 |
 |
 |
 |
Začnime faktmi.
Vo Fantázii 1/2002, teda zhruba presne pred dvanástimi rokmi, som mal článok Ako si viedla slovenská fantastika v roku 2001?, kde som napočítal desať knižiek slovenskej SF, ktoré v danom roku vyšli. Dva boli romány (druhý diel trilógie Miešanci Alexandry Pavelkovej a Štefana Konkola a poriadne schovaná Rezervácia ničoty Miloša Brnčala), tri antológie (Krutohlav 2001, Víťazný Krutohlav a Mozaika rôznobežných ciest, v ktorej pod názvom 3Éder vydali svoj poviedky Zuska Minichová (dnes Stožická), Anton Stiffel a Viliam Búr. Vyšli aj tri poviedkové zbierky (Pavelkovej Prokletá přísaha, Girovského Zubaté slnko a Electronic café vtedy ešte cyberpunkového Petra Šuleja) a dve non-fiction (Ondrej Herec a Miloš Ferko po prvý krát knižne zmapovali históriu našej fantastiky v publikácii Slovenská fantastika do roku 2000 a Gustáv Murín pripravil vedecko-fantastickú biológiu Tak ako bohovia). Vyšli štyri čísla Fantázie, niečo mali slovenskí autori aj v českých časopisoch. Desať kníh, z toho osem beletria, som vtedy označil za najsilnejší rok slovenskej fantastiky. Takmer každú knihu vydalo iné vydavateľstvo, len Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov dve (Girovského a Víťazný Krutohlav).
Pred desiatimi rokmi, teda v roku 2004, mi zase v prvej Fantázii vyšiel Fantastický teleshoping – ohliadnutie sa za minulým rokom klasickou teleshopingovou formou. Vtedy vyšli slovenským autorom tri romány (prvý Červenákov Černokněžník v češtine, kniha Svena Grossmana Klub nesmrteľných a prvý román Michala Hvoreckého Posledný hit), Pavelkovej zbierka Zlomená přísaha a posledný Krutohlav. A tak napriek tomu, že slovenská fantasy poviedka dobýjala, ako sa len dalo (Girovský vyhral Poviedku, Pavelková Cenu Karla Čapka a Červenák prvú Raketu aj Cenu Istron), knižné vydávanie našej fantastiky za dva roky spadlo o polovicu. Prvýkrát som sa venoval aj prekladom – po slovensky vyšiel Pratchet, Sapkowski, piaty diely Harryho Pottera, dve knihy Phillipa Pullmana a Kingova zbierka poviedok. Dokopy šesť kníh.
Pôvodnú beletriu v roku 2013 už pre fandom.sk zhodnotila Lenona. Ja som v rámci pomoci pri kompletizovaní zoznamov knižnej produkcie pre Cenu Akadémie science fiction, fantasy a hororu objavil ešte niekoľko publikácií. Celkovo som napočítal osemnásť kníh (vrátane dvoch e-bookov, z môjho vydavateľstva a od vydavateľstva Fantázia), plus štyri diely cyklu Dobrodruhovia a poloslovenská Kniha bolesti. Keby sme ju ale započítali (aj preto, že je od slovenského vydavateľstva), dostaneme sa k šialenému číslu – 23 kníh. Po štyri z nich vydali Slavomír Blažek (Dobrodruhov) a Artis Omnis (Zlato Arkony 2, debut Henricha H. Hujberta, ženskú fantastiku Michaely Elly Hajdukovej a Knihu bolesti. Tri knihy vydali Ikar (romány Lívie Hlavačkovej, Vanessy Jóriovej a autorskej dvojice píšucej pod pseudonymom Sofia Vitalle) a Hydra (po jednej knihe napísali majiteľky, ďalšia bola antológia Fantastická 55). Po dve Fantázia a Marenčín PT. Celkovo našu fantastiku vydalo dvanásť vydavateľov, v tom dvaja českí. Nevyšla žiadna teória, no dve zbierky a osem antológií (ak medzi ne rátame aj Dobroduhov) – zvyšok sú romány.
Anglojazyčných prekladov vyšlo okolo 50 (tu jasne vedie Ikar so šestnástimi prekladmi), plus nejaké preklady z nemčiny, taliančiny či švédčiny. Poviedky ďalej uverejňoval Jupiter, stránky fandom.sk, scifi.sk a ďalšie. Okrem Ceny Fantázie slovenskí autori posielali poviedky aj do Ceny Karla Čapka (kde výrazne zabodovala Lenka Štiblaríková), Poviedky Istroconu, Ohnivého pera, Dumiek podvečerných, Best fiction a ďalších súťaží.
Tým sa dostávam k nadpisu tohto zamyslenia. V roku 2002 som písal, že Jozef Žarnay, ktorý bol aj teoretikom a štatistikom slovenskej fantastiky, nikdy nezaznamenal viac ako päť slovenských SF kníh za rok. Desať kúskov v roku 2001 tak bolo jednoznačne dôvodom na šampus. Ako vidíme, oslavy boli predčasné a už o dva roky to bolo oveľa horšie, v slovenskom ľahkom nadpriemere.
Keď si uvedomíte minuloročných trinásť románov fantastiky oproti trom, ktoré vyšli v jej asi doteraz najlepšom roku, keď si zoberiete žánrový a tematický rozptyl, od satirickej fantasy Škoricovník, cez ženské romány, sci-fi Štiblaríkovej, temný cyberpunk Droppovej až po Červenákovho Callahana a Fabianov príspevok do ságy Kladivo na čaroděje, musí vám pomaly byť jasné, o čom hovorím. Že práve teraz je zlatá doba slovenskej fantastiky.
Sci-fi a fantasy kniha sa dnes dá vydať v žánrových vydavateľstvách (Hydra, Fantázia, Rogerbooks), v žánrovej edícii malého, no stále agilnejšieho Artis Omnis, až po najväčších vydavateľov (to ale musíte najprv ako Lívia Hlavačková vyhrať Cenu Fantázie alebo vedieť písať ako Ďuro Červenák). Samozrejme, že vás mnohí odmietnu kvôli žánru, inde neprečítajú pre nedostatok času, často zahodia ako nepredajných. Dnes je ale najväčšia šanca v histórii našej fantastiky niečo vydať a dať o tom svetu znať. Ale ani dnes to nepôjde bez poviedok, súťaží a časopisov. Cesta hore by ale chcela byť témou mojej ďalšej úvahy.
V tejto by som sa chcel ešte dotknúť priania, aby sme neskončili ako pred dvanástimi rokmi. Aby sme znova nepremrhali to, čo tu pre mladých silná generácia autorov 90. rokov (Pavelková, Červenák, Fabian a ďalší) vypracovala. Aby sa nenaplnili slová, ktoré mladej českej autorke knižne vydávanej zatiaľ iba na Slovensku (asi ťažké uhádnuť, ktorej) vravel v Brne jeden český vydavateľ. Podľa neho totiž momentálne zažíva slovenská fantastika konjunktúru, ktorá tu už však o dva roky nemusí byť, a tak vlastne autorka prišla v tom pravom čase; prísť neskôr by už pre ňu také pozitívne nemuselo byť.
Mne je jasné, že o dva roky tu veľmi pravdepodobne bude Cena Fantázie. Že Červenák určite niečo vydá, keďže sa tým živí a vydávajú ho dve slovenské a (teraz už) dve české vydavateľstvá. Dôležité však je, aby sa veci hýbali, aby tu stále vznikalo nové, pretože je jasné, že aj pri najlepšej vôli niečo môže zaniknúť. A ak sa nebude mať o čo oprieť, môže so sebou stiahnuť aj mnoho iného.
Potrebujeme súťaže, cez ktoré sa dostanú do myslí ľudí noví autori, potrebujeme stránky a časopisy, kde by mohli potom uverejňovať ďalšie diela. No na príklade Lívie Hlavačkovej a ďalších sa ukazuje, že táto cesta je správna, že cez poviedky a víťazstvá v súťažiach sa dá dostať na policu v kníhkupectve, patriacu veľkému vydavateľovi. Ale o tom teda viac nabudúce.