Ohnivé pero Q1 2015: Milenka

Pri pohľade naň som si opäť uvedomil aký je fascinujúci a zároveň strašidelný ako čarovný strom z rozprávky. Tiahol sa do neba, vypínajúc sa do výšky hrdo a mocne. Nedovidel som na jeho vrchol, jeho rozmery boli gigantické, ani piati chlapi by neobsiahli jeho kmeň. Korene plávali v tráve ako divoké rieky, hustá koruna neprepúšťala jediný slnečný lúč zakrývajúc takmer celú oblohu. Nikdy som netušil koľko odtieňov môže mať zelená farba pokým som sa o tom nepresvedčil. Každý list bol iný. Napadlo mi, že možno to ani nebol strom, ale niečo alebo niekto zakliaty v ňom, či ktosi prichádzajúci z budúcnosti. No najväčšmi ma lákala veľká diera v kmeni, ktorá by ma pohltila ľahko ako smietku. Vanul z nej chlad a strach, udivovala ma a zároveň desila. Človek chce a potrebuje svoj strach prekonávať, možno aby si dokázal aký je odvážny, tak ako ja. Ten záhadný strom ma mátal v snoch, neschádzal mi z mysle, bol to diabol, inokedy Boh. Mal som pred ním rešpekt. Moja snúbenica, Eva tvrdila, že stromy majú dušu. Neveril by som tomu, nebyť tejto jablone. Čo ak je to zakliaty obor, alebo čarodejník, usmiala sa moja priateľka záhadne. Možno to aj bola pravda, koniec koncov veriť predstavám je jeden zo spôsobov ako uspokojiť svoju zvedavosť a zbaviť sa nepríjemného strachu.

Musel som tú jabloň vidieť znova a znova, dodávala mi energiu a silu. Eva zakaždým, keď som odchádzal iba mávla rukou, istotne ma pokladala za blázna. Prerastá ti to cez hlavu, povedala raz. Domov som sa vracal čo raz neskôr, niekedy až nad ránom, a občas až po dvoch dňoch. Naučil som sa reči stromov, počúvajúc ich a diskutujúc s nimi celé hodiny. Jabloň bola najmúdrejšia a najskúsenejšia. Veľakrát som jej nedokázal argumentovať. Postupom času som rozumel aj zvieratám. Prekvapilo ma o čom sa rozprávajú, rozoberali tie isté témy ako ľudia, ale ich rozhovory boli akési krajšie, pôvabnejšie.

Eva sa mi čoraz viac vzďaľovala, až raz sa mi jej podoba z mysle celkom vytratila, vtedy som si uvedomil, že mi je príťažou, rovnako ako dom, práca z ktorej som dal výpoveď, rodina, a priatelia. Ľudia ma obťažovali, ich primitívne otázky a správanie ma doslova mučili. Eva ma opustila, veľmi pri tom plakala, objímala ma, no ja som ju odhodil. Nezniesol som jej slzy. Odišla len tak bez vecí, ani neviem kam. Bolo mi to jedno. Netúžil som už viac po jej spoločnosti, nepotreboval som nikoho a nič len pokoj a samotu, na dôvažok som mal všetko. Jabloň mi dávala úrodu, vodu som si bral z potoka. Jediné, po čom som prahol, bolo stať sa jedným zo stromov.

V noci sa spustil silný dážď, búrka bičovala les ako vlny brázdia more. Jabloň sa otvorila, vnútri bolo príjemne a teplo. Bol som sám a spokojný, chránený svojou milenkou, nasávajúc vôňu dreva. Kmeň sa zatvoril. Cez dieru ako cez okno dovnútra prúdil mesačný svit, vtom sa strom zachvel. Zapotácal som sa a udrel si hlavu, náhle ma zaliala prudká bolesť. Diera v strome sa odrazu zacelila. Dlhé hodiny som sedel v úplnej tme ako väzeň v cele. Keď sa otvor opäť roztvoril, pohľad mi padol na náprotivný strom. V kmeni som rozoznal bratovu tvár. Z vedľajšej vŕby na mňa hľadeli oči mojej milovanej Evy, ktorú som zavrhol rovnako ako brata. Vždy som ich miloval a svojou nevšímavosťou a egoizmom som im ublížil. Zaliala ma hlboká ľútosť. Evu som si nevšímal, nebral som ju vôbec na vedomie, zatiaľ čo ona sa trápila. Ako som mohol byť taký posadnutý stromom, obyčajnou jabloňou? Eva bola moja posledná spomienka pred tým, ako do stromu udrel blesk a navždy ma s ním pochoval.