 |
Stál som v strede ošarpanej kúpeľne. Oči mi nešlo odtrhnúť od staromódnej, značne zájdenej vane. Moja manželka sa opatrne pretisla cez pootvorené dvere ku mne tak, aby sa neobtrela o obité obkladačky. Ostala stáť a zírala mojím smerom.
Mrkol som na ňu. Pochopila. Pokrčila ramenami a rozhliadla sa okolo seba. Všade videla len špinu a neporiadok.
„Ja by som do toho šiel,“ pohľad sa mi zo ženinej tváre vrátil k vani, „je to dobrá cena a niečo mi vraví, že tomuto budeme hovoriť domov s hrdosťou.“
Aj ona sa dívala na vaňu. Ktovie, či aj ju tak fascinovalo ten kus nábytku, ktorý by si zasluhoval skôr odpočinok na smetisku, ako našu pozornosť.
–
Trvalo to tri mesiace, než sa starodávny byt v historickom dome premenil na bývanie. Všetko muselo ísť von – inštalácie, okná, dvere, podlahy a stierky. Pôvodné ostali len múry a ešte jedna vec, bez ktorej by stratil svoje čaro. Vaňa.
Teraz sa leskla belosťou, majestátne trónila uprostred vynovenej kúpeľni odetej do nebeskej keramiky. Trvalo nám celý jeden deň, kým sa nám ju podarilo zbaviť zažratej špiny. Aj inštalatér pri jej napojení na nové rozvody vody utratil pár nepekných slov, kým sa mu podarilo sfunkčniť historické batérie.
Zo schodiska som dovliekol poslednú škatuľu plnú harabúrd a položil k ostatným zaberajúcim celú jednu izbu. Upachtený som si konečne mohol dopriať chladené pivo z chladničky, ktorú som prezieravo zapol a naplnil ešte včera.
„Kašli na to,“ zakričal som do spálne, „zajtra to dovybaľuješ. Poď si so mnou dať radšej frťana.“
Dvere sa odchýlili a odhalili ženskú postavu v obtiahnutých legínach a tielku. Bosá pricupitala po chladnej dlažbe až ku mne, zvodne nahla a pobozkala mi nos.
„Mám lepší nápad,“ odvetila, „ešte vyberieš z krabíc riady a ja si zatiaľ doprajem kúpeľ.“
„Ja by som ti radšej doprial kúpeľ so mnou,“ usmial som sa natešene pri romantickej predstave.
„Urob čo ti vravím a ver mi, že na našu prvú noc v novom budeš spomínať ešte dlho.“
Chcel som si ju pritiahnuť k sebe, ale vrtko sa vyšmykla mojim unaveným rukám. Poctila ma výhľadom na jej ukážkový zadoček a už bolo počuť len buchnutie dverí na kúpeľni. Spoza steny som začul prúd vody.
Pred tým, než som sa pustil do vybaľovania, vyhrabal som nejaké sviečky, rozložil ich po spálni a zapálil. Biele víno sa chladilo už od včera.
–
Všetko kuchynské vybavenie bolo vybalené. Nervózne som sa púšťal do ďalšej škatule s knihami. Špľachot vody som naposledy počul pred polhodinou, odvtedy bolo v kúpeľni podozrivo ticho.
Minúty utekali, ja som bol čoraz otrávenejší. Dokonca som sa raz či dvakrát prikradol k dverám a jemne zaškrabal po masívnom dvere, aby som svoju drahú posúril. Nepomohlo to. Netrpezlivo som krúžil po novom byte.
Po hodine mi to nedalo: „Zlatko!“
Nič.
Ešte raz som zakričal spoza dverí, pridal som aj na intenzite.
Ticho.
Stlačil som kľučku na dverách.
Povolila a ja som jemne postrčil.
Vnútri bolo prítmie, niekoľko vonných sviečok dotváralo tajomnú atmosféru kúpeľne. Snažil som sa rozsvietiť, ale žiarovka ostala mŕtva aj po opätovnom stlačení vypínača.
„Došľaka,“ zahrešil som šeptom.
Odpoveďou mi bolo absolútne ticho.
Vo vani sa vznášal temný tieň. Podišiel som bližšie.
Drobné ženské telo ležalo vo vani. Ruky mala pripažené, nohy pokrčené s kolenami vystrčenými dohora a vlasy jej viali po hladinou ako riasy. Pod mihotavým svetlom sviečok rozmiestnených okolo som si všimol ružovkastý nádych vody, v ktorej plávala. Oči mala otvorené dokorán, uprené na strop.
Vzdychol som ubolene. Voda jej svojvoľne zalievala tvár, nosnými dierkami a poodchýlenými perami sa dobíjala do útrob nehybného tela.
–
„Čo povedal lekár?“ spýtal sa ma svokor cez stisnuté pery.
Sedeli sme v obývačke, on mal oči červené od sĺz, ja som plakať už nevládal.
„Zlyhalo jej srdce.“
Prikývol: „Matka jej vždy vravievala: Dávaj si na seba pozor. Máš slabé srdce, preto sa nesmieš presiľovať! Aj tak si robila po svojom. To vaše sťahovanie ju skolilo.“
Unavene sa zodvihol a zamieril k dverám. Súcitne som povzdychol nad starcovým osudom. Pred rokom pochoval manželku, teraz odprevadí na druhý svet svoju jedinú dcéru. Zo dňa na deň ostarol o desať rokov.
Odišiel a ja som osamel.
–
Nevysvetliteľná sila ma ťahala do kúpeľne. Poddal som sa jej vábeniu.
Priestor vo vnútri osvetľovali chabé lúče, ktoré sa prešmykli z chodby. V temnote som rozoznával žiarivú belosť vane. Zakopával som o vyhasnuté sviečky povaľujúce sa po zemi, kde ich zanechali záchranári, keď úbohé telo vyťahovali z vychladenej vody.
Neviem, či som si to nenahováral, ale akoby ma tá vaňa volala. Nutkanie napustiť ju horúcou vodou a položiť si do nej strápené údy bolo príliš silné, aby som mu dokázal vzdorovať.
Otočil som kohútikmi. Bubnovanie vody o pevné dno ma zvláštne upokojovalo. V skrinke som našiel nejaké sviečky, rozostavil som ich po hornej hrane vane a zapálil. Blikotavé svetlo oživilo mŕtve steny desiatkami skackajúcich tieňov. Zamkol som dvere. Sám neviem prečo, proste som to musel spraviť.
Fascinovane som sledoval, ako sa biele oblé steny plnia ružovkastou vodou. Nepozastavoval som sa nad tým, jej farebnosť bola pre mňa samozrejmosťou. Vodopád pariacej sa vody vháňal do priestoru tajomnú hmlu.
Zhodil som zo seba šaty a vkročil do vane. Voda ma pálila, ale mozog mi kázal pokračovať. Celý som sa ponoril, len hlavu, plecia a ruky som nechal nad hladinou. Pokožkou mi prebehla elektrizujúca vlna rozkoše.
Svalstvo na tele sa po chvíli totálne uvoľnilo. Ruky ma prestali držať, chrbát povolil pod váhou hlavy. Nos, oči a ústa sa razom ocitli pod hladinou. Nepanikáril som. Nechal som sa unášať voňavou vodou. Vaňa ma volala k sebe.
Spod hladiny som ju uvidel. Jej tvár žiarila nado mnou ako obrázok. Rozmazávala sa mi, no úsmev na perách som spoznal. Natiahla ku mne ruku a ja som ju chcel chytiť. Moje svaly však neposlúchali.
Pred očami mi vyplávala lenivo bublina. Nasledovali ďalšie. Vzduch sa mi pomaly vytrácal z pľúc a hruď ovládla pálivá bolesť. Posledné náznaky pudu sebazáchovy ma prebrali z letargie. Silou vôle som napol svoje oťapené údy, nech sa vydriapem nad hladinu.
K dnu ma však všetkou silou tlačili ruky mojej milovanej. Telo sa mi krútilo v snahe prebiť sa k hladine. Rozvírená voda špliechala okolo, no hlava sa nedokázala aj napriek úpornej snahe dostať k životodarnému kyslíku. Cítil som, ako mi horúčava trhá pľúca a oči sa stále viac ponárajú do tmy. Ešte chvíľu som sa metal v márnom boji, potom prišla temnota.
–
Sedel som vo vani. Moje nahé telo si užívalo príjemné teplo vody, ktorá bola napustená až po okraj. Oproti mne sedela manželka. Len hlava jej trčala nad hladinou, drobné prsia sa spokojne nechali nadnášať ružovkastou tekutinou. Láskavo sa usmievala.
„Vitaj doma,“ povedala koketne, „chýbal si mi.“
„Prečo sme tu?“
„Je to vôbec dôležité? Hlavne že sme konečne znova spolu. Odteraz až naveky!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.