Astrobiologička Michaela Musilová sa podieľala na desiatkach simulovaných vesmírnych misií. Ako prvá Slovenka sa zúčastnila v roku 2014 na simulovanej misii na Marse. Je riaditeľkou výskumnej stanice HI-SEAS (Hawai’i Space Exploration Analog and Simulation), kde velí simulovaným misiám na Mesiac a Mars v spolupráci s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou ESA. Skúma podmienky, za ktorých by mohol na Marse existovať život, testuje v týchto podmienkach roboty a robotické vozidlá, pestuje rastliny a tiež skúma vplyv takýchto podmienok na ľudskú psychiku a správanie. Pôsobí aj ako hosťujúca profesorka na FEI STU (Fakulta elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave) a na International Space University (Francúzsko), je podpredsedníčka SOSA (Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity) a venuje sa mnohým ďalším aktivitám súvisiacim s výskumom možného života vo vesmíre. S Dr. Musilovou sa zhovárala Alexandra Pavelková.
Michala Musilová v NASA – 2015
Bolo v tom viac šťastia alebo vašej cieľavedomosti, že ste sa dostali na simulovanú misiu na Mars? Určite to nebolo jednoduché.
V živote sa určite človeku pošťastí viacero vecí a tak isto mnohí z nás majú aj veľa nešťastia. Dieťaťom šťasteny som určite nebola. Práve naopak, máme v rodine taký „inside joke“, že som obľúbenkyňou pána Murphyho. Spolu s otcom máme totiž často smolu. Jeho tá smola niekedy až deprimuje, kým ja som sa s ňou naučila žiť. Znamená to, že musím mať pre skoro každú situáciu aspoň tri záložné plány. Keď chcem niečo naisto stihnúť, tak musím niekedy prirátať trikrát toľko času, koľko by to normálne trvalo, len aby som v prípade problémov nemeškala na stretnutie, nezmeškala lietadlo a podobne.
Možno to znie prehnane, ale verte mi, že je to na základe celoživotných skúsenosti. Skoro vždy sa mi nejako skomplikuje život – aj v prípade najväčšej pripravenosti. Dokonca obe moje simulované misie na Mars na Marťanskej púštnej výskumnej stanici (MDRS) som skoro zmeškala. S prvou som mala problémy preto, že ma nechceli pustiť na kontrole pasov a víz na letisku v Londýne, pretože nechceli veriť, že idem na simulovanú misiu na Mars. Kým som ich presvedčila, ušlo mi lietadlo. Musela som potom štyrikrát prestupovať, aby som sa dostala do cieľa, a trvalo to vyše 50 hodín. K tomu ma nepustili na ďalších šesť letov, lebo ma dali na čakačku, a až po noci mrznutia v Chicagu som sa dostala na let do Denveru a potom do Grand Junction v Colorade, odkiaľ sme mali niekoľkohodinovú cestu do Utahu. Zvyšok posádky zatiaľ už odišiel na stanicu. Našťastie som presvedčila filmára, aby na mňa počkal a odviezol ma tam. Pri ceste na druhú misiu na MDRS to bolo podobné. Vtedy mi zrušili lety pre zlé počasie na východnom pobreží USA. Hoci som letela s jednodenným predstihom (kvôli predošlej skúsenosti), aj tak som priletela v podobnom čase ako prvý raz a história s mrznutím na letisku v Chicagu sa opakovala.
To všetko na margo toho, že nie, nemyslím si, že moje životné úspechy – ako napríklad dostať sa na tú prvú simulovanú misiu na Mars – boli založené na šťastí. Myslím si, že som si vypestovala nesmierne odhodlanie aj vytrvalosť čeliť problémom tak, že si stále idem za mojím životným snom stať sa astronautkou. Od pätnástich rokov som pracovala popri škole a každé leto, aby som si našetrila na univerzitu. Vedela som totiž, že budem musieť ísť študovať do zahraničia, aby som sa priblížila k môjmu cieľu. Neskôr som popri univerzite mala tri zamestnania, snažila som sa mať najlepšie známky v ročníku, aby som získala vzácne štipendiá, žiadosti o podporu som písala aj charitám. Jednoducho povedané, boli to náročné roky môjho života. Nenechám sa preto len tak odradiť a obetovala som tomu už toľko, že by bolo škoda sa vzdať v prípade komplikácií.
Čo sa týka toho, ako som sa na misiu dostala, to je tiež dlhý príbeh. Skrátená verzia je taká, že mi k tomu určite pomohli pracovné skúsenosti v NASA Jet Propulsion Laboratory, výskum a učenie v University of London Observatory, výborné študijné a výskumné výsledky z prestížnych univerzít ako UCL a Caltech, a aj moje skúsenosti s expedíciami do extrémnych prostredí v Grónsku, Japonsku a inde po svete. Keď v roku 2013 robili výber prvej britskej posádky na simulovaný Mars, v tom čase som si akurát robila doktorát na Bristolskej univerzite. To mi umožnilo prihlásiť sa do posádky, aj keď som nemala britské občianstvo – v tom teda bol element šťastia :) Zároveň som navrhla tri vedecké experimenty, a všetky tri vybrali na realizáciu počas misie. V tomto prípade bolo kľúčové, že som sa neváhala spýtať organizátorov misie, či sa na misiu môžem hlásiť aj bez britského občianstva.
Na základe mojich skúseností určite odporúčam vždy sa spýtať a pokúsiť sa o niečo, aj keď sa to zdá nemožné. Vo väčšine prípadov sa mi to nejakým spôsobom podarilo a to isté odporúčam aj všetkým mojim študentov. Ako Američania radi citujú Waynea Gretzkyho: „You miss 100% of the shots you don't take.“ (Niečo v zmysle: „Nepodarí sa vám 100 % pokusov, o ktoré sa nepokúsite.“)
Michaela Musilová v NASA ako osemročná
Aké kritériá musí spĺňať človek, ktorý by sa chcel zúčastniť podobnej misie? Spolupracujú na vašom výskume aj iní Slováci?
Pri výbere posádok na simulované misie na Mesiac a Mars sa vyberajú ľudia na základe podobných kritérií, ako keď sa vyberajú astronauti na skutočné vesmírne misie. Astronauti napríklad musia byť nielen odborníci vo vede, inžinierstve či v medicíne, ale musia dokázať kombinovať niekoľko z týchto odborov. Teda musia to byť multifunkční ľudia, schopní opraviť niečo, keď treba, a starať sa o ľudí či vedecké pokusy počas misií. Okrem celého radu ďalších schopností astronautov sa hľadajú ľudia, ktorí sú výborní v spolupráci, vedia zachovať pokoj v stresovej situácii, vedia aj viesť a byť vedenými. Empatia a trpezlivosť sú tiež nesmierne dôležité vlastnosti. Zmysel pre humor je u astronautov veľkým bonusom. Schopnosť rozveseliť iných a nájsť pozitívnu stránku aj v najťažšej situácií z nich robí najobľúbenejších členov posádky.
Vyberajú sa teda ľudia, ktorí spĺňajú takéto kritériá a vo všeobecnosti sa vyhodnotí, že by boli pre misiu prínosom. V CV sa prihliada okrem vedeckých, technických a iných úspechov aj na to, či ste pracovali v extrémnych podmienkach, či viete zachovať pokoj pod tlakom, viete spolupracovať s ľuďmi z celého sveta a podobne. Odkedy som vedúcou HI-SEAS, prísne dozerám na výber posádok a na týchto požiadavkách si veľmi dám záležať. Toľkokrát sa v minulosti stalo, že ľudia mali super CV, vedeli prekonať psychologické testy bez nejakých veľkých výkričníkov, a potom počas misie stratili nervy a spôsobili množstvo problémov.
Vesmírny výskum, do ktorého som zapojená, sa snažím sprístupniť Slovákom. Spolu so Slovenskými elektrárňami a SOSA sme zorganizovali dva ročníky súťaže Misia Mars. V rámci súťaže mali študenti stredných škôl na Slovensku možnosť navrhnúť experimenty, ktoré by som mohla realizovať počas mojich simulovaných vesmírnych misií. Dva experimenty, ktoré tieto súťaže vyhrali, som naozaj realizovala a podarili sa. Som veľmi pyšná na šikovných študentov, že sa im podarilo takéto skvelé projekty vymyslieť a realizovať. O experimenty mala záujem aj ESA a National Geographic, keď prišli so mnou natáčať rozhovor. Okrem tejto spolupráce sa snažím motivovať študentov FEI STU aby tiež navrhli niečo, čo by som mohla realizovať na misiách. Spolupracujem aj s niekoľkými slovenskými firmami ako RoboTech Vision and 3Dimenzia, ktorým sa snažím pomôcť zapojiť do vesmírneho sektora. Keď budem robiť nábor nových posádok na jeseň tak sa budú môcť aj Slováci hlásiť. Dúfam, že sa ich čím viac prihlási :)
Tímová práca
Vaša špecializácia sú extrémofily, teda organizmy, ktoré prežijú aj v takých podmienkach, aké sú pre väčšinu iných pozemských organizmov škodlivé. Čo práca s nimi znamená?
Áno, špecializujem sa na výskum života v extrémnych podmienkach – takzvané extrémofily. Chcem tak spoznať, v akých všelijakých extrémoch vie život prežiť na Zemi, a tým pádom, či by v podobných podmienkach mohol prežiť aj inde vo vesmíre, napríklad na Marse. Najrelevantnejšie sú organizmy, ktoré dokážu prežiť napríklad v extrémoch chladu, žiarenia aj v podmienkach bez kyslíka. Vieme, že také podmienky dnes existujú na povrchu Marsu. Moja práca ma tak zaviedla robiť výskum na ľadovce v Grónsku, na Špicbergoch, v Japonsku a na mnoho iných miest po celom svete. Neskôr ma zaviedla k simulovaným misiám na Mesiac a Mars, kde som mohla priamo aplikovať môj predošlý výskum extrémofilov.
Je to veľmi zaujímavá práca, ale je aj veľmi náročná. V brandži si robíme srandu – „to study extremophiles, one must become an extremophile“ (na to aby sme študovali extrémofily, sa nimi musíme aj stať). To znamená, že aj my musíme žiť a pracovať v extrémnych podmienkach. Niekoľko mesiacov som napríklad stanovala vedľa ľadovca v Arktíde a ohrozovali nás tam polárne medvede. Aj v laboratóriu môžeme tráviť nekonečné hodiny analýzou vzoriek, niekedy zatvorení v obrovských mrazničkách, kde je chladnejšie než na samotnom ľadovci. Vo všeobecnosti si tento výskum toho veľa vyžaduje – aj z fyzického aj z psychického hľadiska. Zažila som aj niekoľko chvíľ, keď som bola v nebezpečí a išlo mi o život. Mala som vtedy strach, ale našťastie ma to nikdy nezastavilo. Zakaždým sa ozval určitý pud sebazáchovy a snažila som sa riešiť situáciu s chladnou hlavou. Keď má človek napríklad strach, že ho napadne ľadový medveď, musí sa naučiť s tým strachom fungovať každý deň. Nesmie dovoliť, aby ho to znefunkčnilo. Naopak, musí si povedať, že to riziko tu jednoducho je, musí urobiť, čo sa dá, aby bol pripravený na možný útok, a potom ďalej pracovať. Len tak sa dá existovať týždne a mesiace v takých extrémoch. Inak by človek od nepretržitého strachu zošalel.
V laboratóriu NASA
Koľkých misií ste sa dosiaľ zúčastnili a ktorá bola najnáročnejšia? Môžete nám povedať, aké tam máte podmienky?
Simulovaným misiám sa venujem už vyše šesť rokov a absolvovala som ich vyše dvadsať. Keď sme na misii, žijeme a pracujeme, ako keby sme boli na Marse či Mesiaci. Keď sme napríklad na „Marse“, skoro vôbec nemôžeme komunikovať s ľuďmi na Zemi. Trvá to dvadsať minút kým správa z „Marsu“ dorazí na Zem, a ďalších 20, kým nám môže prísť odpoveď. To znamená, že aj v krízovej situácií by sme museli počkať vyše 40 minút na pomoc v podobe mailu. Okrem toho máme veľmi obmedzený čas pre osobné záležitosti (väčšinou takú hodinu po večeroch). Zvyšok času pracujeme, cvičíme, varíme, jeme a venujeme sa našim povinnostiam. Tie povinnosti znamenajú všetko – od opravovania inžinierskych nástrojov po upratovanie a staranie sa o „vesmírny záchod“. Každý deň tiež musíme písať správy pre riadiace stredisko, ekvivalent NASA Johnson Space Center v Houstone, ktoré poznáme z filmov. Každý člen posádky musí spísať report o tom, aký výskum robil počas dňa, čo všetko sa podarilo a čo nie, čo má na pláne na budúci deň. Riadiace stredisko nám dá potom feedback a dovolí či nedovolí, aby sa vykonal výskum a expedície do terénu v skafandroch. Tie sú veľmi náročné a niekedy aj nebezpečné, preto ich musia v riadiacom stredisku najprv schváliť. Počas expedícií často robíme výskum v lávových tuneloch a v náročnom lávovom teréne na sopke Mauna Loa, kde sa nachádza stanica HI-SEAS. Môžeme byť vonku len niekoľko hodín, pretože skafandre nám dlho nevydržia dodávať vzduch.
Okrem expedícií sme celý čas šiesti ľudia uzatvorení v malom habitate s priemerom 12 metrov, kde nemáme skoro žiadne súkromie. K tomu jeme hroznú sušenú astronautskú stravu, sprchovať sa môžeme menej než osem minút týždenne a pravidelne sa musíme starať o všetok náš odpad. Ak sa nám pokazí potrubie a stratíme časť zásoby vody, tak máme smolu a musíme prežiť s tým, čo nám zostane. To niekedy znamená vôbec sa nesprchovať niekoľko týždňov, obetovať rastliny (keďže ich nemôžeme polievať) a jesť z alobalu, aby sme ušetrili pri umývaní riadu. Elektrinu máme zo solárnych panelov, ale ak sú vonku búrky niekoľko dní za sebou, hrozí nám, že budeme musieť žiť nejaký čas bez prúdu. Medzi ďalšie obmedzenia patrí spomínaný plný harmonogram aktivít, takže nám nezostáva skoro žiaden čas pre seba a zábavu. Komunikácia so Zemou je nesmierne obmedzená a stále nás sledujú cez kamery v riadiacom stredisku na Zemi. Extrémnym podmienkam čelíme aj v lávovom teréne, keďže sa nachádzame na aktívnej sopke. V teréne a lávových jaskyniach sa musíme pohybovať veľmi opatrne, pretože by sme si mohli vážne ublížiť.
Najnáročnejšia misia bola jedna z misií s ESA na konci roka 2019, keď som sa dozvedela, že mi zomrel člen rodiny. Bola som veliteľkou misie a nemohla som robiť nič, čo by som chcela. Nemohla som rodine zavolať, nemohla som ísť na pohreb, ani som sa nemohla ísť vyvetrať von. Bola som uzavretá na stanici a zostalo mi len okno, cez ktoré som sa mohla pozrieť von. To bol môj jediný únik z môjho mimozemského sveta. Bolo to veľmi náročné, ale nemohla som s tým nič spraviť. Musela som sa ako veliteľka postarať o posádku. Moje riešenie bolo porozprávať sa s posádkou. Bola som k nim úprimná a povedala som im, že budem nejaký čas nesvoja. Poprosila som ich o pochopenie. Všetci boli veľmi milí a nápomocní. Pravidelne sa ma pýtali, ako sa mám, a prišli ma objať. S rodinou som si písala, keď to bolo možné, a aj na pohrebe som bola takým virtuálnym spôsobom. Vďaka kolegom na misii a rodine na diaľku som to v poriadku zvládla. Kľúčové bolo to, že som to nedusila v sebe a išla som si poplakať či porozprávať sa s niekým z posádky, keď to bolo treba.
Spoločné aktivity na misii
To muselo byť veľmi ťažké a zrejme nie každý by sa dokázal s tým takto vysporiadať. Spomenuli ste aj stravu pre astronautov. Čo vlastne na misiách jete a pijete? Čo sa deje s odpadom?
Skoro všetko jedlo pre astronautov na misiách je lyofilizované, a teda sušené mrazom. Je vo forme granúl ako pre domáce zvieratká alebo vo forme prášku. Nič čerstvého na misiách nemáme, jedine ak si niečo vypestujeme sami. Robím si srandu, že jediný rozdiel medzi kuracím a hovädzím mäsom je farba ;) Chuť sušeného jedla, respektíve jeho skoro neexistujúca chuť, je pre nás dosť silnou motiváciou, aby sme si niečo sami vypestovali. Aj taký malý lístoček čerstvého špenátu nám vie nesmierne spestriť nielen jedálniček, ale aj náladu. Astronauti sa totiž môžu dostať do depresívneho stavu, ak nejedia dostatočne pestrú a príjemnú stravu, čo je niečo, čo sme dôkladne testovali na misiách aj my.
Pijeme hlavne vodu a obmedzené množstvo čaju, kávy a práškových nápojov, ktoré majú v sebe elektrolyty. Musíme si tak naplánovať porcie a podiely týchto rôznych „dobrôt“, aby nám vydržali počas misie. Aj množstvo vody máme obmedzené. Všetok odpad sa snažíme podľa možností recyklovať, vrátane vody. Ľudský odpad recyklujú mikróby v záchodoch. Z neho sa potom stane kompost, ktorý by sme mohli použiť aj ako hnojivo, ale zatiaľ nám to výskumníci ešte neodobrili :)
Jedlo pre astronautov
Pri svojej práci testujete aj robotické vozidlá. Medzi nimi bol aj rover slovenskej výroby. Čo sa od takéhoto vozidla v podmienkach Marsu alebo Mesiaca žiada?
Účely robotických vozidiel sú rôzne, podľa cieľov misie. Niektoré slúžia na to, aby odoberali vzorky a analyzovali ich. Iné môžu napríklad slúžiť na to, aby prevážali ľudí. Dôležité je, aby sa vedeli pohybovať v náročnom teréne na Mesiaci či Marse a aby prekonali aj iné výzvy, ktoré sú súčasťou vesmírnych misií (ako iný atmosférický tlak, silné žiarenie, prachové búrky na Marse a podobne).
Slovenský mobilný robot Androver I bol súčasťou simulovanej misie na Mesiac tento a minulý rok. Misia sa konala pod záštitou ESA a bola som jej veliteľkou. Cieľom Androvera I bolo otočnou kamerou zdokumentovať náročný sopečný terén aj v menej dostupných oblastiach kvôli bezpečiu astronautov. Rover posádke pomáhal tým, že sa vedel pohybovať pomerne hladko po veľmi ostrom a strmom teréne. Používali sme ho na prieskum terénu pre prekážky, ktoré by mohli ublížiť astronautom. Lávové polia a toky sú totiž plné dier, jaskýň a samotný povrch je ostrý a nespevnený. Podobné podmienky sa nachádzajú na Mesiaci a Marse, preto je stanica HI-SEAS postavená na sopke Mauna Loa na Havaji. Na misii sme testovali aj dve iné robotické vozidlá, ktoré nám poskytla ESA. Tiež sme mali nájsť limity ich pôsobenia v teréne a možné aplikácie na misiách. Zo všetkých troch roverov najlepšie fungoval Androver I – mal najväčšiu výdrž, prekonal najťažšie prekážky a navyše sme ho vedeli riadiť z vnútra stanice HI-SEAS, kým analógoví astronauti boli s roverom v teréne. Rover bol vyvinutý slovenskou robotickou spoločnosťou RoboTech Vision. Projekt vznikol pôvodne ako myšlienka prepojiť rover so smartfónom. Rover bol skonštruovaný na FEI STU a neskôr tam slúžil pre edukačné účely. V súčasnosti ho firma inovovala pre potreby misie.
Robot Androver I od slovenskej spoločnosti RoboTech Vision na simulovanej misii na Havaji
Pri simulovanej misii na Mars sa vám podarilo zúrodniť takú pôdu, aká by bola teoreticky aj na červenej planéte. Znamená to, že keby sme boli na Marse, vedeli by sme si na základe vášho výskumu dopestovať vo svojej marťanskej záhradke čerstvú zeleninu?
Teoreticky áno, ale ešte by sme tento výskum museli viac rozvinúť, aby z toho vznikol vyslovene ľahko aplikovateľný produkt. V mojom výskume išlo o to zistiť, či by sme mohli použiť extrémofily na zúrodňovanie pôdy. Počas môjho výskumu som totiž zistila, že extrémofily z ľadovcov v Grónsku sú schopné vyrábať veľké množstvo živín. Preto som navrhla ako jeden z experimentov pre misiu na MDRS zúrodňovanie marťanskej pôdy použitím týchto organizmov. Ani som nedúfala, že sa im podarí vôbec prežiť v simulovaných marťanských podmienkach, nieto tam vyrábať živiny. Na moje prekvapenie boli mikróby veľmi aktívne a vytvorili viac živín než v ich prirodzenom prostredí! Ak by sa teda takéto mikróby raz zobrali na Mars, tak by sme ich tam v skleníkoch mohli použiť na zúrodnenie Marťanskej pôdy. Až potom by sme v tej pôde mohli niečo pestovať.
Druhá časť rozhovoru vychádza 15. 7. 2020 a nájdete ju pod týmto linkom.
Foto: Archív Michaely Musilovej.
Súvisiace linky
Súčasťou simulovanej vesmírnej misie na Mesiac bol slovenský robot
Michaela Musilová na Facebooku
Michaela Musilová na Instagrame
Publicistka Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už štvrťstoročie. Publikovala 13 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej predposlednou knihou v slovenčine je zbierka scifi a urban fantasy poviedok Medzi nami, ktorá v roku 2016 získala ako dosiaľ jediná žánrová kniha titul Kniha roka TM, a zatiaľ poslednou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá vyhrala v ankete Fanastická kniha roka 2019. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.