MÁTE NOVÝ MAIL!
KOMU: fandom@fandom.sk
PREDMET: KRVILAČNÉ BEŠTIE
Stalo sa to takto:
Ešte než som vkročil do kancelárie Digitálu, vedel som, čo ma bude čakať a čo ma neminie. S hlbokým nádychom tibetského mnícha som otvoril modré železné dvere a vošiel do miestnosti.
„Už zase meškáš!“ zarevala šéfka 120-decibelovým tónom, ktorý drvil moje ušné bubienky (a vraj zamestnávateľ má poskytovať ochranné prostriedky pri práci – asi sa pôjdem sťažovať).
„To je už po tretí raz v tomto týždni, a ešte je len streda, mladý pán.“ Odvrátila hlavu od počítača a pozrela do mojich očí vystrašeného zajaca. Zato jej pohľad bol ostrý ako nabrúsená žiletka, ktorá sa začala pomaličky zarezávať hlbšie do živého mäsa.
„Prepáč, ale meškal mi autobus…“ povedal som hláskom neviniatka.
„Ešte raz ti bude meškať autobus, zlatý môj, a máš padáka.“ zavrčala Ivča, moja šéfka, než sa opäť vrátila k práci. V kancelárii sa ozývalo tlmené klik-klak, klik-klak, klik-klak.
A ty si tu tá naša svätuškárka, ako ten náš pánbožko, riekol som v duchu, aby som sa aspoň trošku upokojil.
Možno keby nehádzala také ksichty a nebola k ľuďom odporná ani ježibaba, možno by som sa do nej i zamiloval – lenže takto zostala vo mne iba tlejúca nenávisť.
Posadil som sa za počítač a tváril sa, že pracujem usilovne ako včelička a prezerám si dnešný plán výroby. Namiesto toho však na monitore svietilo minimalizované okno exploreru s aktuálnym politickým dianím na Slovensku i v zahraničí.
Nečakane sa po celej miestnosti rozlial výkrik hlasný ako z megafónu. Celý som zbledol a na rukách sa mi objavili posmrtné fľaky. Milá pani šéfka zrejme zistila, že nepracujem a teraz si prichádza po môj holý život.
Pomaličky som otáčal hlavou smerom k Ivči a pri tom pomaličkom, fakticky pomaličkom otáčaní som si vymýšľal najrôznejšie výhovorky, prečo mám otvorený internetový prehliadač namiesto programu pre plánovanie výroby.
Keď som ju konečne uvidel, zabudol som na všetky výhovorky i na to, ako sa volám.
Ivča sedela na stoličke a predvádzala pohyby, ktoré by jej určite závideli aj tí najlepší učitelia moderných tancov. Prevrhla stoličku a dopadla na tvrdú, sivú a studenú podlahu. Triasla sa ako epileptik, ktorý má posledný záchvat vo svojom živote s tým rozdielom, že z úst jej netiekla pena biela, ale tmavočervená.
Keď si svojimi dlhými špicatými nalakovanými nechtami vyškriabala očné bulvy, môj žalúdok urobil kotrmelec a nestrávené raňajky skončili na nových adidaskách. Celé telo som mal paralyzované. Nevedel som čo mám robiť. Volať na číslo 150 alebo zobrať nohy na plecia a už sa v živote neobzerať späť.
Nabral som zvyšok odvahy, ktorý ešte zostal v prázdnej studni duše a donútil som svoje nohy, aby vstali a namierili si to do najbližšej kancelárie. Pracoval v nej vedúci celého úseku, pán Koreň, spolu s dátovým lejavtistom.
Klopaním som sa neobťažoval a vtrhol som do miestnosti.
Chcel som na neho zarevať aby rýchlo zavolal záchranku, že stará dobrá Ivča má záchvat, ale slová sa zasekli niekde medzy hlasivkami a jazykom.
Pán Koreň sedel pred počítačom – alebo tam aspoň sedelo to, čo z neho zostalo. Nad jeho hlavou lietali mračná okrídlených, čiernych chrobákov, ktoré súperili o posledný kúsok šťavnatého mäska, ktorý ešte zostal na jeho skelete. Prázdne očné jamky pozerali do sklíčok jeho korytnačích okuliarov a zuby sa vyškierali do 21 palcového monitoru značky DELL.
Na dátového lejavtistu mi zostali už iba spomienky.
Pohľad na pána Koreňa ma až tak nevydesil, ako jedno mračno lietajúcich chrobáčikov ktoré si to namierilo mojím smerom. Inštinktíve som za sebou zabuchol nalakované drevené dvere. Bolo počuť hlasné klopanie, keď mračno chrobákov narážalo do dverí (asi predpokladali, že im otvorím, ale až taký tupý nie som).
Vrátil som sa naspäť do svojej kancelárie. Ivča už nejavila žiadne známky života. Vtedy som si po prvýkrát všimol, ako sa jej pod kožou hmýri nespočetné množstvo cudzorodého organizmu.
Zrazu som si spomenul na jeden článok, ktorý som kedysi čítal na internete. Pojednával o možných teóriach vyhynutia pravekých dinosaurov. Jedna teória tvrdila, že už nemali čo žrať, tak sa požrali navzájom. Ďalšia tvrdila, že dinosauri ešte stále žijú na tejto planéte, ale v inom časopriestore a preto ich nevidíme. Ja som však začal veriť nasledovnej:
Autor tejto teórie tvrdil, že na zem dopadol malý meteorit v ktorom prežilo pár hybernovaných chrobákov z inej galaxie. Meteorit letel tisícky svetelných rokov až ho napokon pritiahla gravitačná sila našej Matky Zeme.
Po dopade meteoritu sa mimozemský hmyz prebral k životu a po tej dlhej, vyčerpávajúcej ceste naprieč galaxiou vyhladol. A čo spraví, keď je hladný? Nažerie sa? E-e. Najprv si mirnix dirnix vnikne do útrob najbližšieho žijúceho tvora, v ktorom nakladie tisíce vajíčok, z ktorých sa za 20 minút vyliahne ďalšie hladné potomstvo. Až potom sa celá rodinka vedno a s chuťou pustí do žranice. V priebehu dvoch dní takto chrobáčikovia dokázali skonzumovať 10 tonového dinosaura do špiku kostí.
Ich najobľúbenejšou časťou bol údajne mozog, ktorý si nechávali až na koniec, ako sladký dezert.
Autor ešte vypočítal, že po dvoch rokoch od dopadu meteoritu nezostalo na Zemi nič živé. Niektoré krvilačné beštie sa požrali navzájom, avšak niektoré z nich hybernovali a teraz spia niekde pod našimi panelákmi a je len otázkou času, kedy sa preberú k životu.
Možno sa prebrali práve teraz.
Zvedavosť mi nedala, tak som si sadol za počítač a pozrel som si kamerový systém podniku. Obraz Ivči a pána Koreňa sa mi zdal ako rozprávka na dobrú noc. Kamery číslo 3, 4 a 5 boli zamaľované načerveno. V miestnostiach poletovali hejná červených letúňov a na podlahe moji zverenci tancovali elektrik bugi. Na kameru 6 sa usmievala ohlodaná lebka. V jednej kancelárii poletovala hlava môjho bývalého kolegu Mária, to asi skupinky smrtožrútov bojovali o najlepší kúsok mäsa (niekto raz povedal že takú smrť by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi, asi toto tvrdenie budem musieť prehodnotiť). V ostatných miestnostiach sa odohrávali ešte nechutnejšie opičinky.
Zrazu mi niečo narazilo do temena hlavy a zapadlo pod tričko.
Prešiel nejaký čas a ja teraz dokončujem túto správu. Dobre viem, čo to do mňa predtým narazilo, hoci moja myseľ sa tej predstave bráni úzkostlivejšie než správny politik straty imunity.
Ako tu sedím a píšem tieto riadky, cítim, ako si jeden chrobák kliesni cestu do mojich útrob.
Viem že pre mňa je už neskoro na záchranu, ale dúfam, že sa zachránite aspoň vy, milí čitatelia.
Zbohom.
ODPOVEDAŤ NA E-MAIL * POSLAŤ ĎALEJ * VYMAZAŤ
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.