 |
Z tajomných nezemských sfér klope na brány tohto sveta temná poézia dvadsiatich troch českých a slovenských autorov i autoriek, ktorí chcú sugestivitou svojich veršov zaujať milovníkov básní, ale aj tých, čo sa tomuto literárnemu útvaru zvyknú vyhýbať.
Hneď v úvode treba povedať, že ide o nevšedný a pozoruhodný vydavateľský počin, ktorý si zaslúži nielen našu pozornosť, ale aj podporu. A najlepšia podpora, akej sa autorom a vydavateľovi od čitateľa môže dostať, je… keď sa dielo číta!
Dobrá recenzia by nemala mať len podobu čitateľského komentára, ale mala by niesť špecifické literárne znaky a mala by byť kritikou. A úlohou kritiky samotnej nie je kritizovať, ale analyzovať dielo a objektivizujúco spísať jeho silnejšie a jeho slabšie stránky. Okrem samotnej štúdie – rozboru, je vhodné, ak autor zabŕdne i do esejistickej povahy textu a ponúkne čitateľovi zamyslenie a úvahu obohatenú o myšlienkový výstup a východisko. Vtedy zasahuje do recenzie neskrývane i jeho autorský subjekt a recenzent sa delí s čitateľom recenzie, ako i s autorom/autormi o svoje dojmy. Jeden prístup predpokladá nadhľad a odstup, druhý zas vyžaduje vhľad a intímny ponor do problematiky. Najlepšie je, keď sa prelínajú. Prízvukujem to preto, lebo ako veľkého milovníka poézie, jej čitateľa i autora v jednej osobe, ma táto antológia nemohla nechať chladným, naopak – osobne a osobitne zaujala.
Snaha predstaviť v dnešnej konzumnej dobe antológiu súčasnej poézie, navyše cielenú na žánrového fanúšika, konkrétne milovníka horroru, je ambiciózny, ba odvážny plán. Ako sa právom autor predhovoru ponosuje, poézia, kedysi dominantná a najuznávanejšia forma slovesného umenia, je už na okraji záujmu čitateľskej verejnosti a na samom komerčnom chvoste knižného biznisu. To však nie je, samozrejme, samé osebe kritériom komunikatívnosti či hodnoty textu. Iba ak známkou toho, že dnešná doba je orientovaná primárne na jednoduchú zábavu. Priemerný čitateľ, nevraviac o tom, že štatisticky čitateľstva jednoznačne ubúda, navyše poľavil vo svojich nárokoch na literatúru a umeleckú spisbu vyhľadáva čoraz menej. Veď poézia je najušľachtilejšou, intelektuálne i duchovne najvyspelejšou formou slovesného umenia. V tej najčistejšej podobe, tak ako to programovo hlásal romantizmus, ide o (jasno)zrenie duše. A o pozvánku pre čitateľa, aby sa spolu s autorom vydal na púť po čaruplných krajinách snenia. Také niečo však už z podstaty vecí a javov nemôže racio a hmotu uctievajúci bežný človek pochopiť ani precítiť. Sardonicky povedané: je to ako dávať pralesnému divochovi učebnicu vysokoškolskej fyziky a čakať, že sa z neho stane zapálený adept prírodných vied.
Analogicky je možné v muzikálnom svete hľadať podobnú sofistikovanosť a oduševnenosť v dielach skladateľov vážnej hudby. Paralela medzi poslucháčom filharmonického orchestra a čitateľom poézie je priam príznaková – je to endemit kultúrnej elity. A tej je málo. Tiež však je možné lásku k poézii prebudiť u nejedného čitateľa, ktorý bol dosiaľ k tomuto literárnemu odvetviu skeptický. Treba to však spraviť s citom a vkusom…
Je otázne, do akej miery je citovo i zmyslovo otupený radový čitateľ, vyrastajúci v ére konzumu, ochotný (a schopný) takúto literatúru prijať. Je otázne aj to, či je možné mu to autorsky sprostredkovať a či je vôbec možné skĺbiť žánrovú literatúru a poéziu dokopy.
V predslove sa spomína, ako sa žáner strašidelnej literatúry 19. storočia zrkadlil v súdobej poézii. Zaznejú mená geniálneho Edgara Allana Poea či českého národného básnika Karla Jaromíra Erbena. S myšlienkami, ktoré sú tam rozvedené, by sa dalo rovnako dobre súhlasiť, ako aj náruživo polemizovať. Je nepochybne pravdou, že v tom období vzniklo množstvo umelecky presvedčivých a význačných básnických diel, prevažne balád a baladických básní, ktoré majú neprehliadnuteľný hororový ráz. Je však veľmi otázne, či – a koľko z nich – vznikalo s explicitným zámerom vydesiť čitateľa, priniesť mu primárne príjemný pocit zimomriavok, pre ktoré sú vyhľadávané žánrové diela. Vieme, veď nám to v pútavej eseji prezradil sám majster, že Havran bol koncipovaný ako pokus o dokonalé umelecké dielo a je výsledkom tvrdej práce génia. Ak v texte rozvíja motivicko-tematickú hororovú látku, nie je to kvôli ostentatívnej snahe strašiť vtedajších malomeštiakov a rozkošné paničky, ale básnik reflektuje svoj temný, rozorvaný naturel, ktorý mu je bytostne vlastný. Kytice nie je patričné vnímať iba ako súbor strašidelných folklórnych tradícií, je to predovšetkým erbové dielo vrcholného romantizmu, ktoré je kvintesenciou duše národa.
Taktiež v lyrike temnou až hororovou atmosférou oplývajú diela niektorých romantikov, ale aj symbolistov a dekadentov. Bolo by však zjednodušením vidieť v týchto tendenciách niekoľkých básnických individualít predobraz moderného hororu. Ide opäť najmä o výrazové prostriedky, a (od)tiene prežívania, ktoré si volili a do ktorých sa halili rozpoltení umelci, ako obranu proti marazmu svojho často bezútešného postavenia, vyvrheľstvu, nepriazni osudu, nepriateľskej dobe a nepochopeniu, odmietaniu od povrchnej majoritnej spoločnosti.
Aj v slovenskej literatúre poznáme prípady básnikov podobného vnútorného ustrojenia. Okrem vlasteneckých a príležitostných básní sa náš významný modernista Vladimír Roy venoval aj lyrike, ktorá sa niesla v znamení temného romantizmu a symbolizmu. Natíska sa preňho prívlastok „básnik noci“ a nazvať ho slovenským Poeom nie je hyperbolou. Naostatok aj ako prvý preložil do slovenčiny Havrana, písal sa rok 1918. S invokáciou desu, ktorá bola dôležitou zložkou „kŕčovitej krásy“ našich nadrealistov, sa mohol v niektorých nadmieru silných básňach popýšiť aj napríklad už pozabudnutý Ján Rak.
S týmto vedomím a nemalým zastúpením lyriky v antológii je nepresné publikované básne interpretovať ako „hororové“. Oveľa výstižnejší je termín zo zadnej strany obálky, ktorý ich pomenováva „čiernymi básňami“.
Treba podotknúť, že chvályhodná snaha zostavovateľov sa napokon dočkala polovičatého výsledku a moje pocity z knihy sú rozporuplné. Áno, podarilo sa zdanlivo nemožné: priblížiť aj bežnému žánrovému čitateľovi a obdivovateľovi hororov poéziu. Dokonca ju spraviť pre neho atraktívnu. Surrealistická maľba na obálke je úchvatná. Evokuje temný mysticizmus a okultizmus a je to zároveň pravé makabrózne umenie. Schopné sú aj čiernobiele kresby, ktoré slúžia ako ilustrácie, korešpondujú obsahovo i náladou s jednotlivými básňami a výtvarníčka nezabúda meniť formu aj štýl, takže sa nestanú monotónnymi. Lákavý je už titul knihy, ktorý je zároveň hravou metaforou aj paradoxom a nezaprie poetiku, lenže… je tak trochu aj generikom. Koľko názvov už bolo podobne ladených? Od dôb slávneho sci-fi Snívajú androidi o elektrických ovečkách? hádam tucty… Známy Lovecraftov citát o strachu a jeho podobe, ktorý antológiu otvára a ktorý môže poslúžiť aj ako motto, je výstižný, ibaže už azda aj nadužívaný. Nasleduje predslov, a ten je vhodným úvodom pre svoju lapidárnosť. No možno ho označiť aj ako lakonický; keby bol trochu dlhší a obsažnejší, nič by sa nestalo. A samotné básne?
Tu je kameň úrazu. Som nadšený, že sa autori v takej miere nadchli. No keďže nie všetci sa venujú poézii, a tí ktorí áno, tak skôr v amatérskej podobe, kvalitatívne je antológia nevyvážená. Treba poznamenať, že vnímam starostlivosť výberu a neľahké úsilie, ktoré ho sprevádzalo, no príspevky sa pohybujú na škále od dobrého k slabému, pričom tých priemerných je najviac. Treba ale prízvukovať, že čo autor, to iný zážitok a iný dojem. To je, ostatne, pochopiteľné a pri antológii celkom logické, a je len skvelé, že spracovaná látka výrazne variuje tvarovo, formálne, obsahovo i štýlom ako takým. Horšie je, že je veľmi rozkolísaná vo svojej umeleckej úrovni, a to i v rámci textov jedného autora. Ak sa autor zaoberá poéziou aspoň pasívne a má ju načítanú, pritom má nesporný literárny talent a cit pre poetické videnie sveta, dokáže nám predostrieť pôsobivé verše, ktoré stoja za to. Ale ak nie… tak nie, a výsledok sa potom míňa s účinkom. Pokiaľ editor vyberá diela z minulosti, pokiaľ pristupuje k svojej úlohe retrospektívne, môže pozhŕňať to najlepšie z najlepšieho. Keď však osloví moderných autorov, aby mu takrečeno dodali v konkrétnom čase diela v zadanej a žiadanej žánrovej podobe, má to príchuť projektu, do ktorého mantinelov sa treba vtesnať. Nevadilo by to pri žánrovej próze, kde sa zrodilo veľa dobrých antológií, ktoré obsahovali príspevky, čo vznikli v podstate na objednávku a námetové propozície. Horšie je to pri poézii, ktorá by mala tryskať z duše a byť obrazom umelcovho vnútra. Ktorá, aby bola naozaj autentická a opravdivá, ak nemá ísť len o nejaké veršotepectvo či slohové cvičenie, musí sa vyznačovať originalitou, spontánnosťou, úprimnosťou a veľkým citovým pohnutím. Ak siahne autor do zásuvky, načrie do priehrštia svojich minulých diel a vyberie odtiaľ niečo na úrovni, čo spĺňa predpoklady uverejnenia, alebo ak sa dokáže plynulo a prirodzene polohovať do editorových požiadaviek, prípadne je mu takáto poloha vlastná, je to v poriadku. Čo ale v takom prípade, že ide o silenú (auto)štylizáciu, možno dokonca pózu? Nechcem pochlebovať ani haniť, ale je očividné, že antológia obsahuje oba prvky a oba príklady tvorby.
Aspekt, ktorý sa podpisuje pod umeleckú nevyrovnanosť antológie, je fakt, že zďaleka nie všetci prispievatelia sú básnikmi. A mnohí z tých, ktorí básne píšu aj uverejňujú, sú básnici občasní, venujú sa poézii sporadicky a nepatrí k hlavným predmetom ich tvorivého záujmu, nevraviac o vášni či dokonca životnom štýle – umeleckom poslaní. Samozrejme, nedá sa očakávať, že prevažne autori fantastiky a špeciálne hororu budú žiť poéziou a po večeroch študovať literárnu teóriu a históriu, no najmä pri viazanom verši či pokusoch oň je zrejmé, že väčšine chýba nielen prax, ale aj teoretické znalosti. Ak si autor vyvolí pre svoj prejav voľný či výrazne uvoľnený verš, nemusí to byť ešte vidno. Veď takýto básnický prejav aj v súčasnosti vo významnej miere prevláda, je dostatočne pružný, aby nijako nezväzoval básnikove myšlienky, nehatil tok jeho asociácií a nijaké významné formálne prekážky mu nestaval do cesty. Kladie aj na adepta oveľa menšie verzologické nároky, jeho technika sa dá zvládnuť prakticky okamžite a proces tvorby je často intuitívny. Ak má autor bohatú slovnú zásobu, vládne príťažlivým jazykom a vo všeobecnejšom meradle vie šikovne narábať so slovom, používa farbisté, strhujúce alebo aspoň neošúchané básnické obrazy, potom má vyhraté. Samozrejme, treba ponúknuť i to niečo tajomné a neurčiteľné, čo leží za a medzi riadkami. To nepostihnuteľné a magické, čo sa vzpiera akémukoľvek akademickému „pitvaniu“, a čo môžeme nazvať atmosférou a bijúcim srdcom básne.
Keď si však autor zvolí tradičnejšiu cestu, potrebuje sa aspoň trochu vyznať v prozódii. Ak netuší, aké sú vlastnosti slabično-prízvučného veršového systému, v básni mu nesedí rytmus a ten nijako nekorešponduje s metrom, použité rýmy sú príliš jednoduché a prevažne plané – gramatické, zachráni to skutočne len surový a veľký talent a mimoriadne pôsobivá poetika. V antológii sa stretneme však aj s opakom: Kamil Princ je tu jeden z mála básnikov, ktorí sa poézii venujú systematicky a možno jediný, ktorý rozumie viazanému veršu. Zaujme jeho použitie klasických strofických útvarov a básnických foriem. Nájdeme uňho akrostych aj sonet, dokonca akrostychový sonet, čo je naozaj milý experiment, nebojí sa použiť napríklad exotický rým a podobne. Vidno, že má prehľad v literatúre i umení všeobecne, avšak predmetným veršom chýba súdnosť a sebareflexia. Exponované až za hranicu vážnosti s cieľom samoúčelne šokovať. Pritom nejde o subverziu, recesiu, paródiu, autor až s úpornosťou zanedbávaného dieťaťa kričí: všimnite si ma, tu som! Hodila by sa na to nálepka transgresívnej literatúry. Skúsenejšieho (a otrlejšieho) čitateľa však dnes už šokovať nemožno. A ak sa niekto tak zúfalo snaží o pozornosť, neprimkne si k sebe čitateľa, ba ani ho svojou explicitnosťou neznechutí, ale pre tú mentalitu a psychiku pubertiaka sa mu stáva ľahostajným. Spomínam to preto, lebo je to najvypuklejší prípad, ale autorov s podobnou taktikou, aj keď väčšinou nie až takou nútenou, zaujímavé, že vždy mužských, je tu hneď niekoľko. Tu malá rada v podobenstve: ak chcete spievať, nekričte, pre hlasný krik totiž často nie sú počuť slová… Alebo aj stará známa frazéma: menej je viac. Ak to niekto okázalo preháňa a nejde mu o čierny humor, už nie je ani strašný, ani groteskný, ale len trápny. Jeden z prekliatych básnikov Lautréamont povedal: „Vkus je základná hodnota obsahujúca v sebe všetky ostatné hodnoty. Je to nec plus ultra inteligencie.“ Je potrebné si toto heslo osvojiť, a to sa pritom jeho autor nebál ísť proti prúdu a vo svojom diele porušil snáď všetky literárne i spoločenské tabu.
Z prispievateľov do antológie ma oslovil autor používajúci pseudonym Red Bollow. Mytologické motívy, archaická dikcia, pátos, to všetko je v dnešných časoch ukážkový anachronizmus, ale je to natoľko proti všetkým aktuálnym trendom v poézii a svojrázne a precítené do takého stupňa, že mu to rád uverím. Je korektné spomenúť aj napríklad Martina Dusbabu, ktorého vypätá poetika vie byť tiež účelová a budovaná pre efekt, ale ak mobilizuje svoje tvorivé úsilie, nájdeme tam koncentrát surrealizmu, drsný a zároveň pôvabný tón, ako v básni Kdo ví, odkud se snášejí líní havrani?, a to musí opantať každého čitateľa.
Asi najlepšia je Františka Vrbenská. Jej príspevky sú hneď prvé, a keby sa táto známa spisovateľka venovala poézii a rozvíjala v nej tóny a nálady prítomné v básni Otevírání komnaty, ktorá leží na pomedzí impresionizmu a expresionizmu, mali by sme tu naozajstnú kráľovnú temnej poézie. Nie všetky jej príspevky majú rovnaký náboj a porovnateľnú silu, ale nemalý potenciál tam je.
Hneď druhé miesto by v tomto hodnotení pripadlo pre Eriku Enu Adamcovú. Áno, všetky básne, ktoré v antológii uverejnila, sú akoby variantmi jedného diela či jeho alternatívami a parafrázami. Zakaždým nás čakajú krátke, často jednoslovné verše, kde sú slová alebo slovné spojenia vždy sémanticky zaťažené, čo vzbudzuje dojem údernosti až osudovosti. Nie je to nešikovné, práve naopak, ale možno by z poetologického hľadiska potešila väčšia variabilita. Každý však musí uznať, že tieto básne idú až na kosť, sú odvážne vo svojom obnažovaní autorkinho „ja“. Intímne vo svojej odhalenej desivosti a desivé v obnaženej intimite. Žiaľny pocit bytia a trpiteľstvo isto nie sú vhodným životným postojom, ale vedia sprostredkovať naozaj silné básne. Azda najväčšmi umocnená idea existencionalizmu, absurdity jestvovania, ktorá sa dá interpretovať i ako akt vzdoru a aktivity v pasivite, hľadania odpovede v neživote, ba dokonca až v revolte voči človečenskému údelu a Bohu, sa nachádza v básni Hostina. Je menej doslovná a väčšmi alegorická než ostatné, menej tristná, no rovnako, ba ešte väčšmi tragická, vnímam ju preto aj ako najväčšmi vyhranenú i vydarenú.
Takto by sa dalo pokračovať, kým neobsiahneme všetkých autorov, ale lepšie bude, keď to čitateľ urobí sám. Každý, kto má rád poéziu, si v knihe nájde niečo pre seba. Záleží už len na naturele a preferenciách toho ktorého adresáta.
Brána je otvorená… stačí povedať: „Vojdi!“ Alebo ešte lepšie: „Vykročte vy sami.“
O čem sní noční můry
Žáner: poézia, horor
Autor: kolektív autorov (antológia)
Vydavateľstvo: Golden Dog
Rok vydania: 2024
Počet strán: 288
Jazyk: český
Obálka: Sandro Dragoj
Ilustrácie: Anna Chlapcová
Väzba: brožovaná
ISBN: 978–80–88635–91–8
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.