 |
 |
Richard Brenkuš (1984) sa do čitateľského povedomia dostal vďaka literárnym súťažiam Martinus Cena Fantázie, Fantasy Award a Cena ScifiKozmos, kde poroty ocenili jeho dravý štýl a svieže nápady. V roku 2016 vyšiel jeho temný, vysoko hodnotený post-apo triler Sabotáž na okraji vesmíru. Pochádza z Tvrdošoviec, žije v Prahe s manželkou a dvoma synmi.
S najnovším románom Satamaranga sa Richard Brenkuš umiestnil v našej ankete Fantastická kniha roka 2020 v kategórii Najlepšia slovenská kniha na treťom mieste. Je to príbeh o pomstychtivom páre, špinavých politikoch, vašich susedoch, krčmových revolucionároch, tajných agentoch a vládcoch sveta, ktorí sa chtiac-nechtiac stanú aktérmi zvláštnej špirály udalostí. Satamaranga – to je návod na ovládnutie sveta od autora Sabotáže na okraji vesmíru. V nasledujúcom rozhovore sa s ním porozprával Ivan Harman.
Satamaranga je mimoriadne sugestívny román. Až tak, že po prečítaní rukopisu sme vo vydavateľstve mali obavy, či si inšpiráciu pre úvodnú kapitolu nezískal na základe osobnej skúsenosti. Našťastie, ako si nám vysvetlil, bola to len autorská licencia.
Dobrá fikcia je vlastne veľmi premyslená lož. Čím detailnejšia, tým uveriteľnejšia a pútavejšia. Tomu približne zodpovedá aj moja príprava na písanie. Rozbuškou pre udalosti v Satamarange je atentát v prvej kapitole. Aby som ho hodnoverne vykreslil, prečítal som dve knihy a ktoviekoľko článkov o kriminálnom potenciáli súčasných technológií. Len kvôli prvej kapitole, prakticky kvôli jednej scéne. Podľa postupu opísanému v Satamarange by sa to však asi dalo aj uskutočniť. Trochu strašidelná predstava.
Štruktúra Satamarangy je po formálnej stránke neobvyklá. Každá kapitola má svojho vlastného hrdinu, ktorý rozpráva svoj vlastný príbeh. Písať v prvej osobe je celkom náročné a písať v prvej osobe dobre a tak, aby text neunavoval, je majstrovstvo. Niekedy mi to pripomínalo skôr filmový scenár, kde každá kapitola má svoj vlastný dej, a pritom celý text je kompaktný a pekne drží pokope. Prečo si si zvolil takúto formu?
Každá postava v Satamarange je buď reflexiou môjho pohľadu na nejakého skutočného človeka, alebo môjho psyché. Postavy sú nositeľmi a produktmi mojich myšlienok a obvykle som rád, že sa dostanú na svetlo práve v textovej podobe, lebo uväznené medzi písmenami sú v podstate neškodné.
Kniha sa začína veľmi nenápadne v malom mestečku, no postupne sa zaľudňuje, až presiahne hranice štátov i kontinentov. Pritom je to však striedmy text a neplytváš slovami. Zdá sa, že košaté vety príliš neobľubuješ. Podobne stručne sa rozprávaš aj s manželkou? :)
Manželka je oveľa vzdelanejšia než ja a doma rád používam cudzie slová, obzvlášť kvetnaté výrazy pre komický efekt. Pri písaní sa im skôr vyhýbam, priečia sa môjmu štýlu. Text musí mať tempo a na somniferné kumulatívne prívlastky nemáme čas.
Z vydavateľskej praxe poznáme veľa autorov, ktorí píšu na jeden záťah, sadnú za stôl a rýchlo musia napísať myšlienky, ktoré prúdia hlavou. Stáva sa to aj tebe?
Viem sa sústrediť zhruba dve hodiny, potom už musím vstať od počítača a chvíľu robiť niečo iné. Obvykle mi to vychádza tak na jednu normostranu za deň, niekedy menej, niekedy viac. Môj rekord je asi dve a pol normostrany. Keď začnem cítiť únavu, teda keď musím príliš premýšľať nad každou ďalšou vetou, vtedy prestávam.
Sú aj iné prípady − keď sa písanie dlho naťahuje, autori sa už nevedia vrátiť nazad a veľakrát ani rukopis nedokončia. V tvojom prípade sa mi zdá, že postupuješ síce pomaly, ale systematicky.
Som skôr ten druhý prípad. Trvá mi to dlho ani nie preto, že by som nevedel čo ďalej, ale pretože presne viem, čo ďalej, a najprv si musím zistiť ako.
Jedna z mála vecí, ktorú ti recenzenti vyčítajú pri Sabotáži aj pri Satamarange, je rýchly a neurčitý záver. Ako to je? Strácaš dych alebo nechávaš trápiť čitateľa, aby si domyslel a vyložil po svojom, čo môže nasledovať po dočítaní poslednej strany?
Prichádzam krátko po začiatku a odchádzam tesne pred koncom. Z môjho pohľadu sú Sabotáž aj Satamaranga celistvé a ukončené. Ale áno, isto je tam aj motív, že chcem, aby si čitateľ vyložil knihu po svojom. Snažím sa sprostredkovať unikátny zážitok a spolieham sa aj na to, že čitateľ nepotrebuje záver v štýle „a žili šťastne, až kým nepomreli.“ Nemusí byť všetko dopovedané.
Vieš už na začiatku, ako skončí tvoj príbeh? Alebo nechávaš postavy, aby sa postupne vyvíjali a menili tvoj príbeh?
Viem to na začiatku. Pokiaľ nemám jasnú predstavu o cieli, ani nezačnem písať. Inak by som nedokázal kormidlovať dej.
V medailóniku k tvojej knižnej prvotine (Sabotáž na okraji vesmíru) sa píše, že žiješ „… v krivej veži s čiernym šindľom v najhlbšom lese.“ Prečo práve tam?
Páčil sa mi ten mentálny obraz. Trochu ako zlý čarodejník. Ako Gargamel.
Tvoje začiatky boli spojené s účasťou v poviedkovej súťaži Cena fantázie, čo je jasné prihlásenie sa k žánru. Sabotáž na okraji vesmíru je jednoznačné sci-fi, z podkategórie „postapo“. Satamaranga je už skôr politický triler ako scifi, aj keď, najmä použitými technológiami, sa díva aj do budúcnosti. Opúšťaš žánrovú uzavretosť fantastiky?
Áno, postupne sa nechám unášať k pokojným brehom motivačnej literatúry :)
Chystáš azda niečo nové?
Mám zatiaľ iba názov a koncept: V blízkej budúcnosti je väčšina ľudí rozčarovaná zo zistenia, že nie všetci môžu žiť tak, ako to vidia na svojich vreckových obrazovkách. Zároveň hrozí Zemi kolízia s úlomkom obrovskej kométy so zničujúcimi následkami. V tejto atmosfére majú ľudia vďaka novej technológii možnosť uložiť sa k trvalému spánku a snívať. Má to však háčik: Nikdy sa už nemôžu zobudiť. Aby nemali nočné mory, musia predtým užiť liek, ktorý ich ochráni. Ibaže droga v jednom prípade z milióna nezaberie… Názov drogy je zároveň aj plánovaným názvom knihy. Nie je to spoiler, vysvetlenie chcem uviesť hneď na prvej strane. Ten, kto čítal Satamarangu, sa možno pousmeje. Ako som spomenul, chcem to uchopiť ako motivačnú literatúru.
Dnes fantastiku žijeme na vlastnej koži. To, čo bolo možno ešte pred rokom nepredstaviteľné a úplné sci-fi, je dnes samozrejmosť a realita. Vidíš v dnešku inšpiráciu pre ďalšiu tvorbu?
Nie vedome. Sledujem slovenské správy − české skoro vôbec, ale necítim potrebu komentovať aktuálne udalosti. Občas sa na tej realite zasmejem.
Slovenská fantastika nemá na ružiach ustlané a len veľmi ťažko si hľadá svojich čitateľov. V čom je podľa teba problém?
Ťažká otázka. Mám len teoretickú odpoveď: Dobrá anotácia a ešte lepšia multiplatformová komunikácia s čitateľom zrejme fungujú, aj keď na mňa ako na čitateľa zaberá najmä to prvé. Páči sa mi výraz elevator pitch – keď s niekým nastúpite do výťahu, počas jazdy mu stručne porozprávate obsah alebo premisu knihy a dokážete ho zaujať.
Máš recept, ako pomôcť slovenským autorom presadiť sa na domácej scéne?
Jasné: Staňte sa slávnymi!
Foto: Archív Richarda Brenkuša