 |
Ulica je pustá, bez domov a ľudí. Vyzerá skôr ako dlhá, nikde nekončiaca sa cesta.
–
Kráčala po nej sama, cítila sálajúce teplo. Tvrdá zem odrážala puch, ktorý sa jej usádzal v nose. Analyzovala každú jeho molekulu. Všetky výpary sa zlievali, až sa zhmotnili do mračna smradu. Celá ním prechádzala, ani na druhej strane ulice sa jej nepodarilo zbaviť sa ho. Sklonila sa a privoňala k cementu, no nemal žiadny zápach. Ovoňala si ruku. Bola si istá, že si ráno na zápästie nastriekala parfum. Vôňa sa medzičasom vyparila a ruka smrdela ako zhnité ovocie so zeminou a hnojivom, rovnako ako ten neznesiteľný puch. Za sebou započula smiech. Otočila sa, no nik tam nebol, pred ňou a za ňou len nikde nekonečná cesta, ktorú pokrývalo nebo. Niekto sa na nej zabával a ona netušila, kto a kde je. Možno nad ňou, napadlo jej. Pozrela hore. Žeby sa jej Boh vysmieval? Čo sa to stalo? Opäť sa strhla na smiech. Skúsila ho napodobniť v domnienke, že sa smeje ona, ale nebolo to tak. Jej smiech bol nemý, akoby stratila hlas. Kráčala ďalej. Nemohla sa dostať na koniec ulice, lebo jednoducho žiadny nemala. Môže po nej chodiť do nekonečna, nikam sa nedostane. Skúsila si spomenúť, čo robila predtým, ako sa tu ocitla. Ráno sa rýchlo naraňajkovala, lebo meškala do práce, potom v autobuse zaspala. Na nič viac si nepamätala. Prepadla ju neznesiteľná únava, myšlienky jej zastreli vedomie. Možno keď sa zobudí, bude všetko ako predtým. Ľahla si na chladnú zem, podložila si ruku pod hlavu predstavujúc si, že leží na mäkkej posteli. Všetko je len o predstave a psychike. Schúlila sa a otočila na bok. Zaspávala a na nič už nemyslela, hlava prázdna ako čierna diera.
–
Prebudila sa na hluk. Jej telo sa kolísalo. Počula vravu, ruch mesta, bola v autobuse. Tak predsa to bol len sen. Ktosi do nej vrazil a neospravedlnil sa. Dnes sa nenahnevala. Otvorila oči, no vtom sa všetko stratilo. Čo sa deje? Keď otvorí oči, nevidí a keď ich zatvorí, vidí. Autobus zastal a niekoľko ľudí vystúpilo. Cítila, že vedľa nej niekto sedí. Oslovila ho:
„Prosím Vás, už sme na Štefánikovej?“
Žiadnu odpoveď nedostala ani po ďalších otázkach. Postavila sa, otvorila oči a začula smiech, lenže tentokrát bol priamo vedľa nej. Razila si cestu ku dverám, zrážajúc nervóznych cestujúcich. Autobus sa zastavil a Sylvia vystúpila. Bože, kde to som? Keby som si aspoň mohla niekam sadnúť. Cítila na sebe pohľady a zaregistrovala detský smiech. Stojím na prechode? Vyzerám smiešne? Som špinavá? Prečo sa na seba nemôžem pozrieť? Detský smiech neustával. Najradšej by to dieťa zabila. Vtom ňou prešla prudká bolesť. Narazila jej do žalúdka a prešla do hlavy. Sadla si na zem. Smiech neprestával, ale už jej vadil menej. Bolesť odznela. Niekto ju chytil za ruku.
„Poď sa hrať!“
Počula detský hlas. Otvorila oči, pred sebou videla asi osemročné dievčatko. Malo svetlé vlasy, dlhé až po plecia a okuliare. Ružová suknička viala vo vetre.
„Som Sylvia,“ zaspievala.
„Aj ja.“
„To je skvelé,“ prednieslo dievča nadšene.
„Ty ma počuješ?“
Pritakala.
„Mama je v obchode. Ja nemám obchody rada. Vždy je tam veľa ľudí a všetci sa mi smejú.“
„V ktorom obchode je?“
Ukázala prstom doprava.
„Žiadny obchod tam nevidím.“
„Tam!“
„Ani tam nič nevidím. Kde?“ Žmúrila.
„Predsa tam!“ povedalo dievčatko trochu podráždene.
„Fakt tam nič nevidím.“
„Aj ty máš problémy so zrakom?“
Mykla plecami. „Nikdy doteraz som s ním problémy nemala.“
„Ja som bola na operácii.“
„A pomohlo to?“
„Trochu. Poď sa hrať!“
Jej oči boli modré. Ešte nikdy také krásne oči nevidela.
„Ako?“
„S loptou.“
K nohám jej niečo dopadlo, ale nevidela čo. Zohla sa a snažia sa to nájsť. O chvíľu nahmatala loptu a hodila ju dievčatku naspäť. „Nemám rada ľudí. Stále chodia hore-dolu,“ poznamenalo dievčatko nahnevane.
„Okolo nás chodia ľudia? Kde sú? Do čerta! Prečo ich nevidím?“
Dievča driblovalo loptou
„Prepáč. Prečo nemáš rada ľudí?“ spýtala sa.
Chvíľu bolo ticho.
„Posmievajú sa mi. Už som ti to predsa povedala.“
„Prečo by to robili?
„Lebo mám okuliare,“ skríklo.
„A čo je na tom? Veľa ľudí ich nosí.“
„Ty nie.“
„Ja nie, ale aj tak nič nevidím okrem teba.“
„Hovoria, že sú to kaleidoskopy.“
„Nesmieš ich vnímať. Ale máš pravdu, niektorí ľudia nie sú veľmi milí.“
„A ty si kedy oslepla?“ spýtala sa po dlhej odmlke.
„Neoslepla som!“
Preto nič nevidím, ale ako to, že vidím Sylviu? Do hlavy sa jej nahrnula krv.
„Veď nič nevidíš,“ povedalo a zmizlo.
„Kde si? Kam si odišla? Sylvia!“
Smiech. Opäť ten prekliaty smiech a nekonečná cesta.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.