 |
Ak sa minulý ročník Martinus Ceny Fantázie, ktorý mi, mimochodom, priniesol samé potešenia, dal nazvať ročníkom mamičkovským, tohtoročný jubilejný pätnásty je jednoznačne ročníkom dôchodcovským. Ale nech sa nikto neopováži brať toto tvrdenie ako urážku! Je to jednoducho iba holý fakt.
Do finále 2017 postúpilo päť poviedok a do každej z nich sa nejako prepašovali hry s vekom, ak už nie priamo staroba a jej radosti a starosti.
Napríklad poviedka Forrest Michala Brata. Pozemšťania v nej vynašli technológiu, ktorá im umožňuje vidieť deň dopredu. Úspešne ju využívajú a zabraňujú udalostiam, ktoré sa nemajú stať. Zariadenie obsluhujú traja ľudia, profesor F. T. Lawrence, María a Peter – prezývaný Forrest. Vekovo najstarším je práve mierne povýšený a namyslený pán profesor, ktorý na tieto svoje vlastnosti doplatí. A Jenny s Forrestom sa spoločne podujmú k záchrane. Veľmi pekne namixovanému i napísanému vedecko-fantastickému príbehu s odkazom na všetkým známu popkultúrnu postavičku niet čo vytknúť. Snáď až na ten maličký koncový zvrat, ktorý bol azda až príliš dvojzvratný.
Zo vzdialenej obežnej dráhy nad ostro sledovanou zemeguľou si to namierime priamo medzi Vikingov. Ragnarok mieri do kín v októbri, už je skoro tam, ale v poviedke Koniec sveta príde skôr sa od Róberta Hrica dozvedáme, že zrejme príde ešte skoršie. Ranulf Bastard, jej hlavný hrdina, je naštvaný vyhostený vikingský majiteľ drakkara. Prichýli na svojej lodi ďalších Vikingov – vzbúrencov, lebo potrebuje veslárov. Ale ako to už obyčajne býva, vzbúrenci majú tendenciu vzbúriť sa proti hocikomu. Zvlášť na neznámom pobreží, ktoré vyzerá byť veľmi nehostinné. Extra, keď ich vedie niekto, kto chce vládnuť sám. Lenže Ranulf Bastard už má nejaký ten krížik na chrbte a svoje skúsenosti dokonale využije. Znovu získa svoju loď a znovu si zaistí i dostatok veslárov.
Predčasný Ragnarok je čistokrvná žánrová krvavnička, so všetkým, čo k takýmto textíkom patrí. Hrubý jazyk a hektolitre preliatej krvi doplňujú zombie, vúdú – prosím, nemýliť si s voodoo, hoci i tento fenomén tu zaberá isté miesto. Svojský humor a naozaj zaujímavé slovné výrazivo robia z tejto vikingskej vyvražďovačky hodnotnú súčasť finálovej pätice MACEFA.
Po týchto dvoch poviedkach sa presunieme k ďalším skvelým hrdinom, ktorí už starí naozaj sú aj fyzicky.
Sarah je poviedka Filipa Brišša. V nej sa penzionovaný vojnový vyslúžilec, zatvorený medzi štyrmi stenami so svojimi boľačkami a nemocami, upne na jedinú vec, ktorú vedľa seba má. Na robota, ktorý mu má slúžiť. Ale starý pán nepotrebuje sluhu, potrebuje spriaznenú dušu. A tak si z toho robota spriaznenú dušu vychová.
Doba, keď sa sami obklopíme robotmi, už možno nie je až taká vzdialená. Možno nám automatickí pomocníci skrátia dlhý čas čakania, keď budeme, ako Thomas z poviedky, starí a nepotrební. Ale títo strojoví spoločníci budú len takí, ako sme my sami, nemôžu sa totiž naučiť ničomu, čomu ich my sami nenaučíme.
Preplatok, poviedka Aničky Olejárovej, to je čistá starčekovská rebélia. Byť starým počká každého a je to strašná otrava, ale keby sme mali iba istý presný čas, po ktorom už s nami ktosi nadobro skoncuje (rozumej: ak prežijeme tak dlho, odstrelí nás ako psa), asi by sme tiež zdvihli barly a pustili sa do vybavovania účtov so systémom. Kritika z tohto textu priam srší. Je napísaný takým spôsobom, akoby sa mal odohrať hen tuto za rohom a to ho robí viac než len sympatickým. Partičke dôchodcov s puškami a mínometmi jednoducho musíte držať palce.
Poslednou poviedkou Martinus Ceny Fantázie 2017 je Muž, ktorý vymyslel farbu autora Martina Petra. Vystupuje v nej deväťdesiatročný, nie veľmi sympatický pán Mega, ktorému všetci jeho mrzutosť tolerujú, pretože je veľmi, veľmi bohatý, vynašiel skvelú vec a je štedrý a vôbec nie je zlý. Ale nakoniec, práve preto, že je taký starý, sa stane iba hračkou v rukách iných. Nedovolia mu ani umrieť, keď zistia, kde je kľúč k jeho vynálezu. Ale on by všetko svoje bohatstvo vymenil za pár dní so svojou dcérou, ktorú však, podľa všetkého, nikdy nenašiel.
Toľko staroby na jednej kope by bola azda až neúnosná záťaž. Ale Martinus Cena Fantázie 2017 tú nálož zvláda s prehľadom, pretože je už skoro dospelá. Pätnásťročná.
Autori nie sú žiadne béčka, vedia narábať so slovom – veď si len prečítajte toto: Čepeľ predviedla žart a Utherovo hrdlo sa doširoka rozosmialo. (citujem z poviedky Koniec sveta príde skôr), so štylistikou sa pohrávajú ako s jojom na šnúrkach. Atmosféra, ktorú tým vybudujú, sa dá potom doslova krájať. Zo stavby príbehu si robia legovú skladačku, či už idú udalosti za sebou, či na preskáčku. A aby to nebolo málo, pomedzi a poza svoje umne skonštruované vety a vyhlásenia šikovne nastrkajú toľko kritiky a druhoplánových poučení, až sa z nich pozornému čitateľovi zatočí hlava.
Nemôžem teda urobiť nič iného – len odporučiť čítanie poviedok Martinus Cena Fantázie 2017, pri rannej káve, obedňajšom sendviči, večernej pauzičke alebo nočnej nespavosti. Komu ako vyhovuje.
Vaša snáď-ešte-nie-príliš-stará Monika Secentity Kandriková.
PS: Nezabudnite hlasovať. I keď, zase to bude krutoťažký výber, ako každý rok.
Súvisiace linky
Róbert Hric: Koniec sveta príde skôr
Martin Petro: Muž, ktorý vymyslel farbu
Hlasujte za najlepšiu poviedku súťaže Cena Fantázie 2017