 |
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn. red.)
Venovať zvýšenú pozornosť vojakom-cigáňom a zaistiť, aby im u útvarov bola venovaná individuálna starostlivosť a všestranná pomoc pri ich prevýchove. Vo zvýšenej miere sledovať ich život vo voľnom čase a vhodne ich usmerňovať. U negramotných cigáňov je nutné zaistiť, aby sa počas vojenskej služby naučili čítať a písať.
Smernica ÚV KSČ o práci medzi cigánskym obyvateľstvom
Pád prvého termogranátu do jazera bol nasledovaný gejzírom vriacej vody a spŕškou zoškvarených rybích tiel. Hladina sa vzdula, nad ňou sa objavilo mračno horúcej pary. To už zadunela zem, otriasla sa ako mohutný býk prebudený z poobedňajšieho spánku. Salva ďalších striel na seba nenechala dlho čakať. Peklo ukázalo svoju pravú tvár. Stromy horeli a lámali sa pod tlakom výbuchov, okenné sklá murovaných budov rinčali a drevené chatrče padali ako domčeky z karát.
Kakofónia zúrivého hromobitia zobudila aj vajdu. Otvoril jedno oko, potom druhé. Vstal, poškrabal si chlpatý pupok a prišmatlal sa k oknu. Stačil mu letmý pohľad, aby zrúkol: „No, kurva!“
Laco Vízvári vybehol von. Horel mu drevený plot, horel mu pes a napokon, horel mu i dom, takže nemal inú možnosť, než trieliť od svojej chalupy čo najďalej.
Omeškal sa možno o sekundu. Po dopade termogranátu sa pôda rozžeravila a zmenila v lávu. Vajda videl, ako sa Lacovo telo zosunulo k zemi a následne buchlo sťa vrecko plné pukancov. Potom všetko pohltili plamene.
Úplne všetko. Horela cigánska osada, horel neďaleký lesík, dokonca sa mu zazdalo, že aj na hladine rybníka poskakujú červené plamene.
Pozrel sa na svoje nohy. Nemal na nich papuče.
„Kurva, kde mám papuče!“ zhúkol, akoby to práve bola tá najdôležitejšia vec.
Preňho bola. Nikto z osady nemal papuče, väčšina ani nevedela, čo to slovo znamená. Ale on… on teraz potreboval svoje papuče, aby mohol vybehnúť a šťavnato zanadávať na všetkých hnusných gadžov skôr, než sa rozpustí v páľave, rovnako ako Laco Vízvári.
„Nie,“ zamrmlal si popod prepotené fúzy, „ja sa k Panenke Márii nechystám. Ja to tu prežijem! Však som ten oný, vodca! Kurva! Ja to tu prežijem!“
A hneď aj vedel, kde sa dá prežiť všetko.
Erža potrebovala na záchod. Ale veľmi. Už pred hodinou hútala, že by si zabehla na latrínu, no hútala o tom skoro celú hodinu a do toho prišla apokalypsa. Teraz ležala bruchom na drevených parketách, uši prikryté dlaňami, aby nepočula pekelné výbuchy, a močový mechúr ju nútil zvíjať sa ako červík napichnutý na háčik.
Keby tu bol Jožo – pomyslela na manžela. Vždy mala pocit, že by ju manžel dokázal ochrániť aj pred peklom, ak by chcel. Lenže Jožo bol už pol roka preč, vyparil sa ako československé koruny z vrecka nepozorného gadža a nikdy ju nemiloval.
„Už pol roka,“ zavzlykala. „Už pol roka som sama. A teraz toto!“
Odpovedalo jej hromobitie termogranátov. Jeden dopadol nebezpečne blízko a susedov dom bol okamžite fuč. Do ženy udrela vlna horúčavy. Ona zadržala dych, aby jej nespálilo pľúca, no moč už udržať nedokázala. Pod ňou sa objavil teplý mokrý fľak.
Dvere sa rozleteli. Boli staré a pánty už dávno povoľovali. No nemohol za to žiaden výbuch. Narazilo do nich vajdovo mohutné telo, ktoré vletelo dnu a pristálo vedľa ženy.
„Erža, prišiel som!“ kľakol za ňu.
Erža tu som! – táto veta bola ich spoločným tajným znamením, keď sa vajda rozhodol, že s ňou vyskúša veci, o ktoré ju manžel svojím odchodom ukrátil.
„Teraz?“ prekvapila sa, no potom si iba odfúkla, vyhrnula mokrú sukňu a vypučila zadok.
„Joj, ty ženská, čo si myslíš, čo som ja dilino?!“ podal jej ruku a pomohol vstať.
Blízko zadunelo, dom sa otriasol v základoch a znova si kľakli.
„Tak čo chceš, vajda, more?“ otrčila pery.
Erža nebola žiadna krásavica, tvár mala výrazne škaredú, no on si to po polroku obrábania všimol až teraz. Boky mala široké, riťku jak lusk a tie prsíčka! – radosť omacať.
„Si vravela raz, že Jožo tu schoval nejaké veci z vojny,“ odvetil.
„A čo ťa po nich!“
Jej manžel vtedy prišielz vojenčiny poriadne nabalený. Čo-to predal, čo-to vymenil, takže aj kozu mohol kúpiť svojej žene. Tá už neexistuje. Zjedla sa necelý mesiac po tom, ako sa Jožo vyparil. Vajda tak rozhodol. Vraj jej zabezpečí ďalšiu, no manžela treba oplakať, keď sa už raz stratil. A oplakávala ho celá osada. S hudbou, táborákom a kozľacinou.
Nová koza do domu nepribudla, iba čo Vajda jej týždenne vliezol pod duchnu so slovami: Erža, tu som! a občas ešte – Jaj, jaké ty máš pekné kozičky!
„Potrebujem všecko, čo Jožo z vojny doniesol! Rozumieš?!“ vykríkol, „Teraz je to dôležité! S Jožovou zásobou porazíme všetkých gadžov, čo po nás zhadzujú bomby!“
„Aha!“ znalecky prikývla a očami zavadila o padacie dvere do pivnice.
V pivnici bolo sucho, množstvo pavučín, ktoré sa lepili na vajdove bokombrady, a úplná tma. Tá však našťastie trvala len do chvíle, kým žena nenašla zápalky a nezapálila petrolejku.
Zalapal po dychu. Pozdĺž všetkých stien stáli široké police, ktoré sa priam prehýbali pod ťarchou z armády nakradnutého materiálu.
„Erža… Erža… Erža,“ zakoktal. „Vybehni von a rýchlo zožeň, koho môžeš! My tých bielych smradov vykántrime. Už máme čím!“
Potom rozviazal plné vrece, pri ktorom práve stál.
„Keď chcú vojnu, majú ju mať!“
Odvetilo mu iba jedno zadunenie.
„Tak, bratia…“ začal vajda svoju reč.
Plameň petrolejky zablikal, čím chcel dať najavo, že nie je schopný osvetliť takú haldu ľudí. Boli tu všetci. Všetci, ktorých Erža našla. Bol tu Kičinkó so svojimi tromi junákmi, starý Bálint, aj všetci od Lakatošových, keďže mali doma tiež podobne veľkú pivnicu. V tŕstí naďabila na bratov Bobekovcov a od Oláhových prišli i decká. A že ich nebolo málo! Kozma aj s bratom sa dočaptali sami a priviedli ešte Dömötörovcov.
„…zle s nami je. A možno aj s celou našou socialistickou republikou!“ pridal vajda trocha vlasteneckého tónu „Tým kapitalistickým, imperialistickým… oným… sviniam, jeblo v gebuli a hádžu sem bomby. Aj po nás! Však sami vidíte! A ak by ste videli, čo taká bomba urobila s mladým Vízvárym, boli by ste z toho na šrot. Ako ja. Ale ja, ale my…“
„To ale nie sú tí oní…“ Kozma sa slušne prihlásil o slovo a potom mu skočil do reči „Jak si povedal, však vieš. Tí impieralisti amerikánsky.“
„Nie? A kto potom?“
„Ja som ich videl. Zoraďujú sa na druhej strane jazera. Dobre som ich videl. Tunak, na vlastné oči.“
„A kto sú to?“
„No predsa oní…jak ti to poviem. Oní… VOTRELCI!“
„Čože?“
Jaroslav Kozma dobre vedel, o čom hovorí, a nepriateľa identifikoval skoro na sto percent. O ich existencii vedel celé tri roky. Jeho prvé stretnutie s týmito kozmickými návštevníkmi sa udialo, keď sa v jeden večer schovával u Rybánskych v kuríne. Rybánski boli dobrí gadžovia. Mali dvoch šarvancov, jednu fešnú dcéru a slepicke, ktoré museli kŕmiť voľajakým chemickým hovnom, lebo znášali tie najväčšie a najchutnejšie vajíčka.
Bol večer, skoro noc a na oblohe svietili hviezdy. Mesiac bol taký veľký, že na ňom bolo vidno všetky krátery. Chalani sa hrali na dvore. Na kozmonautov. Na hlavách motorkárske prilby, oblečení v pršiplášťoch a pohupovali sa, akoby na nich nepôsobila zemská príťažlivosť. Zrazu jeden z nich vykríkol: „Ripleyová! Ripleyová!“
Druhý sa zosunul k zemi, roztrhol si pršiplášť v oblasti brucha a tam sa ihneď objavila hlavička s veľkými očami. Čierny ušatý zajac. „Votrelec! Votrelec!“ vykríkol chalan sa nažil sa od zajačika ujsť čo najďalej.
Ten najskôr nepochopil, o čo ide, rozhopsal sa za ním. Faganisko sa v hranom strachu rozbehol, obzrel sa, či ho ušatá mátoha skutočne prenasleduje, a vrazil do dreveného kurína. Búda sa otriasla, sliepky sa vyplašili. Začali divoko kotkodákať, poletovať a narážať do všetkého, teda aj do cigáňa. Všade lietalo perie.
Jaro sa rozhodol, že je načase vypadnúť, a začal sa súkať z kurína von. Ležiaci chalan ho videl. Vlastne uvidel iba jeho nohy, ktoré zahalené nocou mohli pripomenúť niečo, čo bolo v tom vesmírnom filme.
„Votrelec!“ zajačal tentorazuž so skutočnou hrôzou v hlase.
Na to vyšiel starý Rybánsky so vzduchovkou naplnenou kryštálikmi soli.
Týždeň trvalo, než sa cigáňova zadnica ako-tak dala dokopy. Napriek tomu, že jeho prvý kontakt s vedeckou fantastikou nedopadol najlepšie, rozhodol sa, že zoberie frajerku do mesta do kina. Do letného kina. Bolo lacnejšie a naivne si myslel, že tam s Julou skôr zapadnú. Už pri predaji lístkov naňho biletárka veľmi nepríjemne zazerala. Uvažovala, či ten film je iba mládeži neprístupný, alebo naň nesmú ani takí, ako Jaro a jeho cigaňa. Nakoniec ale predala.
Hľadisko bolo preplnené a ako začal žurnál, nik sa na plátno nedíval. Všetci, hlavy dozadu, zízali na nich. Našťastie, žurnál netrval dlho, len zopár kombajnov a úspechy v medicíne. Potom začal film. VOTRELEC.
Keď facehugger vyskočil na maníkovu tvár, Julča vykríkla. Keď sa malý chestbuster vydral z mužových útrob, znova zvrieskla, vyskočila a ušla kamsi preč. Jaroslav Kozma sa nestaral. Bol mimozemskou existenciou fascinovaný natoľko, že aj zabudol dýchať.
„Hovorím vám, sú to votrelci!“ trval na svojom.
„A jak vypadajú?“
„No jak? No oný. Telo jak bugár, hlava jak kokot…“
„Pohlavný úd sa hovorí,“ opravil ho vajda, lebo Oláhovie dievčatká príliš nastražili uši.
„No, hovorím. Telo jak bugár, hlava jak môj pohľadný úd, len väčší. A majú chvosty. Presne ako mal Dömötörov pes, pokiaľ ho s chuťou nezožrali.
„My sme ho nezožrali!“ ozval sa nahnevaný hlas. „A vôbec nebol chutný.“
„No, lenže títo votrelci majú v paprčiach nejaké čudné flinty. A sú veľkí a vyzerajú hrozne nasratí. Chlapi, hovorím vám, sme v piči!“
„A prečo by nás, úbohých pojákov, chceli votrelci skántriť? Veď my nikomu neubližujeme! Ani tým bielym dilinom.“
„Lebo sú to rasisti!“ vykríkol ktosi.„Vesmírni, mimozemskí rasisti s hlavami jak kokot!“
Jednotka pozostávajúca z dvadsiatich xenomorfných bojovníkov sa zoraďovala na piesčitom brehu. Dostali priamy rozkaz zhora, čo znamenalo z orbity, kde visela ich vesmírna loď.
Zlikvidovať všetko, čo sa v cigánskej osade pohne, a následne vyčistiť priestor tak, aby po ich prítomnosti neostalo ani zrnko prachu.
Ich veliteľ nechápal, prečo je dôležité anihilovať práve skupinku najmenej nebezpečných ľudských bytostí na tejto planéte, no vojak sa nepýta, vojak koná. Vytvoril sa štvorstup a mimozemšťania napochodovali do vody. Nebola dôležitá žiadna stratégia, rozhodli sa zaútočiť priamo. Tí chudáci medzi rozbombardovanými domami sa nemajú ako brániť.
„My sa ale máme ako brániť!“ vajda nadvihol nohu, aby každý videl jeho papuču. „Hen, Jožov zbrojný arzenál!“
Ktosi doniesol funkčnú baterku a silným lúčom prešiel po policiach.
„Ten chlapisko šikovný nám zanechal fajnové veci. A je toho tu plno. Najnovšie granáty!“ poťažkal si v ruke, „Stačí hodiť a žiaden votrelec neprežije!“
„Ale to nie sú…“
„Kušuj, ženská, toto je chlapská záležitosť!“ kopol Eržu do lýtka, len aby zistil, že v papučiach sa nekope najlepšie.
„Ale oni majú zbrane, jak to vyprával Kozma!“ odvážil sa ohlásiť menší z Bobekovcov.
„Ti vravím. Hodíš po nich jedno, odpáli to troch. Však kukaj jak je veľký!“ potriasol ním v pravačke.
Bobek naňho nedôverčivo zazrel. Aj starý Bálint, no toho si vajda nevšímal, lebo starý Bálint je chuj. Ostatní však súhlasne prikyvovali a to stačilo. V tú chvíľu sa ale otvorili pivničné dvere a dnu nakukla strapatá cigáňska hlava.
„Hej, ak chcete niečo robiť, už by ste mali,“ mrkol na všetkých jeden z hliadkujúcich Lakatošovcov. „Tie veľké chrobáky plávajú k nám.“
Bol to krásny západ slnka. Krvavočervená farba sa roztiahla po oblohe, až sa zdalo, akoby celý kraj bol v ohni. Vlastne aj bol. Našťastie bombardovanie prestalo pred hodnou chvíľou, tak sa muži vybrali na násyp, aby mohli obdivovať krásu nádherného májového podvečera. A medzitým sledovali dvadsať prerastených falusov na hladine jazera, ako si to mieria ich smerom.
V tú dobu na orbite planéty Zem visela vesmírna loď. Bok mala značne poškodený nárazom asteroidu a bola na tú dobu vyradená z činnosti. Opravy ale prebiehali vcelku úspešne, na lodi nepracovali len xenomorfné bytosti.
Súdruh Bošanský, bývalý predseda jednotného roľníckeho družstva, sa uvelebil v mäkkom kresle a so záujmom pozoroval farebný monitor. Zapálil si Marsku a vôňa pozemskej cigarety zaplnila veliacu miestnosť.
„Ale prečo vy chcieť anihilovala všetka cigáňov?“ postarší xenomorf zamával pred sebou svojou chitínovou labou, aby odohnal smradľavý dym. Z jeho slov bolo zrejmé, že spisovná slovenčina nepatrí medzi primárne kozmické jazyky.
Na hlave mal baranicu, čo nebolo vôbec zvláštne, lebo skoro každý mimozemšťan mal na hlave baranicu s červenou hviezdou. A tí, ktorí nemali, nosili aspoň červené šatky. Vzorne zaviazané.
„Koľkokrát vám to mám vysvetľovať, súdruh Enxaagh…“ preglgol nakoľko votrelcovo meno bolo príliš komplikované, aby ho vedel vysloviť. „Sú to paraziti našej socialistickej spoločnosti.“
„My takých dávať na nútená práca,“ odvetil mu.
„A? Koľkých som vám sem poslal? Desať, dvadsať takých? A opravujú vašu loď? Hovno. Ešte aj zváračky vám pokradli.“
Vyfúkol dym a jeho tučné telo sa pomrvilo v kresle.
„Takže, vy ich zlikvidujete, zahľadíte stopy, veď to viete, a ja vám sľubujem, že sem pošlem pracovný materiál, ktorý do mesiaca dá celú vašu barabizňu dokopy. Sľubujem! Politických väzňov. Tí sú pracovití až-až. Bratranec je bacharom. Ak sa ich pár stratí, republike to vadiť nebude. Skôr naopak.“
„Ale prečo vy to robiť? Čo z toho vy mať?“
„Veď vám hovorím! Kľud! Pokoj! Žiaden smraďoch mi už v družstevnom sade kradnúť nebude! Ani nikde inde! Naše družstvo konečne splní päťročný plán!“
„Aha!“
„Aha, čo?“ prižmúril súdruh oči.
„Monitor. Zelené bodky, naša armáda. Červené bodky, ich armáda!“
„Armáda? Oni predsa žiadnu armádu nemajú!“ rozčúlil sa. „A tá hnedá bodka?“
„Aha!“
Nikto nechcel zomrieť. Skutočne nikto, a predsa sa roztiahli po násype, zaľahli do mladej žihľavy a čakali, kedy mimozemskí hmyzáci vyplávajú, aby ich mohli ohadzovať supergranátmi zo zbrojného skladu Eržinho muža.
Jožo Fero, Eržin manžel, on je taká zvláštna olaská sorta – pomyslel si vajda a snažil sa pritom ani nedýchať, aby ho vojenská jednotka penisoidných protivníkov nezačula –,je čierny jak box na topánky, zlodej, akého v širokom okolí páru niet. Múdry moc nie je, a predsa z neho vyžaruje niečo, čím sa od ostatných pojákov líši. Asi odvaha, pritakal si. To, čo väčšine olaským cigáňom chýba, on ju má i za ostatných. Niekto môže jeho odvahu pripísať Jožovmu jednoduchšiemu zmýšľaniu. No ktorý z tu na násype ležiacich chlapov, by sa odvážil ukradnúť toľký majetok Československej ľudovej armády?!
Vajda sa obzrel. Najprv doľava, potom doprava. Jeho druhovia boli roztiahnutí po hrádzi. Kičinkó potichu púšťal vetry a bolo ho cítiť až k nemu. Lakatošovci sa triasli, akoby bol február, a Kozma od nervozity žul trávu.
Všetci majú v sebe niečo z Joža Fera – prešlo vajdovou mysľou – Možno nie sme takí odvážni ako on, no ak by sme boli zbabelí, ako to o nás gadžovia hovoria, nečakali by sme, kým tie mimozemské hovädá vyplávajú. Boli by sme fuč, niekde v Tramtárii alebo aspoň na Východnom Slovensku, kde sa vraj do cigáňov menej starajú.
Pri uchu mu zacvrlikal cvrček.Znelo to pekne a v ten moment mu napadlo, že všetci, čo tu ležia, sú hrozní debili a on je z nich najväčší.
„Ja dilino! Však sme mali na votrelcov útočiť, kým sa ešte čvachtali vo vode! Jáj, totál dilinovia!“
Nadvihol hlavu a pozrel sa. Už bolo neskoro.
Na kamenistý breh dopadli prvé mimozemské laby. Xenomorfovia sa rýchlo zoradili, nehlučne sa rozdelili a roztiahli formáciu pozdĺž vody. Kmitali nervózne kostnatými chvostmi a v štvorprstých rukách ťažkali svoje prapodivné zbrane.
Vtedy vykukla prvá čierna hlava. Potom druhá, tretia. Votrelci sa pozreli nahor, na násyp, no to už celá na všetko odhodlaná cigánska tlupa bola nachystaná k útoku. Lakatoš mladší si odpľul. Oláhovci sa začali škrabať na intímnych partiách, ako to robia vždy, keď sú nervózni. A vajda zakričal: „Za rodinu, za vlasť!“
Megagranáty československej výroby opustili ruky ochrancov osady a užívali si svoj posledný let. Boli ťažké, no vzdialenosť medzi čiernou domobranou a okupantmi nebola veľká, takže aj invalid Kičinkó dokázal dohodiť. Už počas letu ale mimozemšťania dvihli hlavne svojich pušiek a namierili ich na letiace ciele.
Z blízkeho lesa vyšla postava. Záhadná hnedá bodka na monitore. Bola špinavá, uchodená a po polročnom túlaní sa vracala domov. To, čo zbadala, ho šokovalo. Vypúlila oči, zhodila na zem dvojicu zaprášených tašiek a keď uvidela objekty padajúce na mimozemské potvory zvolala: „Vy buzeranti! To je moje žrádlo!“
KD – konzervovaná dávka. Balíček, trojica konzerv, s obsahom jedla pre vojaka Československej armády. Jožo Fero ich z vojenskej kuchyne nakradol viac než dosť. Dokonca sa párkrát stalo, že mu sami kuchári hodili, aby si nejaké zobral domov, keď šiel na opušťák. Trvanlivosť produktu bola minimálne šesťdesiat mesiacov a tieto už danú dobu presiahli trojnásobne. Erža ich jedla. A vraj chutili. Dokonca i po tom, čo ju manžel opustil.
Vajda si uvedomil, čo hodil. Väčšina si uvedomila, čo hodila až vo chvíli, keď KD-čka opustili dlane a začuli Jožov výkrik. Ostali stáť, zmätení, viac než sekundu nechápajúci,čo práve vykonali. Ich mozgové bunky začali bezradne tápať uvažujúc, čo sa asi bude diať.
Xenomorfovia vystrelili. Ozval sa hukot zbraní a ako ihly tenké lúče sa zabodli do padajúcich konzerv.
Potom sa všetko pohlo.
Cigáni zaziapali hrôzou a brali nohy na plecia. Podaktorí sa šmykli na vlhkej tráve a popadali z násypu. Dvaja aj na stranu k mimozemšťanom. Jožo zreval na vajdu a ostatných druhov. Z jeho gestikulácie pochopili, že im velí. Kto mohol a kto to dokázal, pustil sa jeho smerom.
Prvá konzerva, lahodná bôčiková nátierka, sa rozprskla za letu nasledovaná rozprsknutým hovädzím mäsom na šťave. Ďalšie vybuchovali vo vzduchu a ich obsah padal na hlavy útočníkov. Tí začali škrečať. Z papúľ sa im vydral zvuk podobný, ako keď sa tvrdou kriedou čmára na školskú tabuľu.
Cigáni sa prekvapili. Zastavili.
Vybuchli ďalšie bôčiky, dokonca aj bravčová konzerva. Z hlavní už ale nevyšľahli ďalšie rany. Hmyzie obludy popadali na zem a mykali sa v smrteľných kŕčoch.
A tí, ktorých nepokropil obsah konzerv po záruke, skočili v šoku do vody a trielili na opačný breh.
Súdruh Bošanský ťukol do monitora. V ktoromsi reproduktore začalo nepríjemne pískať. Ťuknutie nepomáhalo, preto začal nervózne klopkať po skle dúfajúc, že sa zelené bodky vrátia na scénu.
„Technika sa vám kazí,“ riekol a pomrvil sa v kresle.
„Nekaziť!“ mimozemský tvor začal opatrne spätkovať. „Tento zariadenie nikdy nekaziť!“
Jeho slová zneli ako z úst zostarnutého indiánskeho náčelníka, no žiadnemu indiánovi počas prehovoru nekvapla na zem slina a so syčaním nerozpustila podlahu.
„Čo… tým… chcete…?“ Bošanský zavrčal.
V xenomorfových očiach zbadal strach. Paniku. Hrôzu. Hmyzie telo sa roztriaslo, kostený chvost sa šklbal sťa rybársky prút, keď sa na háčik zavesí obrovskú sumec.
„To… nie… je… pravda!“ zahučal muž a postavil sa.
Päsťou udrel do monitora, a keď sa počet zelených značiek nezväčšil, urobil to znova. A potom zas.
„Rýchle oznámiť náš generál! Oni mať ultimátna zbraň! Oni zlikvidovať náš výsadok!“ otočil sa a už-už chcel ujsť, aby sa dostal čo najďalej od súdruhovej päste.
Bošanský ho zastavil. V poslednej chvíli pravačkou schmatol jeho rameno a pritiahol si mimozemského dôstojníka k sebe.
„Čo je tento hnedý fľak!“ zhúkol. „Tak povieš mi, čo je tento hnedý fľak?“
„To bytosť, ktorý nás už raz premôcť. Veľmi silný zlý bytosť!“
„Z vesmíru?“
„Nie. Nie z vesmíru. Pozemšťan. Ten bytosť, ktorý vás raz veľmi, veľmi nahnevala!“
Tučnému chlapovi klesla sánka. Z úst mu vypadla cigareta a zatackal sa. Bol rád, že sa prezieravo opieral o mimozemšťana.
„Jožo Fero!“ vyliezlo mu s údivom z úst. „Jožo Fero!“
Jožo Fero stál na násype a bezduchým pohľadom sa pozeral na skapíňajúcich tvorov. Nebol sám. Ostatní stáli za ním a tiež sa prihlúplo pozerali k brehu, kde na kamienkovej pláži ležali mimozemské potvory a ich hmyzími telami prechádzali predsmrtné kŕče.
„Chlapi! Vyhrali sme!“ odvážil sa ticho šepnúť preľaknutý Kičinkó.
„A… a kto ich zabil?“
„Jožo! Jožo Fero ich skolil, chlapi!“ riekol Kičinkó a dvihol mladíkovu pravačku, ako to robia víťazom pri boxerských zápasoch.
„Hovno!“ odtrhol sa od neho Jožo, „To moje konzervy! Pokapali kvôli tej gebuzine, čo sa na nich vykydala! Hovädzia konzerva, bravčová konzerva… všetko, čo ste mi pobrali z pivnice, vy dilinovia!“
„Tak sme vyhrali, nie? Poďme to osláviť. Mám doma barack-pálinku. Od požiarnikov som dostal, keď som v lete hasil to pole,“ ozval sa starší Lakatoš.
„Sám si ho podpálil, ty chuj!“
„No a?“
„Nie, ešte sme nevyhrali!“ zamrmlal pre seba vajda.
A Jožo Fero preglgol, lebo vedel, že vajda má pravdu. Vajda má vždy pravdu.
Osada bola zdemolovaná. Úplne. Vyzerala ako čiernobiele fotky, ktoré súdruh politruk dal kolovať vojakom v období, keď Jožo bol v kasárňach. Boli nafotené v Stalingrade, najskôr tesne po tom, čo Červená armáda nakopala Nemcom zadky a tí prchali preč.
„Tu by som nechcel žiť,“ povedal si vtedy Jožo a strčil jednu fotku do vačku.
„Tu by som nechcel žiť,“ povedal si aj teraz, vytiahol z vačku pokrkvaný záber.
Začal porovnávať. Nevidel veľký rozdiel. Možno vo farbe. Odpľul si a hodil fotku do ohniska, ktoré narýchlo zapálili chlapi nachystaní na večerné takticko-bojové jednanie.
„Tu by som nechcel žiť,“ povzdychol si mladík po tretí raz a díval sa na svoj polorozpadnutý dom a na svoju ženu, ktorá sa opierala o rám dverí čakajúc, že ju zavolá k sebe.
Nezavolal. Uvedomil si, že ju skutočne nemá rád a vrátiť sa späť z ciest bol omyl. Možno si počas predchádzajúcich mesiacov nahováral, že k Erži niečo cíti, teraz pochopil, ako veľmi klamal sám seba. Ale aspoň vie, čo bude musieť urobiť. Potom, keďvyrieši problém s dotieravým hmyzom. Komármi.
„Komármi? Ehm…“ snažil sa opraviť si vlastné myšlienky.
Mal, samozrejme, na mysli kozmické mátohy, no práve komáre v tento májový podvečer tak divoko útočili, že mu nestačili ruky, aby nimi po sebe plieskal.
Sadol si na špinavú zem, čo najbližšie o ohňu, pokúsil sa odohnal od seba hmyz a pozrel sa do plameňov. Všetci ostatní sa zatiaľ dívali naňho.
„Budem to musieť nejako vyriešiť,“ dodal pre seba a vedel, že každý čaká iba na jeho rozhodnutie.
Veď on je predsa Jožo Fero – jediný cigáň, ktorý kedy držal v ruke skutočnú zbraň. Ten, ktorý sa ani v socialistickom systéme nebál opustiť svoju milovanú osadu a vyše pol roka sa túlal, akoto robievali ich predkovia. A je to Jožo Fero, ktorý ich zachráni.
A on už začal mať tušenie ako.
„Tak, chlapi, vec sa má takto,“ rozrečnil sa miesto Joža vajda, ktorý si všimol, že mladíkovým príchodom stráca na autorite, „Útočia na nás.“
Ktosi zakašľal. Možno kvôli marhuľovici, ktorá kolovala okolo ohňa, no skôr sa komusi nepáčilo vajdovo zistenie.
„Musíme s tým niečo robiť,“ dodal vajda inteligentne.
Jožo sa pozrel nahor, akoby tušil, že tam niekde sa nachádza materská loď mimozemšťanov a tí uvažujú nad stratégiou, ako cigáňov vyhladiť.
„Prekvapili sme ich,“ postavil sa a dodal, „aj sami seba. Nečakali, že sa im postavíte a nečakali, že zlikvidujete ich vojakov. Ale vrátia sa.“
„A prečo? Prečo útočia na nás?“
„Lebo im kradnete jablká z ovocného sadu, vy dilinovia! Lebo sa spojili so súdruhom predsedom a strážia družstevný majetok.“
Nechcel im vysvetľovať, ako k tomuto zisteniu prišiel, no so súdruhom Bošanským a jeho kozmickými priateľmi už mal tú česť.
„Žiaden gadžo nám nepomôže, ale pomôžeme si sami.“
„A jako, more?“ zakašľal Oláh.
„Jak vypadajú?“ odpovedal otázkou.
„Čo jak vypadajú?“
„No, hentí ufónci!“
„Hlava jak kokot, telo jak bugár,“ Jaroslav Kozma sa tešil, že ich dokázal tak trefne popísať.
„Jak bugár hovoríš?“
„Jak bugár. Jak smradľavý komár či blcha, mucha a tak.“
„Potom ich treba zlikvidovať, jak chrobákov,“ povedal Jožo a otvoril svoje tašky.
Všetci nasmerovali svoj zrak na ne.
„No, Erža asi neklamala, keď povedala, že za to, čo si ukradol v armáde,by ťa mohli aj popraviť,“ pritakal vajda a načiahol sa po samopale vzor 58.
Osem útočných ručných granátov RG-4 si hovelo na dne zelenej tašky. Boli posledné, čo mu ostali a asi aj jediné, ktoré Československá ľudová armáda nezlikvidovala, nakoľko pred rokom boli nahradené novým modelom URG-vzor 86. Jožovi sa páčili. Sprvu si tiež myslel, že sú to mäsové konzervy, no na svoj omyl prišiel skôr, než potiahol za poistku.
„Iba osem?“ podivil sa Kozma, „Nás je viac!“
„Nebudeme po nich hádzať. Veď čím sa zabíja hmyz?“
„Repelentom.“
„Tak vyrobíme granátový repelent,“ odvetil Jožo a tľapol vajdu po ruke, aby nechal jeho samopal na pokoji.
Osadu obkľúčili mimozemšťania. Tak potichu, ako sa len dalo, tak potichu, aby ich nezačul ani jediný zablúdený pes. Potom z papule vrchného veliteľa vyšiel prenikavý hvizd a kozmické vojsko vykročilo vpred. Ozval sa dunivý dupot strašidelných hnátov, svišťanie širokých kostených chvostov a plechový rev, ktorý mal nešťastných obyvateľov vypudiť zo zničených domov.
Nevypudil. Vybehol jeden. Dlhonohý mladík sa postavil pod stĺp strhnutého elektrického vedenia a vyplazil jazyk.
V strede osady sa z ničoho nič zjavil druhý počierny muž a urobil to isté.
Pri vajdovom dome rástla stará slivka. O takomto čase mala byť obsypaná kvetmi, no korunu mala sčernetú od ohňa. Ku kmeňu bol priviazaný Kičinkó a čakal na príchod hmyzákov.
Votrelci zastavili, zadivili sa. Potom ku každému z trojice nešťastníkov prikročil jeden. Všetkých chytili za krk a dvihli nahor, akoby to bola činka. Samozrejme, okrem priviazaného cigáňa. Tomu ale stisli hrdlo silnejšie, takže po chvíli omdlel. Hmyzí agresori sa začali plechovo rehotať a všetci pristúpili bližšie.
„Oni vzdať sa?“ vyšlo z podaktorých úst.
Kičinkó neodpovedal. Mladý Lakatoš zaťal zuby. Jaro Kozma sa narovnal po tom, ako ho položili späť na zem, a so všetkou slušnosťou napľul najbližšiemu do tváre.
Potom riekol: „Hovno!“
Jožovi Ferovi trvalo, kým sa vydriapal na osamotený topoľ. Teraz však už bol hore a snažil sa, aby sa vrcholec príliš nerozknísal. Mohli by ho zbadať a okrem toho, ťažko by sa mu mierilo.
Samopal prepol na jednotlivé rany, priložil si pažbu k plecu, zalícil, vydýchol. V hľadáčiku sa zjavilo malé biele čudo, ktorébolo prilepené na prvom elektrickom stĺpe. Pokrkvaná igelitka v sebe skrývala jeden granát a vojenské konzervy. Na taške bol Oláhovou centrofixkou nakreslený terč. Už sa iba trafiť.
Stisol spúšť.
Mosadzná strela vyletela z hlavne a švihala bleskovou rýchlosťou do cieľa.
A potom sa ozvalo hlasité bum.
A potom sa ozvalo ďalšie bum a ďalšie, ako si Jožov zrak našiel ostatné igelitové vrecká nad hlavami vystrašených cigáňov.
Raz darmo, Československá ľudová armáda dokáže aj z obyčajného cigáňa urobiť dokonalého obrancu socialistickej vlasti.
Útroby tašiek obchodného domu Prior sa rozleteli okolím. Vzduch sa otriasol a mimozemšťania poskákali k zemi. Šrapnely a obsahy vojenských KD-čok sa na nich valili ako krupobitie a kropili všetkých, čo boli v dosahu.
Ostatných strieľal Jožo. Samopal vzor 58 nie je žiadna ostreľovačka, no v guči mimozemšťanov nebolo ťažké niečo trafiť.
Nastal chaos. Skapíňajúce telá sa šklbali na zemi, tí, čo neboli pozáručnými konzervami zasiahnutí, sa dvíhali, len aby ich Jožove mosadzné pozdravy znova priklincovali k zemi. Z domov vybiehali ľudia a hádzali po nich otvorené vojenské jedlá. Na podaktorých boli izolačkou prilepené granáty. Odistené granáty.
Výbuch nasledoval za výbuchom. Do toho rev hynúcich mimozemšťanov. Šrapnely trhali končatiny, z otvorených rán sa im von valila hustá zelená krv. Jožo Fero schovaný na strome vymenil zásobník. A strieľal a strieľal. Jeho muška vždy našla svoju obeť. Zopár rán vyšlo i z kozmických zbraní, no tie boli rýchlo umlčané.
Lýtko mu prepichol ostrý laserový lúč. V tom amoku si však bolesť ani neuvedomil. Vedel, že sa musí na strome udržať, pokiaľ náboje nepovedia dosť, a púšťal jednu mosadznú včeličku za druhou.
Vajda z otvoreného okna hádzal konzervy. Erža mu ich otvárala nožom. Videl, ako ryšavého Dömötöra zrazila nepriateľská strela, ako starému Bálintovi vybuchla lebka po tom, čo to schytal červeným lúčom, a ako neboráka Kozmu roztrhalo, keď mu nad hlavou vybuchol granát.
„Bojujeme za vlasť, kurva!“ skríkol a rýchlo sa spamätal zo zhrozenia.
Schytil bôčikovú nátierku a hodil.
A zrazu bolo po všetkom. Výbuchy, streľba, rev, všetko utíchlo. Podaktorým útočníkom sa podarilo ujsť a teraz ich, pomätených hrôzou, naháňali po blízkom poli cigánske psy.
Jožo Fero zliezol zo stromu, zbraň zavesil na rameno a rozhliadal sa po apokalypse, ktorú on so svojou zbraňou spôsobil. V rozbitom okennom ráme uvidel Eržinu hlavu, ktorá sa snažila zatieniť vajdovu. Ústa sa spojili s ústami, jazyk s jazykom a mužove tučné ruky sa dostali na miesto, kde ju mohol hladkať iba Eržin manžel. Oslavovali víťazstvo. Nikomu to neprišlo čudné, nikto sa nad tým nezastavoval, nikto nič nenamietal. Ani Jožo. Veď vyhrali. Malo sa oslavovať.
„Cigáni – ufónci, dva – nula!“ prebehol niekto rozradostene.
On, vidiac pohromu naokolo, nemal chuť jasať.
Zelené bodky zmizli. Stratili sa z monitora. Podaktoré ešte v rohoch slabo blikali, no všetky červené ostali a čo bolo ešte horšie, zmenili sa na hnedé.
Súdruh predseda vyvaľoval oči, prehltol cigaretu, ktorou sa následne dusil a teraz zhlboka dýchal, aby nedostal infarkt. Veď dostať infarkt na cudzej vesmírnej lodi je istá smrť! Hmyzák vedľa neho omdlel. Padol na kovovú dlážku sťa vyvalený strom a tupo dychčal.
„Príde sem niekto!“ zreval Bošanský, „Tak, príde sem niekto?!“
Žiaden mimozemšťan sa za jeho hlasom neobracal. Väčšina naopak, zmenila smer.
„Tak, doriti, príde sem už niekto?!“ zaburácal súdružsky.
„A… áno?“ vo dverách sa objavila falusoidná hlava.
„Zaútočte už konečne na tých hajzlov všetkým, čo máte!“ zrúkol červený jak repa.
„My… my viac bojovník nemať. My výskumná loď.“
„Ale máte! Ale máte!“ nebezpečne sa uškrnul.
Uprostred osady sa rozvíril vzduch. Malé veterné tornádo sa stočilo do lievika, čím upútalo pozornosť, potom vyskočilo na spola pobúranú strechu a zmizlo. Na zemi však po ňom ostala stopa. Ligotavý strieborný krúžok, ktorý sa začal zväčšovať a intenzívne žiariť. Všetci mu ustupovali. Vedeli, že to nie je žiaden prírodný úkaz. Pomaly spätkovali, podaktorí sa otočili a zutekali. Na dnešný deň už bolo hrôzy až-až.
Vajda si všimol rozruch pred domom.
„Nikdy sa to neskončí!“ šepol Erži do ucha.
Chytil ju za ruku a ťahal do pivnice.
Jožo si skontroloval zásobníky. Prázdne. Vedel, že všetky sú prázdne, no veril v zázrak, že aspoň ešte jeden zabudnutý náboj objaví. Zbytočne.
Kruh sa zväčšil. Už mal priemer jednej väčšej chajdy a zaberal aj kus domu, kde sa schovával vajda. Zem zaburácala, roztriasla sa sťa puding a v ten okamih pred Jožom stál obrovský strieborný valec.
Cigáni padli k zemi. Mŕtvoly boli preč. Elektrický stĺp bol preč, rovnako aj kusisko domu. A zrazu sa stratil aj strieborný valec a na jeho mieste stál… megatank!
Zo štyroch kanónov vyšľahli plamene a vychrlili von žeravú lávu. Zasiahli všetkých, ktorí ostali nablízku. Zem začala horieť, kamene pukať pod návalom horúčavy a zo strieľne vyleteli prvé laserové impulzy.
Jožo otvoril ústa, samopal padol na zem. Aj tak mu už bol zbytočný. Megatank sa pohol jeho smerom.
„Á do piči!“ vykríkol a stočil sa.
Keď je Jožo Fero v úzkych, ohlásia sa jeho črevá. Jednoducho povedané, ohlási sa všetko, čo v predchádzajúci deň skonzumoval, a pýta sa von. Síce správnym otvorom, no v úplne nesprávnu chvíľu.
Jožo Fero utekal smerom ku kadibúdke.
Súdruh Bošanský ho z mimozemského prieskumného vozidla zbadal v poslednej chvíli. Mal problém s ovládaním. Chýbal mu manuál, chýbal mu aspoň jeden mimozemšťan, ktorý by radil, čo má robiť. Čudlíky na strieľanie aj na lávu našiel, teraz maturoval nad páčkami. Keď sa konečne stroj dal do pohybu, šiel kade sa mu zachcelo, aj to príšerne pomaly.
„Budeš môj!“ zavrčal, keď cez priezor uvidel, ako sa Jožo hrabe do kadibúdky. „Ty budeš môj!“
Erža mala pravdu, keď vajdovi hovorila, že Joža by za svoj armádny lup mohli postaviť pred popravčiu čatu. Kopec granátov, dokonalý samopal, aj nejaký ťažký elektronický bazmek, o ktorom žena nemala ani tušenie, čo to môže byť. A Jožo možno tiež nie. No Erža správne vytušila, že svoju najskvostnejšiu trofej z vojenčiny ukryl na mieste, ktoré má najradšej.
Ufónsky megatank, ľahké mimozemské prieskumné vozidlo, si to konečne namierilo smerom, ktorým súdruh Bošanský chcel.
V očiach sa mu zjavili ohníky radosti, ako sa rozleteli drevené dvere s typicky vyrezaným srdiečkom a za nimi stál vystrašený Jožo.
Potom však preglgol nasucho. Cigáň mal na ramene ručný protitankový granátomet.
Jožo mal optiku rád. A teraz bol ešte radšej, že optika je namontovaná aj na RPG-čku. Pozrel sa doň skúseným okom a namieril si to na štrbinu medzi dvomi lávovými hlavňami. Možno tam zbadal i zdeseného predsedu družstva, ktorý divoko gestikuloval rukami. Bolo mu to jedno. Stlačil kohútik.
Nastal výbuch. Jožo odletel dozadu, kadibúdka odletela dozadu, všetko, čo bolo v blízkosti opancierovaného vozidla, letelo ako jesenné listy zo stromu. Svet sa otriasol, múry posledných domov popraskali a sivý hríb, ktorý sa zjavil namiesto megatanku, pripomínal zábery z Hirošimy.
Potom možno boli aj ďalšie výbuchy, možno sa ešte niečo udialo, na to sa ale Jožo Fero nepamätá. Ostal zasypaný sutinami všetkého možného, čo tlak výbuchu v osade našiel, a omdlel.
„Žije?“ začul nad sebou nejaký hlas.
„Žije, Boha jeho!“ odpovedala Erža.
Načiahla sa za ním nejaká ruka a on ju prijal. Pomohli mu vstať. Divil sa, no nič ho nebolelo. Tušil, že bolesť sa určite dostaví neskôr, dôležité však bolo, že nemá nič zlomené. Možno dajaké rebrá, možno nos, ako mu tehla padla na čumák, ale koho zaujíma jeden nos.
„Cigáni – ufónci, tri – nula!“ zahučalo mu v ušiach.
„Hádam im už stačilo,“ zamrmlal si pre seba a pozeral sa na horúce plechy, ktoré sa váľali po zemi.
„Čo teraz?“ zapišťalo niektoré z Oláhových dievčat.
„Všetko pozbierame a dáme do šrotu. Budú toho tony,“ zamudroval vajdov hlas. „Potom znova postavíme osadu. A možno nás aj papaláši ocenia! Veď sme zachránili republiku pred onými… agr…“
Nedokončil. Zadíval sa nechápavo na Joža. Ten, hlava vyvrátená nahor, pozeral sa na hviezdy. Obloha, celá čierna, bola posiata rozsypanými diamantmi, no mladý cigáň sebaisto smeroval svoj zrak jedným smerom.
„Tam,“ namieril prstom k oblohe, „Tam je more šrotu. Za to nie osadu, ale Červené námestie si tu postavíme. Aj s tou chyžou pre Lenina.“
- Toto je finálová poviedka súťaže Poviedka Istroconu 2016.
- Je publikovaná v pôvodnom stave, neprešla redakčnou ani jazykovou úpravou.
- O ostatných finálových poviedkach a spôsobe hodnotenia sa dočítate v článku Finále Poviedky Istroconu 2016.
- Najnovšie aktuality o súťaži Poviedka Istroconu 2016 sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.