné, predsa niečo z toho, že ju ukradol z kuchyne, že práve domaľoval, že už mal pekne krásne domaľované, spôsobilo, že si to mohol užívať tento krát s ešte väčšou rozkošou, a on si to zobral, áno, celú jej rozkoš, úplne celú, a posteľ škriekala a škriekala, až kým si vysilení neľahli na farebné plachty, až kým sa ona nezasmiala: „Musíme si kúpiť novú posteľ.“
Napriek tomu, že po sexe bývali spravidla obaja unavení, vyšiel po chvíli z postele na balkón a zapálil si cigaretu. Cítil sa naplnený a, paradoxne, vyprázdnený zároveň. Cítil sa dobre. Z balkóna sa mohol dívať na celé mesto – a on sa veru aj díval, a často. Slnko už zapadlo, a zostali po ňom len svetlomodré oblaky, ktoré sa tiahli nad všetkými ulicami a domami a panelákmi.
Zrazu, nevedel prečo, ani odkiaľ, prišla myšlienka na Mateja. Na Mateja, s ktorým kedysi chodil, ale zle sa to skončilo, pre oboch. Bolo to niekedy dva roky po strednej. Obaja boli umelci – Matej bol hrnčiar. Pokiaľ Alexander vedel, finančne sa Matejovi nikdy nedarilo tak ako jemu – nemal na to. Ale tvoril, a pravdepodobne teraz zbieral svoje krčahy z nejakého stánku, rozloženého na pláži kdesi vo Francúzsku, alebo podobne. Sexuálne boli vtedy začiatočníci, ale v posteli sa správali ako zvieratá. Po rozchode s Matejom sa k Alexandrovi, akoby zázrakom, dostala jeho nová, vesmírna metóda. A potom už išiel iba hore – všimli si ho médiá, a vedci a astrofyzici skutočne zistili, že čo namaľoval, to vo vesmíre vždy aj bolo. Stal sa hviezdou, kým Matej to musel drieť od podlahy, a možno bude musieť drieť celý život.
Cigareta dohorela a s ňou aj myšlienka na toho úbohého hrnčiara.
Po ďalšom interview, kde musel znovu a znovu (robil to stále dookola) dokladať, že jeho duša „cestuje,“ sa vrátil do svojho ateliéru. Zrazu sa ho zmocnil prazvláštny pocit – začal sa trochu triasť. Zdvihol v ruke štetec, ale nedotkol sa plátna. Vydýchol, akoby niečo v sebe zadržiaval, a poponáhľal sa do spálne – spať. To bola jeho metóda – vždy sa pred maľovaním poriadne vyspať.
Nech sa toho dňa Alexandrovi snívalo čokoľvek, v posteli sa metal a nepríjemne skuvíňal. Keď sa zobudil, bol obliaty potom. Akoby bol v akejsi horúčke mysle, rýchlo vstal a okamžite vošiel do ateliéru. Tam sa pustil do práce – maľoval a maľoval, ďalší veľký obraz, maľoval celý deň bez jedla a bez pitia.
Keď bolo dielo hotové, unavene si vzdychol. Rozhodol sa, že ho ukáže Izabele.
„Láska, poď sa pozrieť na môj nový obraz.“
„Dobre. Čo také si navaril?“
„Len poď, poď.“
Keď vošla do ateliéru, nachvíľu otvorila ústa, potom ich zase zavrela. Potom ich zase otvorila a povedala len: „Wau. Zmena obsahu?“
„Zdá sa, že áno.“
Na plátne stál strom. Ibaže nie obyčajný strom – bol celý poprevŕtaný akýmsi bielym, elektronickým systémom, a sám strom bol akoby z elektriny. To je najbližšie, ako sa to dá popísať – z nejakej hmoty, elektronickej. Elektronický strom s elektronickými plodmi.
„Tak toto je niekde vo vesmíre?“
„Toto je niekde vo vesmíre.“
„A nie je to…“ odkašľala si. „Nenaháňa ti to strach? Čo keď objavíš niečo ešte…živšie?“
„Vôbec z toho nemám strach. Cítim sa až podozrivo pokojný. A pritom…mohol by som mať strach, možno by som ho mať mal. Ale ja som…úplne pokojný.“
Objala ho. „Daj si na to pozor, zlato. Vieš tú svoju schopnosť nejako vypnúť?“
„S tým som dosiaľ neexperimentoval.“
„Možno by si to mal skúsiť.“
„Možno áno.“
Ale Alexander to neskúsil.
Prebehlo pár nocí, počas ktorých vykrikoval zo spánku. Zbledol a pred očami mu bežali rôzne vízie. Začal maľovať, ale nič nedokončil.
Ľahli si spolu do postele, a pomaly sa pustili do predohry. Dotýkal sa jej, dotýkala sa jeho, jemne, jemne. Obaja to takto milovali – jemne sa objavovať. Keď zrazu – Alexandrovi čudne myklo rukou, akoby ňou potriasla elektrina.
„To nevadí,“ zašepkal. „Pokračuj.“
A ona pokračovala. Perami prešla po jeho lýtku, stehne, až kým sa nedostala k penisu, ale aj odtiaľ vyšla hore, ku kockám na bruchu, k hrudi, k jeho krku, k jeho tvári. A konečne, k jeho perám.
Zrazu zacítila jemný šok – potriasla ňou elektrina. „Auuu!“
Zdvihla sa z neho a vydesene sa naňho zadívala – bol očami mimo. „Alex! Alex!“
Ale v momente, keď sa ho dotkla, ňou potriasla elektrina znovu – tento krát na smrteľných desať sekúnd.
Ani jeden z páru už z postele nevstal.
Posledné, čo Alex videl, boli tváre. Čudesné, nikdy nedomaľované tváre.
Obloha nad južným Francúzskom sa začala vyjasňovať. Na pláži sa hrali deti, surferi vzrušene pristupovali k vlnám. Maťo sa spokojne nadýchol čerstvého vzduchu, a pustil sa do rozkladania stánku s najrôznejšími hrnčekmi.
Bolo nádherné počasie a výskoty hrajúcich sa detí ho hriali pri srdci. Možno bol chudobný, ale život sa mu páčil taký, aký bol – skoro si uvedomil, že viac ani nepotreboval. Len toto – krásne, jasné ráno – len toto – obyčajné deti na pláži. Len toto.
Zobral do rúk včerajšie noviny a pustil sa do čítania. Na jednej zo strán našiel dlhý článok: Svetoznámy Slovenský umelec umrel i so ženou v posteli.
„Alex?!“
Ráno zrazu akoby potemnelo. „Alex?! To snáď nie! Ani sláva, ani talent ťa nezachránili!“
Dlho naňho myslel. Ale o niekoľko dní sa myšlienka vytratila – znovu ju predbehli deti, hrajúce sa na pláži.
Deti, hrajúce sa na pláži.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.