 |
Obrancovia Liptova sú knižným debutom Daniela Šmihulu v oblasti beletristickej prózy. Takmer osemstostranový román patrí do žánra fantasy a autor doň zakomponoval aj prvky alternatívnej histórie.
Príbeh sa odohráva vo fantastickom alternatívnom svete umiestnenom do verných geografických reálií severného Slovenska. Čitateľ v dejovej línii románu môže azda vidieť aj fantastické spracovanie tatárskeho vpádu, ktorý sa v našej verzii dejín odohral roku 1241. Ako je to ale s časom v Obrancoch Liptova, nevedno, pretože v texte nenájdete jediný letopočet. A predsa je táto rozprávka o trpaslíkoch a vílach vo Vysokých a Nízkych Tatrách a o malých štátoch medzi horami na území Slovenska predovšetkým fantastickou kronikou a historicko-epickým traktátom. Zachytáva zlomové udalosti, ktoré v danom fantastickom svete na stáročia ovplyvnia osud dejín Liptovskej župy, Oravskej, Turčianskej, Spišskej a ďalších žúp. Tieto útvary totiž v Šmihulovom texte figurujú namiesto Uhorska. Podobne ako miesto južného Poľska zaberá ríša Krakovského draka, ktorý zohrá osobitnú úlohu v životoch hlavných hrdinov.
Ide samozrejme o fikciu. Pri práci s ňou sa tvorca, autor početných knižných publikácií z dejín a teórie štátu i práva, medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, určite zľahka pousmieval. Veľmi dobre totiž vie, aké socioekonomické a iné limity či parametre musí mať štátny útvar alebo organizovaná spoločnosť, aby dlhodobejšie ako-tak fungovali. A tieto zákonitosti by mali byť dodržané aj vo fantastickom svete. Daniel Šmihula navyše opisuje diplomatické vyjednávania aj politické rokovania z pozície niekoho, kto má osobnú skúsenosť s tým, ako reálne prebiehajú.
Vráťme sa však ku knihe a jej alternatívnemu fantastickému svetu. V románe sú hlavnými politickými jednotkami malé župy a kniežatstvá, nie veľké ríše, ktoré tak obľubujú autori fantasy. V stredoveku a najmä v trinástom storočí, v období tzv. feudálnej roztrieštenosti, však v Európe jestvovalo mnoho malých štátikov. Existencia konglomerátu žúp, ktoré nahrádzajú Uhorsko, teda nie je úplne nemožnou alternatívou. Najmä v univerze, kde funguje mágia.
Veľkou osobitnosťou Obrancov Liptova je však demokratický charakter opisovaných spoločností. Do románu to vnáša mnohé špecifické momenty atypické pre fantasy. Nie sú tu žiadni hrdinskí nadľudsky silní bojovníci, mocní mágovia ani všemocní králi. Tu sú remeselníci, drobní úradníci, roľníci, dedinskí čarodejníci a poslanci strachujúci sa o znovuzvolenie.
Kombinácia magických prvkov s alternatívnou históriou môže z hľadiska žánra pripadať čitateľovi zvyknutému na konvencie späté s týmto druhom literatúry zvláštna, lenže zvláštny je celý román. Nielen obsahovo, ale aj štylisticky. Od prvého písmenka po posledné je vyrozprávaný moderným jazykom, bez štipky pátosu typického pre fantasy, s minimálnym výskytom archaického výraziva, ktorými sa zasa hemžia historické romány. Je to úplne skvelé, pretože tým pádom všetkému rozumiete: navyše autor aj tu trafil klinec po hlavičke. Kroniky predsa písali ich autori pre súčasníkov dobovým, teda vtedy moderným jazykom a najviac priestoru v nich venovali nedávnym dejinám. V podstate teda robili čosi ako záznam alebo reportáž. No a akoby záznamom a či reportážou je aj táto Šmihulova kronika. Hutne, vecne, avšak nie stroho, dynamicky pútavo nám poskytuje svedectvo o pestrých, napínavých a dôležitých udalostiach očami šestice hlavných hrdinov.
Okrem reportážneho pohľadu na boje s kočovnými nájazdníkmi čitateľ absolvuje cestu „rozprávkovým“ územím Vysokých Tatier, obývanom vílami a trpaslíkmi. V tejto zhruba tristostranovej časti, ktorá sa nachádza v strede, kniha najväčšmi pripomína traktát či historickú povesť. Dej sa totiž odvíja skôr pozvoľna. Hrdinovia vyrazili z Liptova v snahe získať tajuplné zbrane, o ktorých majú vedomosti mnísi Červeného Kláštora na Severnom Spiši. Pritom sa snažia vyhnúť územiu zvyšného Spiša, pretože je už obsadené Tatármi. Počas cesty magickou tatranskou miniríšou sa oboznamujú so zvykmi a spôsobom života jej obyvateľov. Avšak čitateľ sa nenudí. Autorovi sa udalosti podarilo účelne zakomponovať do deja, v ktorom všetko so všetkým súvisí. Línia sa netrhá ani nestrapká na žiadnom mieste, autora vonkoncom nemôžete obviniť z rozťahanosti. Navyše si parádne precvičíte miestopis, horopis a vodopis severného Slovenska. Tento traktát totiž akýmsi zázračným, magickým, rozprávkovo-vševedkovským spôsobom funguje aj ako vlastiveda.
V podstate je to tak trocha ako u pána Tolkiena, s tými jeho Keltmi, Anglami, Sasmi, hobitmi, elfmi a spol. Mne osobne ale príbeh pripomína aj čarovný román sovietskeho autora Nikolaja Nosova s podtitulom román-rozprávka a s malými hrdinami zvanými kratuľkovia. Spomenuté diela sa s Obrancami Liptova podobajú podrobnými a zasvätenými opismi kulís, Šmihula však do úlohy hlavných hrdinov samozrejme s ohľadom na dej obsadil ľudí (a iné bytosti). Aj toto teda funguje ako v kronike, ktorá v podstate hlavných ani vedľajších hrdinov nemá. Dôležité sú v nej udalosti, osoby sú ich nositeľmi a hýbateľmi, neprestajne sa striedajú. Takýmto spôsobom s postavami autor narába v úvodnej a záverečnej časti textu, v ktorých prevláda žáner alternatívnej histórie.
Počas cesty rozprávkovým územím, vykazujúcej zreteľné črty fantasy, príbeh namiesto kolektívu posúva vpred šestica hrdinov. Konkrétne teda profesorka, kočovníčka z východných stepí, takmer prostý vojak, technik, čarodejník a diplomat. V podstate je to teda riadne reprezentatívna sociologická vzorka.
Celú knihu, vrátane historických detailov, teda možno naozaj prirovnať k stredovekej kronike. Silnú predovšetkým tým, že je v podstate „neliterárna“ a iba čiastočne beletristická. Podobné boli stredoveké kroniky, ktoré vznikali v čase synkretizmu žánrov a štýlov (čiže vtedy, keď jednotlivé žánre a štýly splývali), takže kronika bola dielom rovnako náučným ako aj publicistickým a beletristickým. A tak je to aj s Obrancami Liptova. Knihou, ktorá sa ale tým pádom blíži aj k rýdzej vedeckej fantastike – žánru kombinujúcemu v sebe náučné s beletriou, ibaže bez magického prvku.
Šmihulovo dielo v kontexte alternatívnej histórie môžeme naozaj vnímať ako nóvum… pardon, po slovensky novinku. Nielen preto sa však oplatí čítať túto knihu. Vlastne… neoplatí. Chce sa vám. Od začiatku do konca a s pôžitkom.
Áno, slovenská fantastika má konečne svoj veľký, rozsiahly text. Síce nie žiaden donekonečna vybrusovaný esteticko-štylistický klenot, zato však dielo, v ktorom nájdete mnoho zaujímavých myšlienkových podnetov, postrehov, informácií a nápadov nesených vpred pútavým príbehom.
Kto chce iné, prípadne z estetického pohľadu viac, nech siahne po Kafkovi alebo Levovi Nikolajevičovi Tolstom.
Toto je iná šálka kávy. Pardon.
Čaša.
Hodnotenie: 85 %
Obrancovia Liptova
Žáner: fantasy, alternatívna história
Autor: Daniel Šmihula
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2021
Jazyk: slovenský
Počet strán: 784
Väzba: pevná
ISBN: 9788089968671
Miloš Ferko je literárny teoretik a publicista. Priaznivci fantastiky ho poznajú najmä vďaka teoretickej publikácii Dejiny slovenskej literárnej fantastiky alebo poviedkovej zbierke Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Miloša Ferka na Fandom.sk.