 |
Kam čert nemôže, pošle ženu. A kam sa neprešmykne ani tá, tam nasadí… spisovateľku. Aby čitateľov podkušiavala, bŕlala sa im v psychike, dohovárala ich svedomiu. A to všetko veľmi rafinovane, prostredníctvom svojej hrdinky, čarodejnice a liečiteľky Vimky. Po dvoch rokoch od vydania poviedkovej zbierky Prekliata prísaha stredoslovenská vedma číslo 1 Alexandra Pavelková opäť zamiešala v kotlíku svojej imaginácie a nadelila z neho čitateľom päť chutných porcií, päť celkom čerstvých poviedok.
Hneď skraja treba povedať, že v porovnaní s prvou vimkovskou zbierkou je Zlomená prísaha podstatne zrelšou knihou. Kým poviedky z Prekliatej prísahy pôsobili útržkovitým dojmom, akoby boli len krátkymi výňatkami z nejakého tušeného veľkého príbehu, nové Vimkine príhody sú celistvé, plnokrvné a celá zbierka je podstatne kompaktnejšia. Má smer. Od úvodnej poviedky Dom bolesti, v ktorej sa na pozadí riešenia upírskej kauzy vydáme do Vimkinho detstva a spoznáme začiatok jej cesty zberačky bolestí, putuje čitateľ s vedmou až do jej rodnej viesky pod Končistou a Starochom, aby sa tam v záverečnom rozprávaní Pávie pero Vimkin osud čiastočne uzavrel a zároveň vzhliadol k celkom novým obzorom. Zastávkami na tejto púti sú Kúsok tieňa, strhujúci dôkaz, že ženy-autorky neradno podceňovať, pokiaľ ide o akčné scény (ba dokonca že im môžu sedieť lepšie ako tie psychologické), návrat k jej obľúbenej dračej tematike pod titulom Dračie cesty (obsahujúci zrejme jednu z najpôsobivejších erotických scén, aké kedy literatúra fantasy dala svetu), či takmer detektívne pátranie po krutých lovcoch jednorožcov v Malých a väčších hriechoch.
Hoci je každá z poviedok zdanlivo postavená na konfrontácii Vimky s nejakým nadprirodzeným stvorením (upíri, poludnice, drak, jednorožce, rusalky), v skutočnosti je podstatou všetkých piatich príbehov stretnutie s celkom iným živočíšnym druhom – s mužmi. Nenechajte sa mýliť tým, že autorom textu je nejaká -ová a nečakajte feminizmus v štýle anglo-americkej ženskej fantasy. Chlapi tu nie sú len banda zvrhlíkov, homosexuálov a násilníkov – Pavelková má svojich mužov rada a každému z nich prisúdila veľmi dôležitú úlohu vo vzťahu k Vimkinmu osudu. Veru, nie vojny, zločiny a iné dramatické okolnosti, ktorých je vedma svedkom a účastníkom, posúvajú príbeh dopredu, sú to práve tí chlapi. Pretože hoci autorka ústami jednej ženskej postavy konštatuje, že „chlapa za vtáka dotiahneš kamkoľvek“, zároveň textom dodáva, že „ženu za vtákom tiež dotiahneš hocikam“, takže z toho vychádza pekná medzipohlavná remíza. Na počudovanie najnevýraznejšou mužskou postavou celej série je práve drakobijca Žilica, Vimkina osudová láska. V poviedke Dom bolesti je jeho vzťah k vedme redukovaný na „chtíč“, dialógy medzi tými dvoma viaznu postavám v hrdle a autorke na klávesnici. Scéna, v ktorej Vimka ukája Žilicu silou vôle, zatiaľ čo ona sa venuje dôležitejšej práci, robí z charizmatického drakobijcu obyčajného nadržaného ťuťmáka a stavia čitateľa pred otázku, čo vlastne vedma na tom chlapovi vidí. Omnoho, omnoho zaujímavejší je Goran z Kúska tieňa, svojou troškou do mlyna prispeje i igric Hedfeld a celá zbierka speje k najkomplexnejšej a najzaujímavejšej mužskej postave celého vimkovského cyklu, temnému reanskému legionárovi Luciovi. Nedá mi však nedodať, že zaujímavosť týchto hrdinov je daná tým, že ich autorka vlastne nevytvorila, ale odpozorovala – Goran je Riddickom z filmu Čiernočierna tma, Hedfeld má čosi z Marigolda, čosi zo svojho skoro-menovca zo známej rockovej skupiny, Lucius je zasa odrazom skutočného rímskeho vojvodcu Maximiána (ktorý poslúžil aj ako vzor pre generála Maxima z filmu Gladiátor). Na konfrontáciu svojich hrdiniek (je to pozorovateľné aj u Verbasky z trilógie Miešanci) s variáciami slávnych filmových či literárnych chlapov má však Pavelková patent a v jej podaní to nemožno brať ako plagiátorstvo, ale skôr ako príjemnú a čitateľsky zaujímavú sebareflexiu. Nuž čo, veď nielen vedmy, ale aj spisovateľky majú svoje túžby a vysnené mužské idoly…
Podobne, ako získavajú na komplexnosti Vimkine osudy, tak sa vo výraznejších kontúrach začína rysovať i svet, ktorým putuje. Kým v Prekliatej prísahe vedma zablúdila hoci aj do tajomného panstva gréckych bájí, v novej zbierke už sa pohybuje výlučne krajmi, kde ľudia vzývajú Perúna a Svarožiča. Na prvý pohľad pôsobí trochu nesúrodo, že sa v jednej dobe stretávame s ťažením rímskych (tu reanských) légií, klasickým slovanským pohanstvom i kamennými hradmi ranného stredoveku, ale v druhom pláne ide o svojrázny a zrejme zámerný časopriestorový prierez stredoeurópskymi (či priamo slovenskými) dejinami.
Nová sada vimkovských poviedok je rýdzo našskou fantasy, tak veľmi nepodobnou príbehom o elfoch, škratoch a magických artefaktoch. Možno všetky tie boje, pohanské rituály, zrady, lásky a rozchody nie sú až také pozoruhodné ako príbehy skutočnej Vimky, ktorá doma vyrába medovinu, pomáha mačkám kotiť mladé a robí psychológa a literárneho poradcu polovici česko-slovenského fandomu, ale aj tak by nemali uniknúť pozornosti žiadneho tuzemského priaznivca kvalitnej fantasy. Napokon, víťazné vavríny z Ceny Karla Čapka a súťaže O najlepšiu fantasy hovoria samé za seba.
Zlomená přísaha
Vydavateľ: FantomPrint, Ostrava
Rok vydania: 2003
Obálka: Michal Ivan
Počet strán: 251
Väzba: brožovaná
ISBN: 80–86354–31–8