Letné slnko ma nepríjemne pichá v očiach, pažba pištole mi tlačí do boku. Sledujem jedno z tých predmestí, kam sa postupne sťahujú všetci pracháči a politici. Deti sa naháňajú po širokých chodníkoch, záhradníci kosia anglické trávniky, krásne mamičky tlačia kočíky a venčia svojich štvornohých miláčikov.
Veľký dom, ktorý pozorujem, dokonale zapadá do obrazu dokonalosti a honosnosti. Dostávam chuť skočiť do plaveckého bazénu vybudovaného na dvore. Kým ma nezavreli, zvykol som plávať pravidelne.
Predtým, ako som sa dostal do basy, som bol vyjednávač. Nie vojenský ani od policajtov, takí boli na môj vkus príliš pod dohľadom. Ja mám rád voľnosť. Nechal som sa najímať veľkými firmami, aby som za nich vyjednal medzinárodné kontrakty. Zavolali mi, poslali podklady, oznámil som, koľko času vyžadujem na prípravu a išlo sa na vec.
Bolo zaujímavé, aké množstvo ľudí a škôl sa dokázalo zaoberať vyjednávaním. Postupne som sa naučil všetky postupy, ktoré na mňa moji súperi používali. Nemal som síce potrebu vzdelávať sa v tomto smere, ale bavilo ma sledovať, ako idú protivníci krok za krokom podľa nejakej učebnice.
Ja som niečo ako talent od prírody. Dokážem vnímať správanie ostatných značne dôkladnejším spôsobom. Viem ako a kedy pritlačiť, aby som dosiahol svoj cieľ. Mám to skrátka v génoch. Tentoraz to myslím doslovne. Moja DNA sa líši od „normálnych“ ľudí. Konkrétne ide tzv. rozdiely v CNV, čiže v počte kópií niektorých úsekov DNA. Pre vedcov to našťastie bolo príliš málo na to, aby ma označili za mutanta. Tak som sa vyhol Táboru. Pre istotu som však zďaleka obchádzal akúkoľvek štátnu inštitúciu.
Pri spätnom pohľade na svoj život, som až prekvapený, že ma zavreli len raz. Keď som mal kontrakt, cestoval som po svete, míňal veľké peniaze, spával s krásnymi ženami. Ak som prácu práve nemal, robil som všetko preto, aby som mal aspoň prachy. Vzhľadom na moje schopnosti to nebol až taký problém. Ale nemyslite si, že donútiť niekoho, aby vám dal len tak nejakú väčšiu čiastku, je ľahké, hlavne keď peniaze potrebujete čo najskôr. Asi je jasné, že od ukážkového manžela a otca som mal trochu ďaleko.
Možno by vás zaujímalo, ako ma vlastne dostali. Ako nič. Sudcovia aj vyšetrovatelia sú dnes už celkom slušne školení a ja som v oboch prípadoch natrafil na dosť odolné typy. Zlatá Amerika. Keby ma súdili tam, pri tej ich ľudovej porote, mal by som podstatne vyššie šance sa z toho dostať.
Vo väzení si človek dokáže pomerne dôkladne urobiť poriadok v hlave. Povysávať sračky z makovice, ako hovorieva môj otec. Mal som zrazu veľa možností premýšľať nad vecami, na ktoré predtým nebol čas. Ak zabijete vraha, je to vražda? Existuje Boh? Čo je zmyslom života? Je rodina zodpovedná za konanie vlastného člena? Na takéto otázky si odrazu viete zodpovedať v priebehu sekundy.
Môj syn vyrastal v hektickom prostredí. Žil v podstate bez otca. Občas mi napadne, že som si mal jeho matku predsa len vziať, bola to celkom dobrá žena. Osud to však chcel inak.
Stálo ma dosť námahy, kým som svojho potomka vysekal zo všetkých prúserov, ktoré dokázal vyprodukovať. Neskôr sa už vedel o seba postarať sám. Bol sebavedomý a neskutočne veril svojim schopnostiam. Niekedy som mal pocit, že je ešte prirodzenejší talent na manipuláciu ako ja. Z našich občasných rozhovoroch a o trochu častejších hádok by si zopár vedátorov zaručene spravilo doktorát. Vtedy som nad tým nepremýšľal. Nebol na to čas. Väčšinou sme stihli komunikovať len pár krát do roka. Veď takmer stále som bol na cestách, prípadne pri iných ženách.
Keď mi zomrela mama, stretol som sa na pohrebe s mojím otcom. Nevideli sme sa od základnej školy, kedy som ušiel z domu. Napriek smútočným okolnostiam sme sa riadne pohádali. On nemal tak vyvinuté schopnosti, ale bol nadštandardne odolný. Stále ho podozrievam, že tajne trénoval, aby moje útoky dokázal zvládnuť. Predstavoval si, že pôjdem študovať právo. To určite… Chvíľu som síce (s falošným diplomom) prednášal na súkromnej vysokej škole drísty o komunikácii, ale to nebolo nič pre mňa. Príliš zväzujúce…
Napriek otcovmu slabému nadaniu mi v mozgu uviazli úlomky jeho výčitiek. Postupne som si začal uvedomovať, aké nebezpečenstvo drieme v mojom synovi. A vzápätí to prišlo. Môj potomok zmlátil svoju priateľku. Nie prvý krát, ale tentoraz to nahlásila policajtom. Naložil aj tým privolaným polišom. A ešte ich prinútil natiahnuť si slipy na hlavu a vbehnúť do nákupného centra. Celkom sranda, ale bolo na tom nepríjemne vidno, aký je medzi nami rozdiel. Pokiaľ ja som bol v priamych kontaktných situáciách väčšinou zbabelcom, ktorý sa spolieha na vyjednávanie, môj syn nemal problém použiť okrem mentálnej aj fyzickú silu.
Pre čosi podobné ho vyhodili z práce (aj dnešní manažéri sú už vyškolení, ako sa brániť psychickému nátlaku). Zlomil pár ľuďom ruky, ale napokon ho z firmy dostali. Vykradol niekoľko bánk. A potom zabil svoju matku. Na chladničku načmáral odkaz, že ona bola všetkému na vine.
Do platnosti sa už stihol dostať aj medzinárodný zatykač na môjho syna. Odkladal som to dlho, ale bolo mi jasné, že situáciu budem musieť riešiť. Všetko som pochopil, keď mi ukázali tie fotografie s nápismi na chladničke. Nebola to vina jeho matky. Bola to moja vina, moja zodpovednosť. V tomto som sa utvrdil aj neskôr vo väzení. Sme len to, čo z nás vytvorí naša rodina.
Zabiť vlastné dieťa, je dosť ťažké rozhodnutie, aj keď k nemu nemáte vybudovaný nejaký extra vzťah. Je to skrátka vo vás, v génoch. Zrejme som použil svoje presviedčacie schopnosti sám na seba a vydal sa po stope svojho syna s jediným zámerom. Ukončiť lavínu, ktorú som spustil v mladosti.
Pátral som po silnejšom súperovi, to mi bolo jasné. Okrem mladíckej sily sa môj syn navyše stále viac zdokonaľoval vo vedomom prestavovaní svojej DNA. Dokázal meniť dĺžku vlasov, farbu očí a tak podobne podstatne rýchlejšie a ľahšie ako ja. To ma len utvrdilo v tom, že som jeden z mála, kto ho dokáže dostať.
Našiel som ho, ale nedokázal som to. Bola to chyba, ale človek je od prírody sebec a radšej nič nespraví, akoby mal prevziať ťarchu zodpovednosti. Skrátka by som si synove zabitie vyčítal. Bol som slaboch. On bol však iný. Celé to zakončil tak, že ma obvinili z pokusu o vraždu jeho najnovšej frajerky. Kým on naďalej unikal spravodlivosti, ja som poputoval do väzenia. Podľa posledných informácií to po mojom zatknutí rozbehol vo veľkom štýle. Dokonca vraj zorganizoval prevrat v nejakej malej krajine a zrejme sa tam stane diktátorom.
Ako som už hovoril, v base si všeličo urovnáte v hlave. Pochopíte, čo znamená urobiť chybu. Dokážete si pospájať jednotlivé momenty vášho života, ktoré spustili určité nezvratné udalosti. Nepodarilo sa mi spraviť z môjho dieťaťa plnohodnotného človeka, kvôli mne je to netvor. Sme len to, čo z nás vytvorí rodina.
Keď som vyšiel z basy, zohnal som si zbraň a zašiel do štvrti, kde som vyrastal. Luxusné príbytky, veľké záhrady, plavecké bazény…
Po skontrolovaní a odistení zbrane vykročím k prepychovému domu. Prejdem okolo najnovšieho Lexusu – otec si na isté veci vždy potrpel. Zazvoním pri bránke a čakám, kedy vyjde von. Som zvedavý, či pri svojej dokonalosti prijme svoj diel zodpovednosti.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.