Podišiel bližšie k brehu rieky a čupol si do pichľavého chrastia. Bodľačie a burina sa veselo rozrastali po oboch úbočiach Rýna, no s prichádzajúcou zimou sa steblá rýchlo šúverili a schli. Willa pichla do stehna hlavička bodliaka. Nedbal a aj napriek tomu, že mal len tenké súkenné hološne, posadil sa na zem. V jeho nežičlivom citovom rozpoložení by mu nevadilo, ani keby musel sedieť na klincoch. Will bol nahnevaný a nešťastný zároveň. K Rýnu prišiel v rozrušení, dúfajúc, že lenivá voda odplaví jeho ponuré pocity a nahradí ich pokojom.
Otec ho štyri hodiny nútil lámať si hlavu nad zložitými ciframi, a keď ho konečne prepustil, napajedený Will vybehol z domu bez jediného slovka. Žiť pod jednou strechou s profesorom malo mnoho výhod, no jeho jediný syn im akosi nerozumel. Will, keďže nemal žiadnych súrodencov, veril, že otec trávi čas s matkou jedine tým, že ju po nociach tiež vyučuje. Ako na štrnásťročného chlapca mal na neho otec privysoké nároky. Medzi Willovými rovesníkmi by sa však márne hľadal niekto, kto by rovnice zostavil rýchlejšie.
Hľadel teda do sivej vody a uvažoval, čo robiť. Nemal by vidieť svet tak tragicky. Narodil sa do tej najpriaznivejšej doby, to si dobre uvedomoval a každý týždeň za toľké šťastie v kostole ďakoval pri modlitbách. Jeho rodičia svedčili rokom černejším ako noc a hrozivejším sťa pravé peklo. O nedávnych časoch sa dozvedal iba od iných, pretože doma sa o nich nehovorilo. V krvavej vlne popráv prišla Willova matka o všetky svoje sestry a otec o rodičov. Povstalecká vzbura už nemala začiatok, rozplynul sa v hmle starých rokov. A jej koniec sa neblížil. Až raz, roku 1580, všetok nepokoj a hrôza ustali pri kriku jedného novorodeniatka. Akoby mu prial sám osud. Revolúcia skončila, mŕtvy sa pochovali. Ako Will rástol, behával okolo krásnych hrobov, nie okolo povaľujúcich sa znetvorených tiel.
Naklonil sa nad hladinu a pozrel na rozčerený odraz svojej tváre. Od vody k nemu tiahla zima. Plazila sa od pomalého prúdu a objímala mu trup. Will sa chlad pokúsil striasť, no ostal len ešte viac namosúrený, keď sa mu to nepodarilo. Siahol do vrecka nohavíc, aby vytiahol kresadlo a pustil sa do pálenia tých najväčších uschnutých bodliakov. Drobné plamienky mu zlepšovali náladu a rozmrazovali prsty. Ako tak hľadel na poskakujúce oranžovožlté stĺpiky tancujúce na dlhej stonke, v pozadí ohnivého predstavenia ho niečo upútalo ešte viac. Voda sa jemne zvlnila.
Do hladiny akoby sa oprel vietor a na malom kúsku ju rozohnal do všetkých smerov. Will ho však necítil, ba čo viac, nepohlo sa ani jediné stebielko. Ihneď sa nahrnul tesne k brehu a užasnuto hľadel na vznikajúci vodný vír. Keď sa ustálil, široký a hlasno šplechotajúci, Will natiahol ruku tak ďaleko ako len mohol a vnoril prsty do okraja tej neočakávanej krútňavy. Na jeho ruku skočil mráz a on zvýskol. To mu však nezabránilo strčiť po chvíli do víru aj nohu. Ako náhle ho začalo skutočne oziabať, už mu vír neprišiel taký zábavný. A rýchlo si šúchať mokré chodidlo o bodliaky, to tiež nie. V mene odplaty sa znovu pustil do pálenia tých pichajúcich beštii a aby bola pomsta dokonaná, sčerneté hlavy jednu po druhej vhadzoval do víru. Ten ich zakaždým hladne pohltil. Po nedlhej chvíli sa zívajúca voda nasýtila a na Willovo nekonečné sklamanie, začala sa tíšiť. Vír sa zmenšoval, slabol, až celkom zanikol. Hladina sa vyrovnala a znovu sa pustila do svojej lenivej púte.
Will sa s oveseným nosom chystal domov. V hlave sa mu už rodili nápady, ktoré by mohli jeho nevyhnutný návrat spríjemniť. Uvažoval, že by prekĺzol do univerzitnej záhrady a ukradol pre matku tulipán. Ešte raz sa naklonil nad hladinu a pozrel do útrob Rýna. Keď uvidel svoj odraz, vykríkol.
Odskočil dozadu. Srdce akoby si prehltol a teraz mu divo tĺklo v bruchu. Chvíľu ho ochromoval strach z toho prekvapenia, no zvedavosť na seba nenechala dlho čakať. Opatrne sa posunul o kúštik bližšie k zradnej hladine a potom o ďalší. Najprv v odraze zbadal len svoj nos, našťastie ho verne spoznával. Rovnako to bolo aj s doširoka otvorenými očami, s čelom, bradou, perami… Will sa strhol. Len s vlasmi a oblečením sa niečo udialo. Prehmatal sa, mal na sebe presne to, v čom prišiel. Odraz ho napriek tomu presviedčal o opaku. Z vody na neho hľadel Will, ktorý sa mu podobal ako bodliak tulipánu.
„No do šľaka,“ povedal odraz.
Will znovu zdesene odskočil. Pred chvíľou neprehovoril ani slovo, ústa neotvoril. Na rozdiel od jeho odrazu.
Nevedel, čo si počať. Bál sa, a to poriadne. V zmätku zvažoval či to šťava z posledných živých bodliakov nemala tento strašný účinok na jeho zmysly. Uistil sa, že ak je tak, nič mu nehrozí. Všetečnosť znovu porazila údiv. Podišiel tretíkrát k hladine a pozrel do nej v ohromení.
Znovu stretol svoju pračudesnú verziu. Čierne vlasy vystávali v neprirodzených špicoch, oblečenie, aké ešte nikdy nevidel a v ústach tenký biely dymiaci valček. Will zdvihol ruku a odraz ho dokonale napodobnil. Nerozumel, čo sa to dialo.
„Mňa hádam… Starec, to si zo mňa strieľaš? Kedy som sa sfetoval?“
Will len zízal na poskakujúci šúľok v ústach svojho utáraného odrazu. Bola jedna vec, že mu absolútne nerozumel, teraz mal čo robiť s tým, že naňho prehovorila voda. „Čo si pre Boha na nebi zač, dobrý človeče?“ spýtal sa.
Jeho odraz sa jemne mykol a potom sa hlasno rozrehotal. „Čo je to za slovník? A čo máš dofrasa na sebe?“
To sa mohol spýtať aj Will. Skontroloval si košeľu aj široké rukávy. Všetko sa mu zdalo v poriadku. „A ty?“ zahľadel sa do vody.
„Myslíš tričko a rifle?“ pobavil sa odraz.
„A čo cmúľaš?“
Vodník si vytiahol z úst ten valček, čo Will nemohol za nič na svete identifikovať a potom sa naň zamračil. „Cigošku?“
Will nechápal, no taká drobnosť mu v tej chvíli bola ukradnutá. Mal pred sebou niečo úžasné. Priklonil sa celkom k hladine, až si takmer namočil nos. „Žiješ v Rýne?“ zašepkal.
„Šibe ti? Žijem v Leiden,“ zaznela odpoveď.
„Aj ja.“ Potom sa Willov vycibrený mozog konečne pohol správnym smerom. „A v ktorom ruku pána?“ šepol znova.
Odraz sa zasa krátko zasmial. „V roku 1989.“
„Vravíš pravdu?“
„Prisámvačku, starec. Ja som si fakt musel kúpiť dačo iné,“ povedal odraz a znovu sa so stiahnutým obočím pozrel na cigaretu. „Dve mi stačili. Hádam sa pôjdem vyspať.“
„Nie, počkaj! Tiež sa voláš Will Snell? Vrátili sa niekedy Španieli?“
„Aj ty sa vyspi, kamarát.“
„Stoj!“ zvolal Will nahnevane, no jeho budúce ja už vstávalo. Hodilo cigaretu rovno do Willovej tváre a ako náhle sa jej rozžeravená špička dotkla vnútornej strany hladiny, strhol sa vodný vír. Rýn sa rozbúril. Will rýchlo odskočil, lebo sa ho náhle zmocnil strach, že ho divá voda vtiahne do svojich útrob. Čupel na brehu, znovu rozrušený a znovu so splašeným srdcom a čakal, kedy sa vodné prúdy znovu upokoja. Ubehla hodná chvíľa, kým sa tak stalo. Hneď ako sa rieka znovu rozbehla svojím pozvoľným tempom, nakláňal sa nad ňu a hľadal svojho dvojníka. Márne.
Zúfalý sa zahľadel k zapadajúcemu slnku a sledoval jeho cez oblaky sa predierajúce lúče padajúce na Rýn. Sem-tam náhle osvetlili pokojnú hladinu, no jej odraz bol prázdny.
Odraz… Mohol by mu vyzradiť budúcnosť. Keby ho znovu stretol, keby prišiel na to, ako ho nájsť…
Will vyskočil na nohy a s prvou teóriou, ktorá mu preletela mysľou, uháňal rovno domov. Žeby oheň? Tá predstava sa mu páčila omnoho viac, ako tá, že o svojich odrazoch rozhoduje Rýn sám. Alebo slnko?
Príde na to.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.