Ohnivé pero Q2 2012: Vitruvius

Kontakt

Planéta bola pustá a prázdna. Nad priepasťami vládla tma. Nad riekami, morami a oceánmi sa vnášalo pochmúrne hučanie ticha. Tam niekde sa cez zamračenú oblohu predieral vesmírny modul. Modul prenikol cez hradbu oblakov a pristál na kamenistej pláni. S jemným šumením sa otvoril poklop a v podivnom svetle z neho vyšli dve postavy. Jedna z nich držala v ruke zlatý disk. Náhle cez mraky prenikli lúče a ožiarili ho. Na disku boli vyryté dva tvory s plánom zvláštneho systému. Postavy stáli v jemnom mrholení a záplave prudkej žiary, ktorá prerazila cez škáru mrakov a pozerali vôkol seba. Až po ďaleký horizont sa rozprestierala iba šedivá, pustá a čierna krajina.

Márnosť

Sedel v starej nariekajúcej rachotiacej električke a v spotených rukách zvieral hrubý zväzok papierov s kresbou od Leonarda da Vinciho na obale. Vo vysokých presklených tabuliach sa odrážal súmrak končiaceho dňa. Zrazu, takmer s opovrhnutým, položil zväzok veľa seba. „Ďalšie odmietnutie,“ pomyslel si. Odchádzal a už nepočítal z koľkého vydavateľstva, kde jeho rukopis odmietli. Ako mantru pre upokojenie si v duchu opakoval jeden prastarý zlomok antického filozofa: „Prehovorím, ku ktorým sa sluší: vy nečistí, zavrite dvere.“ Kde však nájsť čistých, keď po knihách už nikto netúži? Pozoroval zástupy náhliacich sa ľudí v uliciach a snáď každý mal v rukách malé elektronické tabuľky. Akoby už všetci mali elektronický mozog. Možno aj preto sa zľutoval nad svojim zväzkom, nežne ho zdvihol a privoňal k papieru. „Tlač je drahá,“ naznačovali mu a pozerali pri tom do zeme. „A z akého dôvodu vydávať knihu o akomsi prehľade výdobytkov ľudstva? Vraj, kto potrebuje, nájde si informácie v našich báječných elektronických tabuľkách a systémoch. Načo knihu o filozofoch, zvlášť tých, ktorí už nikoho nezaujímajú?“ Tak hovorili tí nečistí. No ako odpoveď k nemu prichádzali iba pásy svetiel z pouličných lámp, ktoré sa rozsvecovali v padajúcej tme.

Vystúpil posledný a kráčal pomedzi vysoké stromy. Hneď ako vošiel do malého domu na okraji mesta, roztiahol staré záclony a vyšiel na terasu so svojou fajkou. Desať zbytočných rokov sa rozplývalo v dyme vanilkového tabaku. Sedel v starom kresle a počúval šum zvráskavených dubov. Z diaľky prichádzali tlmené zvuky mesta a žiara, ktorá bránila prenikaniu svetiel z hviezd. Unavený a znechutený začul rozčúlené hlasy televíznych komentátorov z jeho neustále zapnutej obrazovky v izbe. S fajkou v ústach zastal na prahu izby a pozoroval strachom zasiahnutú tvár komentátora. „Opäť nejaký konflikt, nedorozumenie, prekážky,“ zašomral. „Blázni.“ Vrátil sa do kresla a spomínal na Prvý deň, keď začali likvidovať knižnice a kníhkupectvá. Dlhé regály v koži viazaných kníh zo dňa na deň zmizli a zostali iba holé steny. Knihy, ako vzácne krehké predmety, už nikto nepotreboval. Všade sa hromadili tabuľky a rôzne systémy vbudované do nových priestorov po knihách. Mäkký šum prevracajúcich stránok mu pripomínal iba jemný večerný vietor, ktorý sa preháňal v popadaných listoch vôkol domu. Náhle ho prepadla zvláštna myšlienka. Znepokojený vstal a zbehol po schodoch do pivnice. Vybral veľkú kovovú škatuľu a rýľ. Pred domom, v zmätenom opojení, začal kopať jamu. Priam s láskou zobral zväzok papierov a vložil ich do škatule. „Dosť bolo,“ povedal si. Stál nad zahádzanou jamou. A keby tam stál nejaký svedok, snáď by odprisahal, že jeho oči zvlhli, akoby zakopal milujúceho človeka. Zvalil sa do kresla a zmorený zvláštnym pohrebným rituálom zaspal.

Výbuch

Na horizonte vzplanula ohnivá guľa. Zapálila oblohu a žeravá vlna, tlačiaca pred sebou červené svetlo, tiekla mestami sveta a menila ľudí na mazľavú hmotu. Vysoké budovy sa menili na kryštalický prach a chodníky, stromy, parky, fontány, autá a domy rozožrala do holej zeme. V kvílení sirén pohasli elektronické svetlá a tmu osvetľovali iba plamene požiarov. Neznámy pozorovateľ, z nejakej vesmírnej stanice na obežnej dráhe zeme, by mohol vidieť ako sa z planéty Zem zdvíha podivná žeravá magma. Jej dlhé polypy sa rozliezli po všetkých kútoch a likvidovali všetko, čo im prišlo do cesty. Magma ale stúpala vyššie, prenikla atmosféru a v okamihu roztavila stanice, sondy, družice a úlomky na obežnej dráhe. Nakoniec vnikla od otvoreného kozmu, kde ju postupne pohltil chladný a nekonečný priestor vesmíru.

Mlčanie

Jedna z postáv z modulu sa zohla a do rúk nabrala čiernu zem. Takmer so smútkom, pozorovala ako ju z dlaní zmietol vietor prázdnej krajiny. Zdvihla pred seba zlatý disk, skúmala vyryté postavy a neveriaco opäť a opäť pozerala na disk a zničenú krajinu. Jemne pohladila disk. Prstom krúžila okolo najväčšieho kruhu, pomaly zdvihla hlavu a zadívala sa na žiarivú žltú guľu, ktorá sa objavila v škáre medzi potrhanými mrakmi. Hodvábne svetlo gule dopadalo na krajinu, príjemne hrialo a za veľkými čiernymi kameňmi tvorilo dlhé tiene. Druhá postava rezignovane pohla ramenami. Postava s diskom krútila hlavou, akoby chcela naznačil, že by tejto smutnej planéte mali dať ešte jednu šancu. Vrátili sa do modulu, ktorý sa znovu vzniesol a presúval nad krajinou. Pred nimi sa ukázal obrovský prázdny priestor. Výsek v kamenistej krajine. Modul znovu pristál.

Postavy mlčanlivo kráčali po tmavej pôde a počúvali malý prístroj zavesený na opasku. Jediné, čo počuli bol iba prekliaty vietor tej prekliatej krajiny. Nakoniec však prístroj zablikal. Postavy sa vrhli k zemi a začali kopať. Opatrne zo zeme vybrali pokrčený predmet.

Vitruvius

Postavy v module odoslali správu do Centra. Jedna postava sa pousmiala. V rukách držala žltkastý zväzok papierov. Na obale bola vyobrazená kresba zvláštneho tvora. Jeho rozpažené ruky a nohy sa dotýkali kruhu a štvorca. Zamračená tvár a prísny pohľad naznačoval, že kedysi dávno tú krajinu obýval podivný druh. Druh, ktorý si robil záznamy do média, čo v Centre poznali iba z dávnych legiend. Postava zdvihla hlavu a priamo proti jej tvári uvidela cez okno modulu hviezdy domovskej galaxie.