 |
Spod farebných štetín sa na plátne zjavovali kontúry obstarožnej tváre, trošku priokrúhlej a pričervenej. Muž, verná kópia rodiaceho sa obrazu, sedel asi tri metre pred stojanom. Uvoľnene rozprával čosi veľmi zaujímavé, no maliar ho nepočúval.
„Pane,“ prerušil starcov monológ mladý hlas, „základ už mám. Pokojne môžete odísť domov. Potrebujem ho len vyplniť farbami a obraz bude zanedlho hotový.“
Starec unavene zišiel zo stoličky, podal šviháckemu maliarovi ruku a odporúčal sa zdvorilým, staromódnym spôsobom plným zbytočných fráz. No umelec ho nepočúval, znova sa ponoril so svojho farebného sveta.
Svoj sľub splnil, o pár dní sa už portrét vynímal na stene v honosnej sále bohatého mešťana medzi ostatnými predkami slávnej parížskej rodiny.
S peniazmi za obraz maliar ihneď utekal k zlatníkovi, starému známemu.
„Máš pre mňa všetko pripravené?“ kričal ešte od dverí.
„Ak ty máš pre mňa peniaze, ja mám pre teba to, čo žiadaš.“
Mladý muž nelenil, na lesklý drevený pult vyrátal dohodnutú sumu. Zlatník si spokojne skontroloval peniaze a na chvíľu zmizol vzadu. Vrátil aj s malým balíčkom. Maliar mu ho nedočkavo vytrhol z ruky, opatrne nakukol do vnútra. Oči sa mu rozžiarili spokojnosťou.
„Och, tak som sa bála,“ riekla vysmiata, sotva osemnásť ročná dievčina.
Stála aj s maliarom vo vstupnej hale sama. Ostatok domu sa chystal do postele.
„Myslím, že vášho otca obmäkčil šperk, čo som vám doniesol ako zásnubný dar. Dodnes ma považoval za tuctového kresliča, no odporúčanie od váženého pána Lacroixa, ktorého som maľoval posledne, ho istotne presvedčili, že zverí svoju dcéru do rúk mužovi s budúcnosťou.“
Dievčina sa usmiala, pozrela sa chytro okolo seba a keď sa presvedčila, že ich nik nevidí, pobozkala svojho milého na líce. Chcel si ju pritiahnuť bližšie, no nenechala sa.
„Ešte chvíľu vydržte, drahý môj. Keď už otec súhlasil s naším zasnúbením, svadbu nebude zbytočne odkladať.“
„Dobrú noc!“
„Dobrú noc!“
Dvere sa zavreli a maliar sa ocitol na pustej kamennej ulici sám so svojimi myšlienkami. Vedel, že dnes od samého šťastia nezaspí, tak sa pobral do ateliéru, kde mal rozpracovaný ďalší portrét. Zákazník sa prihlásil na odporúčanie pána Lacroixa.
Mladík sa pevne rozhodol, že len čo dokončí svoj druhý portrét, zastaví sa v honosnom sídle bohatého mešťana a poďakuje sa mu za všetko, čo pre neho tento doteraz neznámy starec urobil. Bez neho by sa doteraz venoval oprave malieb v kostoloch a verejných budovách, čím by sa zaradil do zástupu priemerných maliarov v hlavnom meste sveta.
Cestou k profesorovi, ktorého obraz dokončil len v ten deň nadránom, sa zastavil maliar vo vile na brehu Seiny. Zaklopal na ťažké dvere majestátneho paláca a trpezlivo čakal. Prišiel mu otvoriť starý komorník.
„Chcel by som hovoriť s pánom Lacroixom,“ odvetil na zdvorilú otázku mladík.
Komorníkova tvár sa stiahla do falošného žiaľu: „Pán Lacroix nás pred dvoma dňami opustil.“
Hosť sa musel oprieť o pilier kamenného schodiska, aby nepadol od prekvapenia: „Čo sa mu stalo. Veď je to len nedávno, čo som mu doniesol obraz. Váš pán vtedy prekypoval zdravím. Vari nehoda?“
„Na to vie odpovedať už len Pán Boh,“ odvetil stále skormútený komorník, „večer ako obyčajne, po poháriku vína sa pobral do svojej spálne. Vyzeral spokojný, na nič sa nesťažoval, ba naopak. Ráno som ho prišiel zobudiť na raňajky, no náš pán už nedýchal.“
Nádejný maliar si len povzdychol. Nielen nad smrťou svojho patróna, ale aj nad svojou budúcnosťou, ktorá ešte včera vyzerala ružovejšia ako tie najjasnejšie ruže.
Skormútený sa chcel pobrať domov, no čakali ho povinnosti. Musel odniesť hotový portrét profesorovi.
Maliar za stojanom bol vo vytržení, aké zažívajú len umelci v tvorivom procese. Miešal farby, rozťahoval štetec po plátne a dával tak vyniknúť romantickej belosti zlatníkovej dcéry.
Dvere na ateliéry sa rozleteli a dnu sa vovalil starý známy zlatník aj s dcérou. Jej doteraz belostná tvár bola červená, z očí sa jej rinuli potoky sĺz.
„Kde je portrét mojej dcéry?“ zreval sťa besný tur.
„Pane, ešte nie je hotový,“ jachtal prekvapene, „ako som milosťpani včera hovoril, ešte pár dní musí vydržať, než jej ho donesiem.“
„Teraz ma maľuje,“ zaryčala dievčina neľudským hlasom, v ktorom bolo počuť des a ukazovala na plátno.
„Ty vrah,“ zreval otec.
Surovo strhol plátno, farby zrazil na zem a nožom sa pustil do ničenia rozpracovaného diela. Dcéra vrieskala, aby otca posúrila. Maliar sa len nečinne prizeral šialenstvu, čo prepadlo priateľa.
„Ták,“ odfukol si zlatník, keď dorezal plátno na márne kúsky, „teraz sa už nemusíš ničoho báť, dievčatko moje.“
Bez slova sa otočil, schmatol dcéru za ruku a odkráčal von. Za sebou zanechával len farebné stupaje od farby, ktorá ho celého počas tejto masakry zafŕkala.
Maliar sa pobral do vinárne zapiť prekvapenie a stratu zákazníka. Tam sa dozvedel, že profesora, ktorého maľoval len pred pár dňami, našli ráno v posteli tuhého ako voskovú figurínu. Nik si jeho náhly odchod na druhý svet nevedel vysvetliť.
Asi po troch dňoch od bláznivej návštevy nabral mladík odvahu a vybral sa navštíviť zlatníka a jeho dcéru.
„Ty ešte máš odvahu liezť mi na oči,“ vybehol na neho starý zlatník, len čo ho zbadal vo dverách.
Nechápal.
Zlatník ho vtiahol do domu, strkal ho schodiskom na poschodie až ho popchol do izby. Všetky závesy boli zatiahnuté.
„Pozri, čo si spravil s mojou dcérou,“ plakal nešťastný otec, „dnes ráno sa zobudila s tým, že nedokáže pohnúť ani len prstom na ruke. Zavolal som doktora, ten však len pokrútil hlavou. Podľa jeho slov to vyzerá tak, že ostane už naveky ochrnutá.“
Stále nechápal.
Maliar so svojou snúbenicou sedeli v kaviarni na rohu námestia.
„Je to hlúposť! Ako pán Lacroix, tak aj profesor boli starí muži. Také veci sa stávajú, večer si idú ľahnúť, nič im nie je a ráno sú mŕtvi.“
„Ako potom vysvetlíš to, čo sa stalo zlatníkovej dcére?“
„Podľa toho, čo sa hovorí po meste, každého, koho namaľuješ, musí umrieť do týždňa. No ona žije.“
„Len vegetuje!“
„Obaja sú šialenci. Ukázali to, keď ti spustošili ateliér. Bohvie, čo s ňou otec stvára doma. Teraz chce svoju vinu zvaliť na teba.“
„Nič na tom nemení skutočnosť, že si u mňa portrét už nik neobjedná!“
„Musíš namaľovať mňa. To ich presvedčí, že sú to len nešťastné náhody.“
„Teba? Nikdy!“ rozčúlil sa mladík, „Čo ak to je všetko predsa pravda?“
„Hádam tomu nebudeš veriť? A okrem toho, sľúbil si mi to!“
Trvalo niekoľko týždňov, kým sa mladej slečne podarilo presvedčiť svojho snúbenca, aby ju namaľoval. Bol deň pred Vianocami, keď jej konečne doniesol nádherný portrét domov. Bola nadšená.
Posledný deň v roku stál na cintoríne celý v čiernom. Mĺkvo sledoval, ako truhla s jeho milovanou mizne v čiernej zemi. Päste mal zaťaté, oči utopené v slzách. Priam bytostne cítil nenávistné pohľady okolia.
Blížil sa prvý januárový večer. Svetlo slablo, ale jemu to bolo jedno. Zapol kahanec a nenechal sa vyrušovať. Štetec neomylne nanášal živé farby na miesta, kam patrili.
Dielo bolo hotové. Znalecky si ho premeral a spokojne cmukol. Podarilo sa. Bol unavený a zlomený, no výsledok jeho práce ho napĺňal uspokojením.
Otvoril načatú fľašu vína, napil sa riadny dúšok a ľahol si na kanapu.
Konečne po dvoch dňoch od pohrebu zaspal.
A už sa nikdy nezobudil.
Po ňom ostal len jeho vlastný portrét, ktorý tu nechal ako memento svojho prekliatia.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.