 |
Smrť ho pomaly dobiehala. Neutekal. Ústup považoval za slabosť. Ani v posledných okamihoch nezaprel svoju vieru. Vyceril zuby, tvár stiahol v desivom úškľabku. Plánoval váženú návštevníčku náležite privítať. Postojom dával jasne najavo, že ak by sa stretli za priaznivejších okolností, nedokázala by ho vziať do ríše mŕtvych.
–
Sedel zapretý o popukanú skalnú stenu. Chladila rozpálené telo, za čo bol neskonale vďačný. Sklenými očami putoval po oblohe hrajúcej širokým spektrom farieb, od jemnej rúžovej po tmavofialovú. Nikdy pred tým sa nad podobnou scenériou nepozastavoval. Utápať myseľ v nadbytočnom sentimente, mu pripadalo ako hlúpe mrhanie časom. S hanbou priznal, že mu pohľad prinášal uspokojenie. Možno nešlo až o tak zbytočné plytvanie. Nad myšlienkou, že aj vo chvíľach, keď z neho mnohými ranami vytekala sila získaval nové skúsenosti, sa trpko pousmial. Nie život, ale umieranie v sebe skrývalo mnoho prekvapení.
Hnilobný zápach z rán mu dvíhal žalúdok. Zadržiavanie dychu len odďaľovalo agóniu. V konečnom dôsledku musel vždy požiadať o ďalší dúšok odporného vzduchu. To ho korilo. Tri veľké, mokvajúce poranenia na hrudníku, zostatok ľavého predlaktia visiaci na pochybnom zväzku šliach spolu so stovkami odrenín vytvárali symfóniu bolesti. Ako jediný poslucháč zakúšal plnú dávku desivých tónov. Svojim zvláštnym spôsobom si zvrátené predstavenie užíval. Pohrebná pieseň do bodky spĺňala očakávania. Na oplátku za skvelú muziku vzdoroval vražedným taktom. Chcel orchester prinútiť k väčšiemu úsiliu. Nemohli ho vyprevadiť čímsi druhotriednym. Nezasluhoval si nič menšie než heroickú baladu. S povzdychom mykol hlavou. Dúfal, že prudším pohybom zhrnie prekážajúce vlasy. Prianie ostalo nevyslyšané. Triviálny neúspech prebúdzal hnev. Začal so sebou prudko hádzať, kým nedocielil, čo si zaumienil. Odpor tvoril základ jeho existencie. Nikdy sa nepodriadil žiadnemu systému, či osobe. Nespútanosť si udržal až do konca. Aj v terajšej situácii zápasil. Každý tep srdca, bodavý pulz, alebo kvapka potu sa menili na zvolanie:
„Ešte som tu! Stále ste ma nezničili! “
–
Narodil sa ako prvorodený vo vládnucej vetve rodu. Samotný akt príchodu na svet ho uprednostňoval. Vychovávaný a trénovaný najlepšími. Zanedlho prekonal všetkých učiteľov. Hovorilo sa o ňom ako o najnadanejšom z géniov. Vojenskú kariéru zahájil vo výzvedných zboroch. Služba mu nevyhovovala. Vydupal si pozíciu v prepadových oddieloch. Ani to nestačilo. Prvá línia ako jediná mohla ukojiť jeho potreby. No poslať dediča dynastie do najprudšej vravy sa rovnalo šialenstvu. Zmysel by to malo, iba ak by prestal byť pohodlným. Nevyspytateľná povaha v kombinácii s ohromnou dávkou talentu vskutku vzbudzovali na najvyšších miestach obavy. Po sérii rokovaní sa prijalo rozhodnutie odobrujúce rozmar mladého princa. Šlo o elegantný spôsob ako sa zbaviť nebezpečnej hračky.
Úmysel nevyšiel podľa predstáv. Miesto chladnej zeminy ho prikryla žiarivá sláva. V radách nepriateľov budila paniku aj správa o prítomnosti nepremožiteľného bojovníka. Podnikal čoraz odvážnejšie výpady. Družinu považoval za zbytočnosť, brával ju so sebou len ako obecenstvo početných triumfov. Výhoda nezastaviteľnej moci sa ale strácala popri značnej svojvôli. Napadal spojencov, ba aj vlastných ak si dovolili namietať. Stalo sa nevyhnutnosťou zastaviť besnenie. Ale, čo robiť, ak všetky prístupy od otravy po zákerné prepadnutie zlyhávali? Nedobrovoľne ho nasledovali do čoraz prudších konfliktov.
–
Ovieval ho mrazivý vietor. Horúčka rozhodne napredovala. Nedokázal zmierniť tras. Vedel, že koniec stál na prahu. No nemal v úmysle povoliť. Vydobyje si každú možnú sekundu! Hrozivo sa rozkašľal. Na jazyku pocítil kovovú pachuť. Vypľul krvavú hrudu zriedenú slinami. Niesla sýtočervený odtieň. Skoro taký istý, ako to nebo nad ním.
–
Či vládla vesmíru Božská prozreteľnosť, alebo slepá náhoda, panujúci prvok mu vzbudil protivníka. Naozaj sa našiel niekto schopný oponovať? Vzrušujúca predstava. Správy z bojov prestali byť monotónne. Šepkalo sa o neprekonateľnom zjave decimujúcom celé regimenty. Niektoré chýry zašli tak ďaleko, že nový objav nazývali lepším od neho. Absurdné, každopádne hodné zvýšenej pozornosti. S veľkou pompou vypravil zástup poslov so žiadosťou o súboj. Dostal kladnú odpoveď.
Už z diaľky ho dokázal rozoznať. Nasledujúce formality potvrdili správnosť úsudku. Výzorom nevyčnieval, výnimočnosť mu dodávala aura, ktorá ho obkolesovala. Spolubojovníci si od neho držali odstup, ak aj naň niektorí pozrel, tak len s posvätnou úctou. Pozdravil s drzou nedbanlivosťou. V duchu si sľúbil, že si jeho prehru užije. Všetci im ustupovali. Vyzývavo si prezerali jeden druhého. Už zrážka ich osobností vyvolávala medzi mužstvom hrôzu.
Bojovali na poli slávy zalievaný zlatým svitom. Zabiješ bolo jediným platným prikázaním. Toľko mu to pripomínalo staré báje, ktoré počúval v detstve od mentorov. Najsilnejší, priťahovaný k sebe cez celý svet sa stretli v monumentálnej bitke. Nezáležalo na motívoch, presvedčeniach, či viere. Preň ležala podstata v okamihu zrážky. Ovzdušie priam vibrovalo napätím. Priemerní sa stali živými kulisami titanského zápasu. Dva neskrotné živly sa do seba pustili so všetkou vervou. Zem stonala pod nespočetným množstvom úderov. Krajina prešla vynútenou, drastickou premenou.
Po prvý raz mu niekto stačil. Súper neochvejne znášal útoky a ešte ich aj štedro opätoval. Pravdupovediac, dalo mu dosť zabrať udržať sa v poriadku. Nebál sa. Miesto strachu vyžaroval radosť. Konečne výzva, ktorá je ho hodná. Soka obdivoval i ľutoval. Cena útechy nejestvovala, iba jeden sa mohol stať nepremožiteľným. Všemocným.
–
Postupne začali vykukávať prvé hviezdy. Zviezol sa na zem. Stŕpla mu pravá polovica tváre, imaginárne mravce na pochode ho privádzali do šialenstva. Tušil, že už nevstane, to mu ale nezabránilo v zúfalom pokuse. Zaprel sa zdravou rukou o zem. Napol svaly v márnej snahe o nadvihnutie. Nadarmo, záverečná melódia sa nezadržateľne blížila.
–
Smial sa v záchvate eufórie. S hrdosťou pohliadol na rivala, ktorý mu ležal pri nohách. Ďalšia rozmlátená a prekročená prekážka. A potom sa udialo čosi zvláštne. Neudrel. Nedokázal to zdôvodniť, bláznivý rozmar víťaza, ľútosť nad takmer seberovnou bytosťou? Definitívnu ranu nezasadil. Poskytol tým nepriateľovi priestor pre obnovenie ofenzívy. Čo v konečnom dôsledku viedlo k súčasnému, zúboženému stavu. Kto vyhral? Všetko, čo odteraz nadobudne, pokorí, bude výsledkom jeho veľkorysosti. Vláda nad známym svetom nevydá svedectvo o veľkosti panovníka, ale o čudesnom poryve jeho duše.
–
Chrčal. Väzba s realitou pomaličky povoľovala. Nedosiahol blaženosť. Odchod mu strpčovala možnosť, že jeho protivník nepochopil situáciu. V pýche mohol všetko pokladať za výsledok vlastnej sily. Stať sa prakticky najvýznamnejšou osobnosťou bez horkého vedomia, že to nezískal, ale dostal? Odporné, vrcholne nespravodlivé a v prvom rade nepravdivé! Alebo, nevyložil si to celé zle? Výhra bez akéhokoľvek ovocia, či porazeného? Paradoxne sa k definícii prehry najviac blížil víťaz. Podobné úvahy ho ničili. Ako posledné si želal odpoveď na najdôležitejšiu a najstrašnejšiu otázku svojho života:
„Čím sa líšilo to čo dosiahol, od porážky?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.