 |
Pivnica sa kúpala v ostrom bielom svetle. Na podlahe sa rozlievala olejovitá mláka, steny okolo boli postriekané tmavými škvrnami. V strede miestnosti dominoval priestoru pracovný stôl, plní neforemných, mazľavých vecí a povaľujúcej sa špinavej ocele.
Sedel som na zemi, tvár zaborená v krvavých rukách, dych prerývaný po namáhavej práci. Na stole ležala moja žena, rozsekaná na kúsky.
V hlave mi zneli doktorove slová: „Dávaj si pozor! Sú okolo teba a ty o tom ani len netušíš.“
–
Moje túžby sa pred pár rokmi naplnili: Prijali ma do prestížneho výskumného ústavu. Potom som si našiel priateľku, ktorá sa nejakom čase stala mojou manželkou. Život ako z pohľadnice, všetko vyzeralo ideálne.
Ale nič v živote nie je ideálne, však?
Moju sekciu viedol doktor Kraus, čudák na pohľadanie. Aj napriek jeho povesti extroverta sme sa zblížili. Mal ma za svojho nikdy nenarodeného syna, hodného dozvedieť sa jeho najhlbšie tajomstvá.
To tajomstvo bolo tak fantastické, až som nemal vôľu veriť mu. Nevzdával sa. Rozhodnutý prelomiť moju nedôverčivosť, zobral ma napriek všetkým pravidlám do najskrytejších kútov podzemného laboratória. Od toho dňa som hltal každé jeho slovo ako náboženstvo.
Život mi zmenilo ľudské telo v sklenenej vani naplnenej formaldehydovým nálevom. Koža, tvár či vlasy vyzerali presne tak, ako sa na dediča Adama a Evy patrí. Nebol to však človek, len jeho napodobenina. Namiesto kostí sa v umelom svetle leskli nerezové tyče ukončené zložitými kĺbmi. Vnútorné orgány boli nahradené zložitými zariadeniami, ktoré dokázali dokonale imitovať živú, mysliacu bytosť.
„Vieš Max, všetko, čo sme tu vybudovali,“ začal osudovú prednášku doktor, „pochádza od nich. Množstvo objavov, ktoré sme predstavili svetu, pochádza z týchto tiel. Aby som bol presnejší, z ich útrob.“
„Odkiaľ sa tu vzali?“
„To vedia len tí hore. Sme si takmer istý, že nepochádzajú z našej planéty. Materiál, z čoho sú zložení, nenájdeš nikde na Zemi. Naša civilizácia takéto niečo nedokáže postaviť najbližších sto rokov, ak nie viac. Stále len hádame, prečo k nám poslali tieto humanoidné stroje a neprišli samy.“
„Ale to znamená, že môžu byť kdekoľvek okolo nás!“
„Sú medzi nami a stále rafinovanejší. Vedia, že sme ich prekukli, preto sa skrývajú stále dokonalejšie, bijú im srdcia, pri porezaní krvácajú. To všetko len pre to, aby nás absolútne oblbli a dostali sa nám pod kožu. Čo je však horšie, sú na nás naštvaní. Zaznamenali sme pár pokusov o infiltráciu aj do nášho ústavu.“
„Preto tie všetky testy na poliklinike, kým ma vzali k vám?“
„Áno aj nie. Domnievame, sa, že terajšie telá sú tak dokonalé, že si s našimi prístrojmi a laboratórnymi testami poradia. Ver mi, sú veľmi učenlivý. Pár sme ich v minulosti takto identifikovali, aspoň si to myslíme. Čo však stále nedokážu, je stopercentne napodobniť našu psychiku. Jej chápanie je asi nad ich sily a len vďaka tomu sa nedokážu stopercentne zžiť s naším prostredím.“
Neubránil som sa ironickému úsmevu: „Preto tie divoké psychotesty opakujúce sa každý kvartál?“
„Aj ty si celkom chápavý. Vďaka týmto testom sme doteraz dokázali vylúčiť bláznov, rôznych psychošov a ako pevne veríme, tak aj tých terminátorov. No ich vytrvalá snaha infiltrovať sa k nám trvá a je len otázkou času, ako nám prejdú cez rozum.“
Potom sa dramaticky odmlčal, aby mi povedal onú dramatickú vetu: „Dávaj si pozor! Sú okolo teba a ty o tom ani len netušíš.“
–
Od tej chvíle mi jeho slová vŕtali v hlave. Akoby som bol doteraz slepcom, ktorý zrazu vidí. Svet sa predo mnou otvorili v celej svojej realite, zdanlivo nesúvisiace prípady sa prepájali v nečakaných súvislostiach.
„Oni o tebe vedia!“ šeptalo mi moje podvedomie neúnavne do ucha, „Oni vedia, že ty to vieš! A nenechajú to len tak! Dávaj si pozor!“
Zbystril som pozornosť. Sledoval som ľudí a snažil sa odhadnúť, kto z nich je náš, kto nie. Nik z najbližšieho okolia neunikol môjmu psychologickému rozboru, ak to bolo čo i len trochu možné.
Potom zomrel doktor Kraus. Nečakane, bez varovania. Proste nevstal z postele a neprišiel do práce. Osudovému ránu predchádzala oslava narodenín jedného z kolegov. Na tom večierku nebolo takmer nič nezvyčajné, až na…
Až na to, že moja manželka strávila s doktorom celý večer. Horlivo diskutovali, podpichovali jeden druhého, pár krát sa skoro rozhádali. Nikdy sa mi nezverila, čo bolo témou, isté však je, že moja polovička sa ten večer domov vrátila ani víťaz najprestížnejších dostihov roka.
Začal som si ju viac všímať. To, čo doteraz unikalo mojej pozornosti, mi teraz klalo zrak. Detaily, čo mali byť navždy skryté predo mnou, sa rojili na svetlo sveta ako komáre počas letnej noci. Skutky minulé sa pod ťarchou nových poznatkov o realite na Zemi javili v inom svetle.
Nepredvídateľné správanie som predtým považoval za prejav jej individualizmu, no pri bližšom pohľade na rozhodnutia bez zmyslu, ma utvrdzovali v tom, že sa nejedná len o ženskú márnivosť. Konanie, ktoré odporovalo logickým a spoločenským zvyklostiam bolo na každodennom poriadku. Prudké zmeny nálad sa stávali pomaly pravidelnými účastníkmi nášho spoločného života.
Naše naivné prvé stretnutie a zoznámenie na oslave môjho prijatia do vedeckého ústavu. Náhoda?
Jej prehnaný záujem o moju prácu, ktorý sa striedal s obdobiami posmeškov: „Na čo sa tam s tým tvojim doktorom hráš? Čo ste kedy užitočného vymysleli? Radšej keby si robil niečo užitočné, čo ti prinesie peniaze.“
Autonehoda, z ktorej len ona vyviazla akoby zázrakom bez vážnejšieho zranenia. Utekal som za ňou do nemocnice, no jej tam nebolo. Nenechala sa ani len vyšetriť a dožadovala sa prepustenia. Vyhoveli jej, samozrejme. A vysvetlenie? Vraj sa ma panický strach z lekárov. Naozaj zvláštne.
To, že za ten čas, čo sme boli spolu, ani raz neochorela, hádam ani nemusím spomínať. Zato ja pri každej chrípkovej epidémii som si mohol v posteli stráviť týždeň.
A nakoniec tá jej nepochopiteľná zášť voči tak veľkému človeku, akým bol doktor, ma nemohla nechať chladným. Doslova som cítil, ako sa jej po jeho smrti uľavilo na duši.
Jedného krásneho dňa vo mne dozrelo rozhodnutie: musím sa jej zbaviť!
Práve vychádzala z kúpeľne, keď jej na hlave pristál kutáč od krbu. Ani nepípla, jej ukážkové telo bez gramu tuku navyše, opásané len osuškou, sa zviezlo na zem. Pulz sa zastavil, ako aj všetko ostatné v tele.
Stiahol som ju do pivnice, vyložil na stôl a pustil sa do mäsiarskej roboty. Rozťal som jej nohu, rozobral na jednotlivé časti a skúmal ako čerstvý študent medicíny, čo sa práve dostal na patológiu. Z nohy som sa postupne presúval stále vyššie a vyššie, až sa zjavila lebka obtiahnutá ešte stále živou kožou bez jedinej vrásky a dokonalými vlasmi.
Svoje dielo som dokončil ako v tranze. Unavený som padol na zadok, moja ťažká hlava klesla do zakrvavených rúk.
Všade okolo mňa sa povaľovali kusy zmasakrovaného tela: surové mäso obaľujúce belejúce sa kosti, krv a dožívajúce orgány. Ani stopa po oceli, umeline či elektronike, ktorá mala riadiť napodobeninu človeka.
Zabil som si ženu! Zabil som človeka!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.