Keď recenzentka Erika Ena Adamcová dostala do rúk román Slepý život, myslela si, že H. J. Bornemisza je zahraničný autor. Veľký omyl! Hana Bornemisza je šikovná a krásna žena (a to nielen preto, že Slovenky sú krásne), ale je to navyše aj debutantka. Prvá časť trilógie Slepý život čitateľov prekvapí prepracovanými reáliami, postavami aj príbehom. Očarí ľudskosťou, nám blízkou nedokonalosťou a odhodlaním hrdinov.
Stálice našej fantastiky už poskytli množstvo rozhovorov, všeličo o nich vieme. Ale mali by sme poznať aj tých, ktorí sa ešte od literárneho štartu ďaleko nedostali. Pomôže nám to lepšie sa vcítiť do ich kníh a pochopiť ich ako umelcov aj obyčajných ľudí. Preto Ena neodolala a túto zaujímavú ženu a autorku pre vás s chuťou vyspovedala.
Ako si ťa našlo písanie? Venovala si sa v teenagerských rokoch „šuplíkovej“ tvorbe?
Úprimne, nie. Nevenovala. Nebola som dieťaťom ani teenagerom, ktorý by mal jasno v tom, čo chce robiť. Veľa som čítala a od detstva som si v hlave vymýšľala rôzne príbehy, ale nikdy som necítila potrebu ich niekam zapisovať. Načo aj, keď onedlho prišiel nejaký ďalší. Ich vymýšľaním som si krátila nudné chvíle, ale nehľadala som v tom nič viac. Takže medzi tých, ktorí „písali už od malička“ ja rozhodne nepatrím.
Čo pálilo a trápilo tvoju mladú dušičku?
Hoci som si nič nezapisovala, čo ma trápilo ako teenagera, si pamätám. Hoci je to vek, ktorý si veľa ľudí užíva, ja som sa nevedela dočkať dospelosti a s ňou prichádzajúcej samostatnosti a nezávislosti. Snívala som o tom, ako raz budem zarábať a cestovať po svete.
Čím je pre teba fantastika taká zaujímavá, že si sa rozhodla pre tento žáner?
Pre mňa sa táto otázka spája s tým, prečo vlastne čítame? Pretože potrebujeme uniknúť z nášho bežného života. V knihách hľadáme to, čo nám chýba, to, po čom túžime, ale aj to, čo nás desí. A práve v tom pre mňa spočíva kúzlo fantasy. Pretože je to žáner neobmedzených možností. Jeho hranice sú tvorené len hranicami fantázie autora. Dokáže subsumovať akýkoľvek iný žáner. Vo fantasy príbehu môže byť zahrnutý dobrodružný román, môže byť z časti hororom a zároveň motivačnou literatúrou. V podstate môže byť všetkým súčasne a mnohým ďalším.
Nelákalo alebo neláka ťa vytvoriť čisto ženskú, sladkú, romantickú knihu?
Táto otázka ma skutočne pobavila a odpoveď je nie, ani najmenej. Ani ako čitateľ tento žáner nevyhľadávam. Určite by som nikdy takúto knihu nepísala. Jednak preto, že by ma to vôbec nebavilo, a tiež preto, že by som to ani nedokázala. Ľudia, ktorí ma poznajú, by ti zrejme povedali, že mám v sebe menej romantiky, než väčšina mužov.
Máš za sebou nejakú poviedkovú tvorbu, či si sa vrhla rovno na trilógiu Slepý život?
Nemám. Jediné čo som pred Slepým životom napísala, boli povinné školské slohové práce. Dokonca som na strednej škole dostala zo slohu päťku, pretože mi učiteľka neverila, že som to naozaj napísala ja. Tak som jej na hodine napísala ďalší sloh, bez prípravy, v ktorom som ju nevyberaným slovníkom niekam poslala. A dostala som jednotku. A pokarhanie riaditeľom, ak si dobre spomínam. Z nejakého dôvodu ma to k ďalšiemu písaniu nemotivovalo.
Pravdupovediac, keď sa moja rodina dozvedela, že píšem knihu, bola veľmi prekvapená. Možno by sa to dalo nazvať aj miernym šokom. Ak mal v našej rodine niekto sklony k písaniu, tak to bola jedna z mojich sestier, ale rozhodne nie ja. Myslím, že okrem môjho manžela nikto veľmi neveril, že to naozaj dopíšem.
Čo ty a súťaže (najmä literárne)? Patríš k súťaživým typom?
Ja a literárne súťaže. V živote som sa žiadnej nezúčastnila. Ja som vlastne autor bez literárnej minulosti. A či som súťaživý typ všeobecne? Áno aj nie. Nemám potrebu súťažiť s inými, ale neustále súťažím sama so sebou. Snažím sa posúvať svoje vlastné hranice, prekonávať samú seba a zlepšovať sa.
Čo bolo impulzom k rozhodnutiu napísať román? Predsa len je to práca, ktorá si vyžaduje veľa voľného času, odopierania, trpezlivosti a disciplíny…
Impulzov pre napísanie knihy Slepý život som mala viacero. V prvom rade to bola neodbytnosť samotného príbehu, na ktorý som nevedela prestať myslieť. V druhom rade to bola frustrácia, znechutenie a v neposlednom rade aj hnev, ktoré som písaním zo seba dostala von. Mnoho tých najhorších scén v knihe bolo inšpirovaných skutočnosťou. Boli len prekreslené do sveta fantázie, ale svoj základ mali v tom našom, reálnom svete.
Písanie knihy som vôbec nevnímala ako ťažkú prácu. Možno to bolo preto, že som ju písala sama pre seba a nemala som žiadne očakávania ani veľké plány na jej vydanie. Bolo to len moje hobby, niečo, čo mi pomáhalo sa vyventilovať a zároveň sa zabaviť. Nebyť môjho manžela, Slepý život zrejme zostane navždy len wordovským dokumentom v mojom počítači.
Prečo si si vybrala práve takýto príbeh? Vojnou sužovaný svet, nenávisť medzi rôznymi rasami a bytosťami, strach z konfliktu, boj o prežitie… To nevyzerá ako ľahký námet na spracovanie.
Pretože je z veľkej časti odrazom sveta, v ktorom naozaj žijeme. Akurát, že to zlé radi ignorujeme, pokiaľ sa nás to osobne nedotkne. Pokiaľ sa to deje susedovi, nie je to náš problém. Ak sa to nebodaj deje niekde na opačnom konci sveta, tak už vôbec nie. Netvrdím, že sa má teraz každý starať o všetko, ale minimálne by sme pred tým zlým nemali zatvárať oči a tváriť sa, že to neexistuje. Nepovažujem za správne žiť v akejsi naivnej bubline komfortu a pohodlia a nehľadieť na následky našej ignorácie.
Nosila si tento námet v hlave dlho či to bolo dieťa zrodené náhle, v okamihu?
Námet sa zrodil v okamihu jednej jarnej prechádzky po lese. A rozvíjal sa ešte veľa okamihov potom, ako som prišla domov. Príbeh sa v mojej hlave rozrastal a komplikoval a tak nejako ma neopúšťal. Stále som sa k nemu v mysli vracala. A odrazu bol príliš zložitý a rozsiahly na to, aby som si zapamätala všetky detaily, najmä keď sa neustále objavovali nové. Preto som si tieto nápady začala zapisovať. Odrazu z toho bolo dvadsať strán poznámok a ja som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie. A tak som sa rozhodla, že ten príbeh napíšem. Bez nejakých väčších plánov či cieľov. Jednoducho len sama pre seba.
Majú tvoje postavy reálne predobrazy či sú len odrazom tvojej fantázie?
Sú predovšetkým odrazom mojej fantázie, ale zároveň majú svoje reálne predobrazy. Nie však len jeden. Majú niečo zo mňa, z ľudí, ktorých poznám, aj takých, ktorých som len náhodne stretla. Niektoré vlastnosti, ktoré nemáme, ale radi by sme mali aj také, ktoré máme, ale nechceme si ich priznať ani sami pred sebou.
Viacerí autori mi spomínali, že majú plné notesy nápadov, ktoré by chceli preniesť do kníh. Aj ty si takto zapisuješ nápady a máš ich veľa?
Tak aspoň v tomto môžem odpovedať, že som rovnaká. Mám ich aj ja. Všade so sebou nosím nejaký notes, aby som si mala kam zapísať myšlienku či rozhovor, čo sa mi z ničoho nič objaví v mysli. Niekedy presne viem, kde v knihe bude, inokedy nemám ani tušenia, ale keď nastane ten správny okamih, odrazu si naň spomeniem a potom dlho pátram, kde presne som si ho zapísala.
Kam chodíš na inšpiráciu? Máš nejakého človeka, obľúbeného autora, televízny program, pri ktorých ťa kope Múza?
Nikde. Inšpirácia si chodí ku mne akosi sama. Ale tiež by sa dalo povedať, že všade. Niekedy je to správanie cudzieho človeka na ulici, čo ma inšpiruje. Niekedy rozhovor, ktorý som začula, aj keď by som nechcela. Pri písaní vždy počúvam hudbu, to mi veľmi pomáha tvoriť. Nestáva sa mi, že by mi niečo napadlo pri filmoch, ale rada pozerám dokumenty, tie sú pre mňa veľmi motivujúce.
Vraj si bola kedysi gotička a nie nepodobná Wednesday Addams. Ako na toto obdobie spomínaš? Využívaš túto skúsenosť aj pri písaní?
S úsmevom na tvári. Človek sa musí pobaviť na vlastnej mladosti, čo iné mu zostáva. Navyše čierna zostala mojou obľúbenou farbou až dodnes. Vedome ale túto skúsenosť pri písaní nevyužívam. Ak sa raz dostanem k písaniu nejakého gotického hororu, možno aj na to príde.
Povedz nám, aké obdobia si v puberte ešte mala? Bola si dobrá dcéra či si rodičia občas trhali vlasy?
K tomu trhaniu vlasov to malo zrejme bližšie. V tých časoch mi známe „zlato mlčať“ naozaj veľa nehovorilo. Ale niektoré životné múdrosti človek skutočne pochopí až s pribúdajúcim vekom. Musím priznať, že hoci som nebola zlým študentom, známky zo správania boli mojím problémom. Neraz mi k nim pomohli aj knihy. Spomínam si, ako jedna spolužiačka až príliš úprimne povedala jednej učiteľke, čo si o nej myslí. Nasledovala hodina moralizovania, zakončená otázkou, ako si to mohla dovoliť, načo som vyhlásila: „Ako povedal Francois Villon – zdvorilosťou sa pravda nezahladí!“ Alebo to skôr napísala Jarmila Loutková vo svojej knihe Navzdory básnik spieva, ale nad tým som sa v tom čase až tak nezamýšľala.
Neznášaš zdrobneniny. Ako sa tvárili učitelia v škole, keď si ich po oslovení Hanička odignorovala?
Prekvapene. A tak skúsili Aničku, Anku, Hanku, až kým som sa nepostavila a nepovedala: „Volám sa Hana. Nie som žiadna Anna, Anička ani Hanka, tak ma tak nevolajte.“ To som mala šesť rokov a nastúpila na ZŠ. Už prvé rodičovské združenie bol pre moju mamu zážitok.
Z toho, čo o tebe viem, je jasné, že si už v detstve bola silná a svojská osobnosť. Nemala si s tým niekedy problémy?
V rannom detstve mi to vyslúžilo záplaty na kolenách. V kúte som strávila pomerne veľa času. Myslím, že výraznejšie problémy prišli až na strednej, keď už som svoje názory prejavovala, povedzme, nie vždy celkom taktne.
Bornemisza je skutočné meno patriace istému šľachtickému rodu. Čím ťa tak očarilo, že si si ho vybrala ako pseudonym? Predsa len je pre čitateľov ťažšie si ho zapamätať…
Bornemisza je pôvodné priezvisko rodiny môjho manžela, ktoré si jeho prastarý otec musel „poslovenčiť“, aby si v tom čase udržal zamestnanie. Neskôr sa ho už nikomu nechcelo meniť do pôvodnej podoby, ale mne sa vždy páčilo, a tak som sa rozhodla vydať knihu pod ním. A ktovie, možno sa raz k nemu vrátime aj oficiálne. Určite je ťažšie zapamätateľné, na druhej strane, stalo sa mi aj to, že mi napísali ľudia, ktorí si knihu kúpili náhodne v domnienke, že ju napísal zahraničný autor. Až počas čítania knihy začali zisťovať, kto to ten Bornemisza je a zostali prekvapení, že to napísal slovenský autor. Až tak, že mi napísali a povzbudili ma do ďalšieho písania. To si veľmi cením.
Kedysi si sa chcela stať sa zdravotnou sestrou, dokonca si skončila zdravotnú školu. Prečo si zmenila rozhodnutie a nakoniec vyštudovala policajnú akadémiu?
Pretože som si uvedomila, že moja povaha nie je vhodná na to, aby som pracovala v nemocnici, a práca zdravotnej sestry ma vôbec nenapĺňala. Nemám problém komunikovať s arogantnými a nepríjemnými ľuďmi, nie som urážlivá ani precitlivená a nenechám si takpovediac skákať po hlave. Na druhej strane, možno práve preto pôsobím do istej miery odmerane a neosobne. Na veci sa pozerám v prvom rade z pohľadu logiky, až potom emócií, a mám vo zvyku problémy riešiť s chladnou hlavou. Tiež mám silný žalúdok. Keď ležíte v nemocnici a príde k vám zdravotná sestra, toto nie sú vlastnosti, ktoré oceníte.
Napriek tomu som chcela robiť niečo zmysluplné, mať možnosť niečo zmeniť, nejako pomôcť. A tak som išla študovať na APZ. Ale aby som bola úprimná, tiež som chcela ísť študovať japončinu, to sa mi však nepodarilo :)
Máš rada výzvy a si odhodlaná prekonávať samu seba aj svoj strach. Čoho sa bojíš?
Z tých tradičných strachov sú mi nepríjemné výšky aj hĺbky. Viac tie hĺbky, potápač by zo mňa nikdy nebol. Mojím najväčším strachom ale vždy bolo, že svoj život presnívam, namiesto toho, aby som ho prežila. Že budem všetko, čo chcem, neustále odkladať a vyhovárať sa. Čakať na nejaké „lepšie podmienky“ či „vhodnejšiu príležitosť“. Snažím sa žiť tak, aby som raz nemusela ľutovať, čo všetko som chcela urobiť, ale neurobila.
Ja mám strach z výšok, no nikdy som nenabrala odvahu skúsiť s ním bojovať. Na prekonávaní akých fóbií teraz konkrétne pracuješ ty?
Na tých výškach. Preto som začala liezť na skaly. Horolezec zo mňa nebude, ale strach už mám menší. Každé lezenie začínam tým, že sama sebe poviem: „Dnes je môj šťastný deň. Dnes prekonám svoj strach.“ Kto čítal knihu Netvori z hmiel, bude mu táto veta povedomá.
S tým súvisí aj moja snaha o to, aby som pri nejakom probléme či výzve nehľadala dôvody „prečo nie“, ale riešenia „ako áno“.
Máš policajný výcvik. Pomohlo ti ovládanie hmatov, chvatov a techník používaných k výcviku pri písaní niektorých scén v knihe?
Až tak veľmi nie. Väčšinu tých scén som si odkonzultovala s manželom, ten sa venoval bojovým umeniam od štrnástich. Tak ako som si konzultovala stredoveké zbrane so známym, ktorý sa venoval stredovekému spôsobu boja.
Mala si obavy, ako čitatelia prijmú tvoj prvý román?
Samozrejme a veľmi veľké. Myslím, že ich má každý autor, keď vydáva knihu. A to zrejme bez ohľadu na to, či ide o jeho prvé dielo alebo desiate. Každý autor chce, aby sa jeho kniha čitateľom páčila. Je prirodzené, že sa nemôže páčiť všetkým, ale pozitívne ohlasy každého potešia a motivujú k tomu, aby písal ďalej a neustále sa zlepšoval.
Je moderné vydávať svoje práce vlastným nákladom, nepremýšľala si nad touto možnosťou?
V mojom prípade išlo o tzv. hybridné vydanie. Čiže náklady si znášam sama, hoci korektúry, grafiku, zalomenie, tlač a distribúciu sprostredkovalo vydavateľstvo. Musím ale pochváliť prístup vydavateľstva. Keď sa mi po nejakom čase od zaslania rukopisu ozvali, povedali mi na rovinu, že majú na knihu výbornú recenziu, ale jej vydanie je riziko.
Vydať ako neznámy autor na Slovensku prvú knihu, ktorá má vyše 700 normostrán, nie je práve jednoduché. Samozrejme, mnohí mi odporučili, že mám na začiatok napísať niečo kratšie. Ale ja som si povedala – aký má význam vymýšľať nasilu príbeh, ktorý v hlave nemám, namiesto toho, aby som písala to, čo mi nedáva spávať a v čom vidím nejaký zmysel? Tiež ma o tom presvedčil manžel, ktorý sa ma opýtal, či budem šťastnejšia, keď sa budem na tie peniaze pozerať na účte, alebo si poviem, že som sa nezľakla a aspoň to skúsila.
Bolo ťažké nájsť vydavateľstvo ochotné risknúť to s nováčikom?
Veľmi ťažké. Na jednej strane rozumiem tomu, že vydávanie kníh je biznis ako každý iný a vydavateľ si musí zvážiť, koľko bude mať výdavkov a aké sú predpokladané výnosy. Každé vydavateľstvo chce zarobiť, v dnešnej dobe aspoň prežiť. Na druhej strane, každé by malo byť schopné napísať aspoň odpoveď. Stačilo by jednoduché: „Nemáme záujem.“ Neočakávam, že vydavateľ mi ide dávať rozbor toho „prečo nie“, ale odpovedať je slušnosť.
Čo ma ale najviac prekvapilo prišlo až po vydaní knihy. Bolo to množstvo predsudkov a skepticizmu, aký by som v 21. storočí neočakávala. Akoby tu bol nejaký spoločenský predpoklad, že ako žena budem písať romantickú literatúru (nič proti autorkám, ktoré sa jej venujú). Ak už aj napíšem nejaký fantasy príbeh, musí byť určený pre mladých dospelých (YA). V opačnom prípade som určite nemohla napísať niečo dobré. Je veľmi ľahké odsúdiť nejakú knihu, no bolo by konštruktívnejšie odsúdiť ju na základe skutočných faktov, až potom ako si ju človek prečíta, než len na základe domnienok.
V akom štádiu rozpracovanosti je pokračovanie románu Slepý život? Dočkáme sa ho tento rok?
Momentálne mám z neho napísaných približne 290 normostrán, rátam, že druhá časť bude mať minimálne 650 normostrán. V príbehu pribudli dvaja noví rozprávači. Vydanie pokračovania nebude závisieť len od toho, kedy ho stihnem dopísať. Ak by sa mi nevrátili náklady z prvej knihy a mala by som si sama financovať aj druhú, nebude to veľmi reálne. Takže všetko závisí od predaja prvej časti, prípadne toho, či by bolo nejaké vydavateľstvo ochotné financovať vydanie druhej časti.
Čoskoro ťa čakajú krásne mamičkovské povinnosti. Plánuješ sa venovať aj písaniu, či si naplno užiješ materskú dovolenku?
Určite sa chcem venovať aj písaniu. Myslím, že vychovávať jedno dieťa a súčasne písať knihu nie sú veci, ktoré by sa mali vzájomne vylučovať. Hoci mnoho matiek by mi tvrdilo, aké je to náročné, a ja to nepopieram, moja mama vychovala sama tri deti a popri tom mávala niekedy aj dve práce. A zvládla to. Keď človek chce, dokáže mnoho.
Máš v hlave nejaké ďalšie plány, príbehy, nápady? Na čo sa ešte môžeme tešiť?
Áno, čo mám určite na tento rok v pláne je dopísať jedno kratšie dielo, ktoré priamo súvisí so sériou Večná lož. Momentálne som tak v jednej tretine, ale píšem ho len mesiac. Ide o príbeh jednej z vedľajších postáv, ktorá bola v knihe Slepý život spomenutá. Kniha nebude taká rozsiahla a bude si ju môcť prečítať aj ten, kto Slepý život predtým nečítal. Pre tých, ktorí ho čítali, to bude bonus na pochopenie určitých súvislostí v jednotke. Zatiaľ nechcem prezrádzať o ktorú z postáv ide, najprv chcem, aby to skúsili uhádnuť čitatelia. Pevne verím, že túto knihu sa mi v roku 2021 podarí vydať a prípadne tak spríjemniť čakanie čitateľov na druhý diel.
Naši drahí čitatelia, dnes už vieme, že Hana Bornemisza sa v ankete Fantastická kniha roka 2020 umiestnila so svojím debutom Slepý život na krásnom druhom mieste v kategórii Najlepšia slovenská kniha. Keďže hlasy ste jej udeľovali práve vy, je to známkou toho, že sa vám kniha naozaj páčila. Ďakujeme vám za vaše hlasy a autorke gratulujeme.
Ďakujeme.
Foto: Archív H. J. Bornemiszy
Súvisiace linky
E-knihu Slepý život si môžete okamžite stiahnuť v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link