 |
Mariusz Kaczmarek ukladal svoju dcéru Kasiu spať. Bol december, no pod kupolou mestečka banskej kolónie Sosnowiec bolo ako zvyčajne – cez deň príjemných dvadsaťtri a v noci osemnásť stupňov. To však nebránilo tomu, aby sa obchody ako každý rok zaplnili produktami zobrazujúcimi idylické zasnežené krajinky. Kasia ich v skutočnosti nikdy nevidela, už sa tu narodila. No Mariusz – strelmajster v bani na magnezit – si obdobné obrázky pamätal aj z reality, veď koniec koncov, vyrástol v horách v dedinke pri Zakopanom.
Na budúci rok si urobíme dovolenku na Zemi aj v zime, sľuboval si už tretí rok po sebe.
„Oci?“ pretierala si oči rozospatá Kasia, „a príde Mikuláš na Vianoce aj tento rok?“
„Jasné, prečo by neprišiel?“ odpovedal Mariusz ukladajúc rozprávkovú knižku na poličku.
„No, lebo Bartek hovoril, že nepríde, lebo by mu vo vesmíre pukla hlava.“
„A ako na to Bartek prišiel?“
„Lebo na sánkach sa vraj vo vesmíre nedá dýchať. A keď sa chce človek nadýchnuť, pukne mu hlava,“ povedalo dievčatko a oprelo sa v posteli o lakte, čo signalizovalo, že sa začala seriózna diskusia.
Mariusz sa zamyslel. Na chvíľu odišiel a vrátil sa s plynovou maskou, ktorú nosil v práci, keď v šachtách kontroloval umiestnenie trhaviny. „Pozri, keď si dá Mikuláš takúto masku, hlava mu nepukne. Určite má takúto istú,“ pozrel sa na hrozivo vyzerajúci kus šedého kevlaru vo svojej ruke, „len veselšiu. Červeno-zelenú, s rolničkami…“
Kasia chvíľu zvažovala teóriu a potom pokrútila hlavou. „Nie, neverím.“
„Prečo?“ Mariusz si sadol na kraj postele.
„Ujo Franco mal bradu a keď raz išiel do bane, musel si ju oholiť, lebo by mu nepasovala maska.“
Och Katerzyna, ty si horšia ako tajná polícia…
„Ujo Franco je len manažér, no Mikuláš si môže dovoliť špeciálnu masku, pri ktorej mu brada neprekáža.“
Kasia stále nesúhlasila. „Ujo Franco je bohatý.“
„Bohatší ako Mikuláš, ktorý si môže dovoliť vyrobiť a rozviezť darčeky všetkým dobrým deťom vo vesmíre?“
Kasia sa zamračila. Vedela, že tento argument je nepriestrelný, no stále sa jej čosi nepozdávalo.
„A čo sú to za sánky, čo chodia po vesmíre?“
Mariusz sa oprel čelom o dlaň. „Špeciálne sánky, celkovo je to veľmi zložitý systém.“
Kasia sa prudko posadila. „Tak vysvetli! Prosím.“
„Nuansy interplanetárneho cestovania sa vysvetľujú len poslušným dievčatkám, ktoré pokojne počúvajú a ležia so zatvorenými očami.“
Kasia si ľahla rýchlejšie, ako pri nácviku ochrany pri bombardovaní. Mariuszov mozog sa roztočil na plné obrátky. V absolútnom tichu na nekrytom povrchu mesiaca mával pocit, že tým jediným, čo mu bráni doslova počuť vlastné myšlienky je jeho rytmický dych a tlkot srdca. A sem tam aj Rammstein, ktorý mu vždy pasoval k tej pustine, ktorá napriek svojej nedotknutosti pôsobila akosi industriálne.
Bol si istý, že keby z vedľajšej izby nedoliehal zvuk televízora, Kasia by mohla z jeho hlavy zreteľne počuť, klik klik načítavam protokol klik vymýšľať si pre záchranu detskej nevinnosti svojej dcéry, 3.. 2… 1…
„No, to máš tak. Sánky chodia dole kopcom, je tak?“
Kasia prikývla. Videla mnoho filmov, kde sa niekto spúšťal z kopca na sánkach, takže jej akademické vedomosti čo sa týka sánkovania boli fundované.
„Dole kopcom, však? Lenže vo vesmíre nie je hore a dole, to snáď vieš tiež.“
„Ani kopce,“ pridala sa dcéra k vymenovávaniu vecí, ktoré otvorený kozmos postráda.
Tam ju Mariusz zastavil. „Tým by som si nebol taký istý. Keď si vo vesmíre, všetko záleží od toho, z ktorého bodu planéty vyletíš,“ zovrel ruku do päste. „Predstav si, že moja ruka je náš mesiac,“ položil prst druhej ruky na pomyseľný severný pól. Kasia sa opäť dvihla na lakťoch.
„Keďže vo vesmíre neexistuje hore ani dole, všetky planéty sú vlastne v jednej rovine a Mikuláš sa môže spustiť zo severného pólu jednej planéty a potom ide akoby dole kopcom,“ zovrel druhú dlaň a poklopal si na spodok, „až na južný pól druhej planéty.“
„A odtiaľ rozvezie darčeky všetkým deťom?“ spýtala sa Kasia.
„Presne tak, vidíš, aká si bystrá!“ postrapatil dcérke vlasy. „Všetkým deťom, až kým nepríde na severný pól a odtiaľ sa spustí na inú planétu.“
Kasia zívla. „Vôbec to nie je zložité.“
„Teba uspať, to je zložitejšie,“ Mariusz jemne klepol ukazovákom dcérku po nose. „Dobrú noc princezná.“
Zasmiala sa a zababušila sa do paplóna.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.