 |
 |
Novinka slovenského autora, známeho knihami pre mládež, je príbehom obyčajných ľudí žijúcich v socialistickom Československu koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Vychádza vo vydavateľstve Hydra a je určená dospelým čitateľom.
Anotácia
Československé socialistické leto nezačína najlepšie. Záhadne miznú malí pionieri, nad národným podnikom sa zmráka a majstrovi dopravného úseku je pridelená úloha, po ktorej rozhodne netúžil. Je najvyšší čas vypadnúť do lesov na podnikovú chatu a zabudnúť na všetko zlé. Keď sa ale duchovia mŕtvych prebúdzajú a démoni z inej dimenzie sa snažia ovládnuť socialistický režim, je nevyhnutné vyčistiť esesácku pištoľ, spojiť sa s agentom KGB a pribrať do partie Joža Fera.
Štefan Kocka je automechanik a nadovšetko milujúci otec. Je spokojný so svojím životom aj prácou. V okolí jeho bydliska sa však začínajú diať čudné veci. Strácajú sa deti, jeho majster je po smrti a v robote dostane od riaditeľa národného podniku prísne tajnú úlohu. Aby unikol nepríjemnému napätiu, rozhodne sa spolu so švagrom a deťmi odísť cez víkend na chatu.
Voloďa nie je obyčajný vojak základnej vojenskej služby. Je agent KGB. Bol dosadený do ľudovej armády kvôli sledovaniu vojenského cvičenia. V priestore, kde prebiehajú manévre, sa totiž nachádza základňa temných bytostí z inej dimenzie, ktoré dostali od sovietskeho politbyra povolenie na inváziu do ČSSR výmenou za využitie ich mágie proti kapitalistickým nepriateľom.
Ďalšou postavou zo štvorice je Jožo Fero. Rómsky mládenec, toho času tiež vojak. V rote je Voloďovým chránencom. Nezaujíma sa o dianie okolo seba, má však úžasnú schopnosť všetko prežiť. Keď temné bytosti zaútočia na vojakov, Voloďa ho chtiac-nechtiac zasvätí do svojich tajomstiev.
Títo aktéri sa za veľmi nezvyčajných okolností stretnú na chate a rozhodnú sa zabrániť vpádu démonických bytostí, aby zachránili deti, automechanikovu prácu a vlastne celé Československo.
Obyčajní hrdinovia idú brániť socialistickú vlasť vždy pripravení!
Ukážka z knihy
XVI. KAPITOLA Československá ľudová armáda sa vychováva v duchu
proletárskeho internacionalizmu, v duchu priateľstva a úcty k pracujúcim
celého sveta. Jej príslušníci majú spoločný cieľ: boj proti kapitalizmu,
proti podpaľačom vojny, boj za lepší komunistický svet.
Branná príprava 1962
Podzemná rieka lačne pozorovala blonďavého chlapca, ktorý bezradne stál nad telom kamaráta. Šumením ho vyzývala, aby sa konečne otočil k nej a odhodlal sa vstúpiť do jej hlbín. Mládenec si kľakol a snažil sa zistiť, či ten druhý žije. Žil. Hruď sa mu jasne naddvihovala, hýbal viečkami. Telom ale nehýbal.
„Tomáš!“ blondiakovi sa zlomil hlas. „Tomáš, poď! Ideme!“
Tomáš sa nepohol. Oči mal otvorené a neprítomne hľadel kamsi poza Nora.
„Musíme vypadnúť. Vstávaj!“
Nevstával. Ostal ležať, pery sa mu hýbali, no z úst nevychádzali slová.
„Vstávaj!“ zvýšil hlas Noro.
Uvedomil si, že má blízko k plaču. Nikdy neplakal. Otec mu raz povedal, že plačú iba sraby a ženské. A on prestal plakať. Lenže teraz tu ležal človek, ktorého poznal. Tomáš nebolo doslova jeho kamarátom. Nikdy ním nebol. Mamička učiteľka, strýko zástupca riaditeľa školy. Ako by taký zdochliak mohol byť jeho kamarátom?! Ale poznal ho. A Tomáš mu nikdy neublížil. Ani slovne. Zatiaľ čo on jemu áno.
A teraz tu leží. Zomiera. Noro si bol istý, že zomiera. Videl svojho dedka zomierať. Bol bezvládny a nevedel rozprávať. Rovnako ako Tomáš. Tomáš, ktorý mohol byť jeho kamarátom, keby len trocha chcel.
Zozadu začul akési hlasy. Noro vedel, komu patria. Nohy mal ako z kameňa. Kolená nie a nie sa zdvihnúť. Odmietal si pripustiť, že by mal odísť. Kľačal pri Tomášovi. Chlapcovi, ktorého poznal od škôlky a ktorému ani raz nedokázal povedať pekné slovo. „Prepáč!“ z oka sa mu vykotúľali slzy.
Hlasy boli čoraz bližšie.
Zobral si chlapcovu dlaň do rúk, bola horúca. Čerený fľak sa zväčšoval.
„Prepáč!“ zopakoval Noro.
Nezmyselná hatlanina zlých ľudí sa mu už ozývala za chrbtom.
„Choď!“ posledným výdychom vykĺzlo z Tomášových úst.
A Noro sa postavil a razom skočil do vody.
Súmrak sa opatrne zakrádal lesom. Vlhkým jazykom oblizoval machom obrastené kmene stromov a Jožo Fero prišiel o svoj panzerfaust.
Voloďa mu jednoducho povedal: „Daj mi ten kanón! Veď to držíš naopak, ty debil!“ Vytrhol mu ho z rúk a podal ho mužovi, ktorého prezývali Taťuldo.
Jožo sa nehneval, že ho priateľ považuje za debila. Nebol žiadny génius, to vedel naisto. Inak by sa nedostal do pomocnej školy. Hnevalo ho, že Voloďa tie slová vyslovil nahlas. Pred ostatnými. Pred Taťuldom, Šerifom aj pred polopriesvitným mulom. Veď čo si o ňom duch-fašista pomyslí? A hnevalo ho, že prišiel o zbraň. V sklade ich bolo plno, no žiadna nevyzerala tak hrozivo, ako protipancierová päsť.
Do rúk mu vložili pištoľ. Parabellu od Tomášovho otca. Aj ten sa nerád so zbraňou lúčil, rovnako ako sa s protitankovým nerád lúčil Jožo. Lenže nemecká pištoľ vraj úplne postačí na úlohu, akú dostal.
Potom so sovietskym druhom vyliezol na kopec.
Z Hadieho kopca bol krásny výhľad. Slnko oblieklo oblohu do červena a obalilo ňou aj obrysy košatých stromov. Vzdialené skaliská krvavo žiarili, akoby ich vytiahli odkiaľsi z pekla. Občas preletela horizontom vrana, zakrákala, aby upozornila strážcov Stratenej štôlne na nebezpečenstvo. Tí si ju nevšímali a nenapadlo im hodiť pohľad k suchému kopcu a na skupinu megalitov na jeho temene.
Voloďa zaľahol za skalisko, vedľa seba si uložil trojicu nemeckých ostreľovacích pušiek typu M40 s presnou optikou. Po ľavici mal zásobníky a pre istotu aj svoj československý samopal s noktovízorom.
Konečne sa k nemu doštveral Jožo. Spod brčkavých vlasov mu cícerkom tiekol pot. V rukách niesol ťažkú debničku plnú nacistických protipechotných mín.
„Spomínam si na príbeh, ktorý nám hovorili v škole,“ šepol sovietsky silák, keď si Jožo zadychčane čupol. „Jeden náš ostreľovač dokázal zlikvidovať päťdesiat Nemčúrov a sám ostal nezranený. Vyliezol na kopec, ako my a celý ho podmínoval. Nemci nemali ostreľovača a keď zistili, odkiaľ to do nich šije, začali k nemu liezť. To, čo nedokázali náboje, dokončili míny.“
Jožo už približne chápal, akú školu to spomína a svojimi pocitmi si bol konečne dokonale istý, že Voloďa naozaj nie je obyčajným vojakom Československej armády, ale má čosi dočinenia s bratským Zväzom sovietskych republík. Nechápal však, prečo mu spomína práve tento príbeh a práve teraz, keď hentam dole je mnoho párov očí, ktoré by boli náramne potešené, keby dvojicu na kopci zbadali.
„Ja budem teraz ten ostreľovač,“ pokýval svalovec presvedčivo býčou hlavou, „a ty to tu kompletne podmínuješ.“
Nešťastné cigánisko nasucho preglglo.
„No, do piči!“ žiadalo sa mu vykríknuť, ale kvôli lebkáčom strážiacim vchod do štôlne ostal ticho. Dokonca znalecky prikývol, akože rozumie všetkému a s prehľadom chápe situáciu. Nechápal len jedinú vec, čo dokonale dokázal zhrnúť do vety: „Čím som si to, do piči, zaslúžil?“
Podrobnosti o knihe
Obyčajní hrdinovia
Žáner: horor, triler
Autor: Marián Kubicsko
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2021
Autor ilustrácií a obálky: Jakub Šimjak
Počet strán: 352
Väzba: pevná
ISBN: 9788089968558
Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fondu na podporu umenia
O autorovi Marián Kubicsko – večný tulák po všetkých možných aj nemožných fantastických svetoch. V detstve sa dostal ku knihám a odvtedy ho láska k literatúre neopustila. Je víťazom literárnych súťaží Poviedka IstroConu (2010, 2016) a Poviedka zo sveta Pohrobka (2011). Pri osobnom stretnutí so Štefanom Konkolom, autorom románu Pohrobok, sa dohodli, že bude pokračovať v jeho diele a tak dal život voľnému pokračovaniu s názvom Veža elfov (ArtisOmnis 2014). O dva roky neskôr sa na pulty kníhkupectiev dostali jeho Potvorobijci (Hydra 2016), dobrodružno-fantastický román pre mládež, ktorí boli kladne prijatí nielen mladšími čitateľmi. Aj preto sa rozhodol pokračovať v písaní napínavých a tak trocha strašidelných zážitkov štvorice tínedžerov. A tak dal život Potvorobijcom 2. Autor je veľkým fanúšikom počítačových hier ako aj klasických hier na hrdinov. O týchto záľubách píše vo svojej knihe Dardaria – ako sa stať geekom a nezblázniť sa z toho.
Súvisiaci link
Víťazi ankety Fantastická kniha roka 2021