 |
Na Comics Salóne 2022 bola pokrstená ďalšia slovenská urban fantasy. V tomto jedinečnom dielku ožíva svet mýtov a legiend slovanského aj germánskeho pôvodu. Nielenže sa s bohmi, polobohmi, permoníkmi a vílami stretneme, ale oni doslova pôsobia medzi nami, existujú tu a teraz.
Anotácia
Slovanskí bohovia a mýtické bytosti žijú aj v súčasnosti medzi nami, hoci o ich existencii nikto nič nevie. Prečo je dunajská víla Radawa, ktorá pracuje ako supermodelka, stále rovnako krásna? Permoníci utajení pod našimi pohoriami dokonca s ľuďmi obchodujú bez toho, aby o tom ktokoľvek čo i len tušil.
Jakub je nešťastný mladý muž. Študuje a zároveň pracuje v rodinnej firme. Pomáha pri tavení a hutnení zlata. Jedného dňa sa pochytí s otcom pre rozdielny názor na spôsob, akým by mal mladý muž tráviť svoje letné prázdniny, a rovno z taviarne utečie trucovať do hôr. Keďže je celý zababraný od zlata, pomýli si ho permoník, ktorý ho nájde sedieť na skale, s trpaslíkom z Annabergu a nedopatrením zavedie mládenca do podzemnej ríše. Tým sa pre Jakuba začne nový život plný dobrodružstiev a prekvapení.
Lenže vy, ktorí slovanskú mytológiu poznáte, určite viete, že bájne bytosti nie sú len dobré. A čo je horšie, hranica medzi dobrom a zlom vedie cez srdcia nás všetkých, mýtické bytosti nevynímajúc. Preto je tento príbeh nielen o tom, čo Jakub stratil, ale hlavne o tom, čo našiel. Podzemie totiž ukrýva veľmi veľa zlata. Kovového, no najmä zlata vo forme priateľstva, obetavosti a dokonca lásky.
Ukážka z knihy
Vykročil som teda k najbližšej križovatke a namiesto priamo a nahor som zišiel dole a späť. Anežka mi prezradila, že ubytovňa Volle Henne je niekde pod Kremnickými Baňami, teda, ak som chcel vidieť staré banské diela, musel som smerovať na juh ku Kremnici. Ocitol som sa v chodbe, ktorá bola podľa mapy pod bulvárom. Vyzerala ako servisná chodba pre obchody a reštaurácie hore na bulvári. Cítil som sa ako v tých ľudských uličkách za obchodnými centrami. Aj tu boli naukladané preglejkové debny s tovarom, debničky s fľaškami, dokonca s reklamnými nápismi svedčiacimi o ich ľudskom pôvode. Narazil som na niekoľko veľkých dverí, spoza ktorých sa šírili vône dreva, oleja a iných údržbárskych materiálov. Chodby aj dielne boli pusté. Tam asi pracujúci končili skôr než my, napriek tomu, že na bulvári bol celkom čulý ruch. Kolegovia zo zbrojnice spomínali, že sa tiež zastavia po práci na pivo v niektorej z krčmičiek bulvára.
Pridal som do kroku, lebo som konečne chcel mať tie obyčajné chodby za sebou. Napriek tomu, že bulvár bol vlastne slepou ulicou s otvorom iba na jednom konci, jeho servisná chodba bola otvorená v oboch smeroch. Prešiel som už veľký kus, musel som sa dostať ďalej, než kam až siahal bulvár. Za miernou zatáčkou som v dobre osvetlenej chodbe zbadal jasnejšie svetlo, ku ktorému som sa blížil. Pridal som do kroku a čoskoro som došiel až k ústiu chodby, do širokého priestoru veľkosti futbalovej arény, čo bolo prekvapujúce. Museli ho tvoriť veky. No najväčším prekvapením bola pre mňa obrovská hydroponická záhrada, ktorá celý priestor vypĺňala. Zjavne nebola len okrasná. Pestovali v nej zeleninu a ovocie. Napriek opustenosti všetkých dielní v chodbe, tu bolo vidieť pár permoníkov a prekvapivo aj dryády. Ibaže permoníci pobehovali okolo potrubí a zo skriniek s displejmi opisovali údaje, kým dryády zrejme iba relaxovali. Páčilo sa mi, že záhrada je nielen užitočná, ale aj veľmi pekná. Našli sa v nej zákutia s lavičkami a stolíkmi vhodnými na piknik. Pamätal som si, že moja babka pestovala takú ťahavú fazuľu s peknými červenými a bielymi kvetmi, ale čo s ňou dokázali záhradní architekti permoníkov, bolo až neuveriteľné. Pomocou ťahavých úponkov vytvorili z fazule sochy, deliace steny a oblúky nad cestičkami.
Vybral som sa doprostred tohto priestranstva, kde sa nachádzal ovocný sad. Plafón tam bol najvyšší, takže stromy vyrastali do svojej prirodzenej výšky. Ešte aj tak boli svetlá poriadne vysoko nad ich korunami. Ktosi musel mať zvláštny vzťah k orechom a gaštanom. Ja by som v takom uzavretom prostredí asi vysadil nejaké jablone, hrozno, slivky a podobne, tu však prevládali jedlé gaštany a vlašské orechy. Musím sa opýtať prečo.
Začal som sa poriadne potiť. Mali zabezpečené dokonalé udržiavanie prostredia, lebo bolo veľmi teplo a vlhko ako v letný deň pred búrkou. Len som na to pomyslel a začalo pršať. Čo však bolo celom príjemné, takže som nikam nezutekal. Vošiel som pod košatý orech a pohladil jeho kôru. Bola nielen dekoratívna, ale aj príjemná na dotyk. V našej záhrade sme mali podobný strom, jeho hustá koruna mi ako dieťaťu pripadala ako samotná džungľa. V jeho korune som sa hrával na Tarzana. No tento strom bol… agresívny. Dosť sa na mňa osopil: „Dávaj pozor, kam strkáš tie svoje paprče!“
Ostal som ako po facke a v okamihu som imitoval sochu. Po dĺžke kmeňa sa oddelila časť a sformovala sa do štíhlej postavy dryády. Pripadala mi oveľa mladšia než Žaneta, v jej zelenej tvári ešte neboli tmavšie fľaky, aké mala Žaneta a jej priateľky. Oblečenú mala podobnú elastickú kaki súpravu, akú som už na dryádach videl pred hotelom. Zrejme miestna móda. Teda, ak práve nenosili slávnostné šaty z úponkov ťahavých rastlín. Samozrejme, že som predtým žiadnou lupou ten kmeň neskúmal, prisahal by som však, že dryáda s tým kmeňom úplne splývala, ani som nemal šancu ju uvidieť.
„Pardón, nevidel som ťa!“ ospravedlnil som sa s miernym pobúrením v hlase.
„No jasné!“ prskala. „Veď ty určite hladkáš každý strom a celkom náhodou šmátraš dryáde po zadku!“
„Nie, vážne!“ bránil som sa. „Nemal som ani poňatie, že si tu. Čo si tam vlastne robila?
„Odpočívala som. A vôbec, čo ťa do toho?!“
„Ja len, že také niečo som v živote nevidel. Splynutie so stromom!“ skúsil som zmeniť atmosféru rozhovoru a zadarilo sa mi.
„Ty si toho ešte nevidel, chlapče!“ zvolala pobavene. „Myslíš si, že keby sme spávali na zemi uprostred lesa, nikto by si nás nevšimol? Tomu never. Ľudia o nás nesmú vedieť. My nemáme jaskyne ako trpaslíci, my máme len svoje stromy.“ Po krátkej odmlke si ešte potrebovala potvrdiť svoj odhad: „Ty si ten Hanziho prúser, však?“
„Hanzi mal kvôli mne problémy?“ odpovedal som jej protiotázkou.
„A aké! Mal si vidieť to čistenie žalúdka! Tuším mu zarazili akúsi prácu, o ktorú predtým žiadal. Lenže aj ty musíš byť riadne teľa, keď si sa ozval až v podzemí,“ rýpala ďalej.
„To nerieš!“ snažil som sa ju zastaviť, skoro by som povedal, že zbledla. Alebo aspoň prestala byť taká sýtozelená. Neposlušné vlasy, ktoré jej dovtedy poletovali okolo tváre, sa akoby samé prirazili k jej lícam. „To by si nepochopila,“ nemienil som jej vykladať celú historku. Otočil som sa jej chrbtom a vykročil pôvodným smerom.
Podrobnosti o knihe
Všetko zlato Kremnice
Žáner: young adult, urban fantasy
Autor: Jozef Miklovič
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2022
Ilustrácie: Jakub Šimjak
Obálka: Jitka Šenkeříková
Jazyk: slovenský
Počet strán: 460
Väzba: pevná
ISBN: 978–80–89968–79–4
O autorovi
Jozef Miklovič(1964) vyštudoval fyzikálnu chémiu a aplikuje ju v rafinérii drahých kovov, kde je technológom. Napísal niekoľko odborných publikácií a na ďalších sa podieľal. Vďaka tesnej spolupráci s Rudnými baňami, š. p., pozná aj kremnický banícky región. Opustené banské diela sú inšpiráciou na vytvorenie sveta permoníkov, ktorý takto dosiaľ nebol v slovenskej literatúre azda nikdy oživený. Kniha Všetko zlato Kremnice je výrazne poznačená aj autorovým celoživotným záujmom o históriu.