 |
Lívia Hlavačková nie je slovenským čitateľom neznáma. Publikum oslovila nielen ako poviedkarka, ale aj ako autorka románu v žánri young adult. Ako sa píše remake vlastnej knihy, čo autorom dovolia ich vlastné postavy a ako sa vyrovnať s autorským blokom – na tieto otázky odpovedá v nasledujúcom rozhovore. S Líviou Hlavačkovou sa zhovárala Andrea Harmanová.
Nedávno ti vyšla alebo skôr opäť vyšla kniha Gwind s podtitulom Nezabiješ? Prvýkrát ju vydal Ikar (2013) a teraz Artis Omnis. Aký je medzi nimi rozdiel?
Je to celkom nové vydanie. Zmenilo sa odhadom asi deväťdesiat percent textu. Väčšinou išlo o štylistické úpravy, takže ak si človek porovná obe knihy slovo po slove, zbadá výrazný rozdiel ihneď. Na hlavnom deji sa zmeny prejavili samozrejme menej, keďže ide o ten istý príbeh. Je tam však viac nových scén a celých niekoľkostranových statí, ale zároveň som veľa scén a statí úplne vymazala. Zmenila som napríklad aj rozprávača. Predtým sme v jednej scéne mohli sledovať, čo si myslia hneď dvaja hrdinovia, to sa zmenilo, teraz je scéna síce stále napísaná v tretej osobe, ale je limitovaná pohľadom postavy vybranej pre tú či onú scénu.
Obálka knihy prezrádza, že ide o prvú časť. Koľko pokračovaní plánuješ?
Ide o trilógiu. Chceli by sme druhú a tretiu časť vydať do konca roku 2021. Môžem prezradiť, že druhá časť má podnázov Sama za seba a hlavná hrdinka v nej, okrem iného, konečne získa šancu lepšie sa porozhliadnuť po svete, v ktorom sa ocitla.
Ak človek čítal pôvodnú Gwind, potrebuje si prečítať aj nové vydanie, aby pochopil pokračovanie?
Asi to nie je vyslovene nutné pre pochopenie deja, keďže, ako som vravela, základný príbeh ostal rovnaký. No určite to odporúčam. Druhý a tretí diel som postavila na tejto novej jednotke. V novej verzii jednotky sú rôzne detaily, ktoré v pôvodnej knihe neboli, a ľahko sa môže stať, že pri čítaní ďalších kníh budú čitateľovi či už vyslovene chýbať, alebo mu budú uberať z čitateľského zážitku. A to by bola škoda.
Hlavná hrdinka knihy Anna sa z nášho sveta dostane do sveta mečov a mágie a krátko nato dostane prezývku Gwind. Inšpirovala si sa pri jej písaní niekým konkrétnym?
Podvedome som jej istotne dala vlastnosti od rôznych ľudí, ktorých som v živote stretla. Tomu sa asi nedá vyhnúť. Vedome som ju však nestavala na nikom konkrétnom. Priznám sa, že som jej dala pár drobností, ktoré mám sama rada. Pre dej však nie sú veľmi podstatné, sú to skôr také drobné dochucovadlá, ako napríklad piesne, ktoré si občas spieva.
Kniha je braná ako Young Adult, prečo si si zvolila práve tento žáner?
Ono to tak nejako vyšlo práve vďaka hrdinke. Anna má 21 rokov, keď zmizne a ocitne sa v Morane − tak sa volá krajina, v ktorej sa zjaví. V knihe je trocha romantiky, akcie a dej celej trilógie sa sústredí aj na to, ako sa z 21-ročnej slečny stane skutočná hrdinka, ktorá robí vážne a ťažké rozhodnutia. Rozhodne som sa predtým neposadila a nepovedala som si, tak a teraz idem písať Young Adult lebo… čo ja viem prečo.
Inšpirovala si sa pri písaní nejakým konkrétnym historickým obdobím?
Je zjavné, že som sa inšpirovala najmä stredovekom. V niektorých veciach som vychádzala z antiky a vo veľmi málo veciach som si dovolila ísť do nedávnejšej histórie. Ako svoj odrazový mostík som si zvolila približne jedenáste až dvanáste storočie. Ak je tam niečo novšie, mám na to zvyčajne určitý dôvod. Občas mi toto vnútorné rozhodnutie držať sa čo najvernejšie určitého obdobia celkom slušne komplikovalo písanie. Mohol hrdina stlačiť kľučku a vojsť? Mohol sa niekto pozrieť cez okno a… počkať, čo vôbec bolo v okne? Bolo tam sklo? Bolo priehľadné? Mohli by sa dohodnúť na stretnutie o jednej poobede? Ako vôbec merali čas a dovolilo by im to poznať hodiny, minúty či sekundy? Môže si dať fazuľovú polievku? Ako by Anne chutilo stredoveké pivo? Na akej posteli by spávali? Mohli by mať latríny, kanalizáciu, kúpele? Aké by mohlo byť postavenie žien v takej spoločnosti? Čo by považovali za drahé a čo za lacné? Odpovede napríklad aj na tieto otázky nájdete vlastne v knihe. Nie je to historický román, ale rozhodne nefungujem podľa predstavy – je to fantasy, môžem si teda vymyslieť úplne čokoľvek.
Kde hľadáš takéto informácie? Knihy? Internet? Či aj sa spýtaš ľudí, ktorí sa niečomu podobnému venujú?
Zo všetkého trocha. Väčšinu mojej domácej knižnice tvoria knihy práve na podobné témy, niekedy sa opýtam ľudí, ktorých poznám, a internet je samozrejme úžasná studnica informácií. Podstatné je, aby mi napadlo, že to treba dohľadať. Niekedy sa vďaka tomu dozviem samé zaujímavosti, napríklad som takto kvôli Gwind 1 hľadala video, ako to vyzerá, keď dakoho kopne mulica. Vedeli ste, že mulica kope do strany, kým kôň také kopy veľmi nepraktizuje?
Keďže si vyštudovala medicínu, lekárske detaily si vyhľadávať nemusíš. Odráža sa tvoje vzdelanie v tvojom písaní?
Jasné, to sa inak ani nedá. Choroby, zranenia, bežné veci života… Nerada by som písala príbeh z lekárskeho prostredia alebo vyslovene na medicínsku tému. No do sveta inšpirovaného stredovekom podľa mňa patrí zlá hygiena, epidémie zabudnutých chorôb, vysoká úmrtnosť na infekcie, zranenia, ktoré sa zapália… až ma občas zaráža, že sa to v podobných knihách neobjavuje častejšie. Nesnažím sa tým preplniť stránky, hoci by sa dalo, ale nevadí mi nechať hrdinu, aby sa posťažoval na tečúci nos. Však aj to patrí k životu. Ešte viac sa to asi prejavuje, keď píšem bojové scény. Nemám tendenciu presne opisovať výpady a seky, i keď aj tie, samozrejme, spomeniem. Viac opisujem rany, ktoré boj spôsobil, a uvažujem pri nich, čo by sa stalo ďalej. Bezvedomie? Okamžitá smrť? Bol by schopný ďalšieho boja? Takže áno, medicína sa na mojom písaní istotne prejavuje.
Kedy najčastejšie píšeš? Čakáš, či ťa kopne múza alebo píšeš každý deň?
Najnovšie pracujem na polovičný úväzok a tak sa mi darí písať každý deň vždy doobeda. Zaleziem si k svojmu stolčeku, ktorý sa snažím používať takmer výhradne na písanie beletrie, pripravím si vodu, navarím si čaj, zavriem dvere, podľa nálady si pustím hudbu a skrátka píšem. Na múzu sa nedá čakať, keď človek pracuje napríklad na románe. To je práca ako každá iná. S múzou mám navyše teraz taký krehký, novoobjavený vzťah. Po vydaní Gwind v roku 2013 som na pár rokov prestala písať. Vtedy do mňa múza chvíľu bezvýsledne štuchala, aby som jej venovala pozornosť, potom stíchla a bolo zle. Myslím, že už nebudem viac riskovať a budem dávať radšej múze pravidelnú šancu prejaviť sa.
Prečo tá prestávka?
Boli v tom mnohé osobné problémy. Potrebovala som si upratať život, rozložiť ho na drobné kúsky a poskladať ho nanovo. Nebola energia či priestor venovať sa vymysleným či cudzím príbehom, mala som dosť starostí s tým vlastným. Na druhej strane si myslím, že mi to pisateľsky pomohlo. Niektoré veci sa mi v hlave inak upratali a aj na príbehy či vzťahy svojich postáv sa pozerám inak. Všetko zlé je na niečo dobré.
Mávaš aj autorský blok? Ako ho riešiš?
Asi rok dozadu som si osvojila postoj, aký údajne má Dan Brown, autor knihy Da Vinciho kód. Podľa neho, a ja s ním súhlasím, autorský blok veľmi súvisí s očakávaniami a nárokmi, ktoré na seba autor má. Chce nejakú scénu, kapitolu, poviedku či knihu napísať najlepšie, ako vie, ale v istom momente sa zasekne, lebo jeho očakávania toho, ako má text vyzerať, sú väčšie, než mu dovolia jeho momentálne dispozície. Tento postoj by sa dal parafrázovať asi takto: No tak napíšem zlý text. Čo sa stane? Možno sa naň vyspím a zistím, že nie je taký zlý. Možno ho vymažem, hneď ako ho napíšem. A možno ho napíšem zle ešte tri či štyrikrát. Čo to pre ten výsledok znamená? Nič. Iba to, že som našiel spôsob, ako to neurobiť. Aj to je prínosné. Ak vytrvám, nakoniec nájdem spôsob, ktorý bude fungovať. – Asi tak to povedal Dan Brown a mne sa to celkom páči. Nie žeby moment, keď zhodnotím, že práve napísaný text je vhodný akurát tak do koša, bol dvakrát príjemný, ale aspoň sa nezaseknem.
To znie dobre. Tak sa tešíme na pokračovanie Gwind a ďalšie tvoje príbehy.
Súvisiaci link
Predstavujeme – Lívia Hlavačková: Gwind: Nezabiješ? – nové prepracované vydanie