 |
V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Enribook prvý diel ságy Vietor severu od slovenského autora píšuceho pod pseudonymom Peter Petersson. Prvá kniha tejto série nesie názov Stratený kalich.
Anotácia
Jedna legenda, jedna cesta, jedno dobrodružstvo. Štyri živly, štyri kráľovstvá, štyri priateľstvá. Mnoho krajín, mnoho stretnutí, mnoho príbehov. Ale žiadni ľudia…
Princ Aweltirius je synom kráľa severných vetrov. V čase, keď práve prebiehajú kráľovské hry, sa dozvie legendu o dvoch kalichoch – o kalichu Veľkého poznania a Veľkej sily. Tie kedysi udržiavali rovnováhu vo svete. Avšak ľudia sa napili z kalicha poznania, určeného len mystickým bytostiam, a tým oslobodili zlého démona Uraskulla, ktorý kalich následne ukryl. Došlo tak nielen k narušeniu rovnováhy vo svete, ale aj k tomu, že ľudia prestali rozumieť živlom aj všetkým živým bytostiam. Aweltirius sa rozhodne stratený kalich nájsť. Na svojej dobrodružnej púti prechádza rôznymi kráľovstvami, spoznáva ich kráľov aj tajomné bytosti, lúšti zaklínadlá či nápisy na hradoch a zbraniach, prostredníctvom ktorých odhaľuje staré tajomstvá. Pritom čelí nástrahám a prekonáva samého seba, aby v závere našiel odpoveď na otázku, čo je podstatou všetkého svetského šťastia.
Ukážka z knihy
Zakrádal sa ako predátor, ktorý stopuje svoju korisť. S dlaňou opretou o hlavicu na rukoväti meča, krátkymi krokmi postupoval vpred. Poletujúce vločky snehu kopírovali jeho siluetu a tým prezrádzali narušiteľa. Po chvíli zastavil. Akoby sa započúval do jemného cinkania vločiek, dopadajúcich na jeho helmu. Naposledy dôkladne zmapoval okolie a palcom ruky pomaly vysunul meč z pošvy. Čakal. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Skôr ako opäť nasal studený vzduch, vyrazil vpred ako víchor. Výskokom tasil meč a jediným švihom odťal vrch malého ľadovca. Priskočil k druhému, rovnako veľkému, ktorý preťal pozdĺžne. Obratom sťal tretí, potom štvrtý a nakoniec piaty. Ten rozsekal na márne kusy. Chvíľu ostal stáť. Zložil si helmu a obzrel sa vôkol seba na spúšť, ktorú po sebe zanechal. Predtým ako zasunul meč späť do pošvy, podržal ho zarovno očí, aby skontroloval jeho ostrie.
,To by na dnes stačilo. Žeravý na cvičisku, s chladnou hlavou na bojisku,‘ usmial sa a zamieril smerom k hradu. Fiktívnemu boju venoval takú pozornosť, že si ani nevšimol, ako ho niekto pozoruje z jeho najvyššej veže.
Preletel klenbou vysokých hradieb a namieril do jednej z veží hradu, rovno do svojej komnaty. Opasok s mečom prevesil cez stĺp na okraji postele a helmu na druhý stĺp. Podišiel k oknu a s rukami zopätými za chrbtom sa pozeral von. Jasne čitateľná tvár prezrádzala tok myšlienok a zároveň zasnený pohľad, aký možno vidieť v detských očiach. Vtom sa zdvihol vietor. Diamantový luster sa cinkajúc začal otriasať, až sa rozhojdal ako zvon. Do komnaty vošiel, či skôr vletel kráľ.
„Chladné ráno, Aweltir!“ zadunela ozvena hromového hlasu rozľahlou komnatou.
„Aj tebe chladné, otec.“
„A čože taký zadumaný?“
„Nič, čo by stálo za reč, len premýšľam.“
„Viem, aké je to hľadieť k oblakom a snívať. Sám, nerušený, len so svojimi myšlienkami. Presne takto som pred veľmi dávnym časom hľadieval von aj ja. Predstavoval som si pri tom, ako vládnem prenádhernej krajine,“ nechal sa nostalgiou unášať kráľ.
„A prečo to už dnes nerobíš?“
„Povedzme, že z času na čas ešte pozriem von oknom, no už tam nie je to, čo som tam vídal ešte ako omnoho mladší vietor. Samozrejme, že sú tam také isté oblaky a aj tá istá obloha, no akosi som už stratil radosť z tej jednoduchosti. A popravde mi to chýba,“ žmurkol s jemným úškrnom.
„To ti verím, otec. Ale myslím si, že si sa so mnou neprišiel zhovárať o oblohe a snoch,“ snažil sa princ prejsť k pravému dôvodu návštevy kráľa, aj keď domyslieť si ho nebolo ťažké.
„Och, áno, prečo som vlastne za tebou prišiel? Blížia sa tradičné kráľovské hry Naastorie, a tak sa ťa chcem spýtať, či sa nechceš zúčastniť.“
„Viem, otec, aká je to pocta zúčastniť sa kráľovských hier, nieto ich ešte vyhrať. Ale pre mňa sú hry len divadlo. Nepochybujem o zručnosti bojovníkov v hrách, no celé je to iba o predvádzaní sa pred publikom. Ja svoj meč prevetrávam každý deň, či sa hry blížia, alebo nie.“
„Viem, viem… Dnes ráno som ťa pozoroval a musím uznať, že mečom sa oháňať naozaj vieš. Súdiac, podľa toho, čo som videl, by si bol isto plnohodnotným účastníkom v hrách a možno aj rovnocenným súperom svojho brata,“ vytiahol kráľ eso z rukáva, a to bratskú rivalitu.
„Poznám horlivosť svojho brata, a to nielen v hrách. Vyhrať hry je teraz pre neho priorita. Teda hneď po odhodlaní stať sa…“ predčasne ukončil reč Aweltir.
„Stať sa čím?“ spýtal sa kráľ a prívetivosť v jeho tvári vystriedala vážnosť.
„Ničím, nechajme to tak!“ snažil sa vykľučkovať ako z pasce. Ale márne.
„Ešte raz ti položím otázku a žiadam ťa, aby si mi na ňu odpovedal!“ spýtal sa druhýkrát zvýšeným hlasom kráľ. Aweltir veľmi dobre poznal svojho otca, takže vedel, že tento súboj nemá najmenšiu šancu vyhrať. Opatrne vyriekol slová chýbajúce na konci vety.
„Stať sa kráľom?“
„Môžeš mi to ešte raz zopakovať? Asi som ti dobre nerozumel,“ povedal kráľ, aj keď nebolo pochýb, že rozumel veľmi dobre.
„Ale otec, väčšina Naastorie si myslí, že jedného dňa sa kráľom stane Velerion.“
Kráľ ostal zarazený. Poznal ambície svojho staršieho syna, no netušil, že sú o ich naplnení presvedčení aj obyvatelia Naastorie. A už vôbec nie Aweltir. Kráľ sa hlboko nadýchol, pritiahol k sebe hrubé obočie a rozšíril nozdry.
„A na toto si prišiel ako? Byť kráľom si nevyberáme my. Zvolí si ho obyvateľstvo za jeho preukázané skutky. Byť zvolený za kráľa je veľká zodpovednosť. Nikto sa ním nemôže narodiť a nedá sa zdediť ani kráľovský titul. Kráľ v prvom rade musí poznať váhu svojej moci. Znalosť meča musí mať v rovnováhe so znalosťou rozumu. A Velerion zatiaľ disponuje iba jednou z týchto znalostí… Rozumieme si?“ opäť sa pousmial zamračený kráľ.
„Rozumieme,“ pritakal s rovnakým úsmevom. „A ty už máš aspoň predstavu, kto by mohol byť po tebe kráľom?“ spýtal sa so záujmom.
„Nemám, ale viem, koho by som na tróne rád uvidel. Najprv musí prísť čin hodný kráľa a potom môže byť volený nový nástupca.“
„Je ťažké byť kráľom?“
„Nie. Ťažké je byť dobrým kráľom. Prezradím ti jednu cnosť, ktorou vládli tí najlepší králi.“
„Počúvam,“ zbystril Aweltir.
„Je to pamäť,“ odvetil kráľ.
„Čo? Pamäť?“ vyrazilo mu dych. „Veď tú majú snáď všetci! Aj keď niektorým zo starších vetrov už prefukuje ako deravou plachtou vraku lode,“ dodal sarkasticky.
Kráľ zavrel oči a vzápätí ich razom otvoril, no viac dokorán, než je bežné. S týmto výrazom pozrel na Aweltira a sarkazmus bol opäť tam, odkiaľ ho privial vietor.
„Nepodceňuj pamäť, chlapče! Dobrý kráľ si je vedomý, že bol kedysi slabým vánkom. Nikdy nezabúda, že obyvateľstvo ho menovalo kráľom, a tak nikdy nesmie ani jedného z nich sklamať. Najdôležitejšie, čo musí mať stále na pamäti, je, že sám je v prvom rade vietor a že sa jedného dňa vráti medzi ostatné vetry.“
„Už chápem,“ prikývol na znak súhlasu.
„Keďže však mne pamäť stále dobre slúži a som si vedomý svojich povinností, musím sa s tebou rozlúčiť, synak. Treba sa venovať aj kráľovstvu. Dám ti ešte jednu radu. Užívaj si mladosť a všetky radosti, ktoré so sebou nesie. Jedného dňa sa staneš presne tým, čím sa stať máš,“ ukončil kráľ svoju rozpravu.
„Sever s tebou, synak,“ zaznel ešte komnatou pozdrav kráľa, ktorý odchodom rozhojdal luster rovnako ako pri príchode.
Podrobnosti o knihe
Stratený kalich
Séria Vietor severu, 1. kniha
Žáner: fantasy
Autor: Peter Petersson
Vydavateľstvo: Enribook
Rok vydania: 2022
Jazyk: slovenský
Počet strán: 336
Väzba: pevná
ISBN: 9788089948635