 |
 |
Krajina Parstelvan je krásna, má mladú kráľovnú, je plná víl a iných čarovných bytostí. Tu prežíva svoj lyrický príbeh mládenec Branar, ktorý sa borí s trpkým osudom a nehanbí sa za prelievané slzy. Príbeh o nehynúcej láske a hľadaní spravodlivosti vraj čitateľa očarí. Napísali iní. Nuž čo, papier vraj znesie všetko.
Po tom, čo Branara obvinia z podpaľačstva, pri ktorom mu zahynul tatko, odchádza do vyhnanstva. Fakt, že otec bol kráľovským tajostrážcom a on je jeho jediný právoplatný nástupca, nezavážil. Osud má rozhodnúť, či je vinný alebo nevinný. Tajostrážca opatruje pečať, ktorá udržiava mier v celom kráľovstve. No apko tajomstvo uchovával natoľko poctivo, že ho neprezradil ani svojmu nástupcovi. Branar netuší, kde je pečať ukrytá, na čo slúži a s kým – s čím je zviazaná. Poplače si a odíde do sveta. Tam spoznáva Augusta a nádhernú Darnáliu. V ich rodine nachádza útočisko. Mladí sú pohltení citmi a sľúbia si vernosť až naveky. No stačí, že Branar vidí vílí tanec karieltu, a bezhlavo sa do jednej víly, Vie Silvae, zaľúbi. Kým pochopí, že láska k vílam je mam, Darnália zmizne. Mládenec nevie, že sa mu vybrala zachraňovať krk do vodného kráľovstva. Musí nájsť mapu, ktorá jediná Branarovi môže pomôcť vrátiť sa domov a stať sa tajostrážcom. Aby nepochybela láska, nuž Darnália sa zaľúbi do vodnej bytosti Podnobrežana Triliana a svoju lásku k Branarovi s ľahkosťou behom dvoch dní vymení za túto. Kráľovná sa medzitým chystá s objavenou pečaťou, Branarom a svojimi vojakmi k Vlnajskému jazeru. Všetko je prichystané na záverečnú scénu, kde nebude chýbať boj o pečať, dychberúce odhalenia, a veľa, veľa, veľa sĺz a múdrostí, prednášaných všetkými bytosťami, ktoré sa na scéne objavia. Očistí Branar svoje meno? Získa späť Darnáliu? Vypátrajú podpaľača statku a otcovho vraha?
Utrpenie, no nielen mladého Werthera
Silvia Zeumerová napísala ďalšiu z kníh, pri ktorých bude premýšľajúci čitateľ, hoc by aj miloval lyriku, trpieť. Odhliadnuc od samotného rozprávania, ktoré je… o čom vlastne? Takže okrem príbehu budete bojovať s pasívnym a uslzeným hlavným hrdinom, no hlavne s detinskými a občas až smiešnymi dialógmi. Niektoré časti si budete musieť čítať znovu a premýšľať, o čom sa tam vlastne hovorilo. Prípadne: A toto naozaj myslí autorka vážne?
Hľadel pred seba a nevidel nič, len trblietajúcu sa nivu a za ňou len zástupy stromov, medzi ktorými sa zrazu čosi mihlo. Azda sŕňa?…
…Branar prižmúril oči a v bludisku stromov uvidel kráčať postavu v plášti. Nenápadnú, malú, s dlhými a trochu strapatými vlasmi. Pretrel si oči a vstal. Žena pozrela jeho smerom a znehybnela, presne ako vyplašená srna. Ich pohľady sa stretli. Mala útlu, takmer ešte dievčenskú postavu. Bola v strehu, takže jej oči, ktoré teraz zaostili na cudzinca, videl aj z diaľky. Boli hlboké, prezrádzali skúsenosti… (str. 13, texty sú prepisované z románu aj s chybami)
Prosím, prečo to čitateľom robíte? Fantastika je síce o fantázii, no predstavivosť má aj svoje pravidlá. Ak náhodou Branar nebol oným slávnym Bystrozrakým (prípadne Supermanom), na tú vzdialenosť nemohol vidieť, aké oči má tá žena, a už vôbec nie to, čo prezrádzajú…
Autorka tvrdí, že v príbehu nájdete dve línie: mužskú a ženskú. Ja som našla iba dve ženské. Silnejšia časť populácie sa bude chytať za hlavu, pretože hlavný hrdina sa – odhliadnuc od dôvodu –, už v priebehu prvých sedemdesiatich strán zhruba dvakrát rozplakal a niekoľkokrát mal slzy v očiach. Potom sa mu oči slzami zalievali zhruba každých desať strán, na konci frekvencia slzenia značne stúpla. O jeho zadumaných náladách, keď s pohľadom upretým na oblohu premýšľa sťa romantický filozof s výkyvmi hladiny estrogénu, radšej nehovorím.
Prvá kapitola je o mužoch, ktorí sa boja v noci v hustom lese. Volá sa: Neradno šťať proti vetru. V druhej kapitole k tomu močeniu naozaj dôjde. Názov však prekvapivo znie: Kto sa bojí, nech nechodí do lesa… Logiku v tom nehľadajte.
Čitateľ si vraj domyslí… Áno, milí začínajúci autori, domyslíme si. Často nám nedávate inú možnosť, nenaznačíte, nenapíšete. Nič iné, než domýšľať si, potom nezostáva.
Oceňujem snahu o návrat k írečitému ľudovému vyjadrovaniu. Niektoré pasáže znejú naozaj ľubozvučne a stretnutie s nimi spôsobuje vyslovenú radosť (sošný tanec, str. 40). Občas sa ale táto snaha míňa s účinkom. Ak sa povie slovo „zvodnica“, tak si skôr predstavíte žľab alebo rigol, nie zvodnú ženu. Hoci je to skutočne druhý význam tohto slova.
Parstelvan má byť lyrická kniha, no o príjemnej poetike sa dá hovoriť len na začiatku. Potom začne byť lyrika neprirodzená. Pôsobí umelo, ako keby bola do textu vsúvaná nasilu a v množstve, z ktorého miestami upadáte do diabetickej kómy. Akoby Zeumerová chcela všetkým dokázať, aké fantastické opisy, nálady či pocity vie napísať, a aký neuveriteľne bohatý, citlivý a filozofický je duševný život jej obyčajného dedinského človeka. Škoda. Pritom v knihe je aj viacero pekných momentov či myšlienok, no všetky chyby a naivita v texte ich neúnavne zatláčajú do úzadia. Nezachránia to ani víly. Tie sa medzi sebou totiž rozprávajú vo veršoch.
„Áno, v prírode sú aj stromy, aj skaly. Ty živ to, čo je živé. Načo by si polievala skalu?“
„Lebo aj skala môže napokon puknúť.“
„To je pravda, len to môže trvať aj celý ľudský život. Tak len zváž, z čoho budeš mať väčšiu radosť: z rozlomenej skaly alebo rodiaceho stromu?“ (str. 51)
Konečne prišiel vytúžený koniec
Kniha je napísaná zle. Má slabú zápletku, postavy, dialógy. Obyčajní dedinskí drevorubači sa rozprávajú poetickým slovníkom, vďaka ktorému si napríklad chcú nasekať na zadok… (str. 89). Chvíľami máte pocit, že čítate rozhovory škôlkarov. Dialógy totiž majú rovnakú hĺbku a riešia také isté problémy ako päťročné deti. Hlavná postava je tesár a drevorubač, ovláda však latinčinu a priateľa (drevorubača Augusta) volá nežne Gugu… (napr. str.15). On aj Darnália sa dokážu zaľúbiť do inej osoby behom chvíle, a to, že si prisahali večnú lásku, je dôvod k nekonečným vnútorným monológom postáv plných morálnych konfliktov. Okrem toho sa neustále ľutujú, plačú na povel, milujú doslova celé ľudstvo, všetkým odpúšťajú a sú ochotní obetovať sa. Otázka znie, kvôli komu vlastne? V celej knihe chýba jediný záporný hrdina. Toľko úžasných charakterov, sladkých vyznaní a lyrických opisov čitateľa doslova zničí.
Ak máte chuť na konskú dávku romantiky, filozofie a hrdinu, ktorý slzí v okamihu, keď zbadá ranné zore, neváhajte! Parstelvan je písaný priamo pre vás. Ak máte radi lyriku, fantasy, ale potrebujete hrdinom aj textu veriť, kúpte si niečo iné.
Parstelvan: Pečať
Žáner: fantasy
Autorka: Silvia Zeumerová
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2018
Ilustrácia: Brian Terrero
Počet strán: 320
Väzba: pevná s prebalom
ISBN: 978–80–566–0747–3
Recenzentka Erika Ena Adamcová píše recenzie pre domovský Fandom.sk, ale
aj pre české portály Fantasy Planet, Sarden a Fantasymag.
Pod týmto linkom nájdete všetky články
od Eny na Fandom.sk.
Súvisiace linky
Ukážka z románu Silvie Zeumerovej – Parstelvan.
Pozvánka na besedu: Do Bratislavy zavíta Parstelvan, lyrická fantasy v rozprávkovom šate.