„Vždy sa stretávame na tom istom mieste, nevedel som že ste sentimentálne stvorenia. Aby sa to tu nezačalo volať Čľupkova tôňa.“
Upír sa pri tých slovách spokojne rozvalil na brehu riečky. Bol to skôr upírik. Žil len zopár storočí. Navyše v horách, kde skapal pes. Nič sa tam nemenilo. Ani si svoj vek neuvedomoval.
„Nevolaj ma tak! Je to hrozne ponižujúce.“
Vodník šplhajúci do koruny vŕby sa však nečertil ako obyčajne. Iba sa upírovi otočil urazene chrbtom.
„Sme stvorenia vodné. A ako sa vie, voda je hlboká, tajomná… Sentiment k tomu akosi patrí. Večnosť je osamelá a smutná.“
Mudrovalo bledé stvorenie vysiace v konároch smutnej vŕby tesne nad hladinou. Veľké modré oči svietili v mesačnom svite chladným odleskom. Nehybné a trpezlivé ako odraz luny na hladine hlbokej tône.
„Nenávidíme zmeny. Priam bytostne. Ak niekam niečo položíme, musí to tam byť navždy. Ak si nájdeme miesto, kam chodíme oddychovať, nikdy ho nemeníme. Nedokážeme to. Sme stáli ako skala.“
Pokračoval vodník vo výklade.
Ležiaci upír sa započúval do crčania, kvapkania a čľapkania vody, ktorá neustále z vodníka stekala. Dnes to bolo pomalé odkvapkávanie, takmer ako by počul kvapkať vodu v temnej jaskyni. Bol to neklamný znak toho, že sa vodníkovi niečo podarilo. Zjavne bol sám so sebou spokojný.
„Ste studení ako žaby a nemáte krv… Nič čo by sa dalo vycicať. Jediné stvorenie,ktoré sa upírovi pokojne môže obrátiť chrbtom. Ty skala.“
Vodník sa zahniezdil v korune a kvapkanie vody sa zmenilo na nervóznejšie.
„Vieš, ty si lietaš po svete, ale my sme odkázaní iba na spoločnosť našich hrnčekov s dušičkami. Stále rovnakú večnosť, ktorej neutečieš.“
Upír sa chápavo usmial.
„Neutečiem? Jeden kôl správne zarazený a tam moja večnosť Čľupko.“
Potešilo ho, ako vodníkom pri „Čľupkovi“ trhlo. Skúsil preto nasadiť priateľskejší tón.
„Podarila sa ti dušička, že si taký spokojný? Voda z teba odkvapkáva tak pravidelne, že by sa aj presýpacie hodiny nemuseli hanbiť. Len neviem, nepočul som o nikom, kto by zmizol pod hladinou.“
Tempo odkvapkávajúcej vody sa definitívne zmenilo na nepravidelný čvachot.
„No vieš, dedinčania zúria kvôli tebe, stirehnu na to čo príde od lesa, na jednu dušičku v rieke sa nepozerajú…“
Vravel to akosi neisto a pokukoval po okolí. Modré vodnaté očká sa blýskali a mesiac sa na pokojnej hladine roztancoval.
„Veď áno, Čľupko. Práve preto som bol dnes na večeri v horárni na druhej strane hôr. Našej dedine som sa vyhol oblúkom. Vieš, my upíri máme…“
Vodník sa prevrátil na vysiacich halúzkach dolu hlavou, ako opica v cirkuse, aby videl na upíra.
„Áno, áno. Máte cit pre to, kedy už ľudí delí iba kúsoček, jediná mŕtvolka, od toho aby premohli strach a zaútočili.“
Vodník to za upíra dopovedal otráveným hasom a s výraznými sykavkami. Bolo to preto, že keď bol upírik sýty, nevedel zatiahnuť zuby a jemne šušlal.
„A omieľaš mi to tu ako verklík už večnosť. A nikdy ťa nechcú začať naháňať!“
Vodník pri tých slovách šibol pohľadom plným očakávania na zmoreného upíra.
„Ten horár mal asi prihnuté. Inak by asi neležal v noci pred horárňou, čo povieš Čľupko?“
„Nevolaj ma tak, ancijáša ti naháňam, lebo ťa skropím, ty ciciak jeden pripitý. Vyvaľuješ sa tu na brehu ako pijavica na kameni a ja aby som tu vysel ani opica!“
Upír malátne zodvyhol hlavu a udivene na vodné stvorenie zaostril.
„Veď ty vždy trváš na tomto mieste… Čľupko.“
Vodníka to „čľupko“ rozčuľovalo do nepríčetna a ešte viac ho jedovalo, že jeho „Ciciak“ bolo úplne neúčinné! Nahnevane a s hlasným špľachnutím žuchol do vody. Neobvykle hlasným. Možno aby nebolo počuť kradmé kroky blížiace sa k brehu riečky. Kroky, ktoré zrazu prestali byť kradmé.
„Zabijem ťa príšera jedna ohavnáááá!“
Zvrieskla zrazu do pokojnej noci zúrivá dedinčanka rútiaca sa priamo na ležiaceho upíra.
Rev zaplašil malátnosť a upír bol v okamihu na nohách. No iba preto, aby ho mohutný úder do pŕs okamžite zrazil na zem. Besniaca smršť sa prehnala popod vŕbové halúzky a ťažkým kováčskym kladivom udierala do malátneho upíra dovtedy, kým sa mu nepodlomili nohy.
„To ti nestačilo cicať krv z pobehlíc, musel si mi muža skántriť?“
Upírik sa vyhol ďalšiemu úderu, ktorý bol prehnane silný.
„Čo to trepeš hus hlúpa? Ja som bol dnes v horárni, hik.“
Ďalší úder ho zasiahol priamo do čela. Upírikovi vyleteli nohy do vzduchu. Žuchol na mokrú trávu až to zadunelo.
„Ešte si mu musel aj hrdlo roztrhať! Prečo si práve jeho zohyzdil? Tie pred ním mali iba malé ranky! Ako ho teraz pochovajú? Zabijem ťa!“
Mladá kováčka sa na ležiaceho upíra hodila, ako vášnivá milenka. Jej prsia sa mu zaborili do tela. Bolestivo.
„Tá koza má kozy zakuté v železe.“
Zašušlal spod hromady kovu, ktorá sa na neho zvalila. A že to bola ťažká kopa.
Ledva ju zo seba odvalil, už sa na neho siapala znova.
„Pomóóóc! Pomôž mi Čľupko, ty opacha vodná!“
Osikový kôl priložený k hrudi ho nepríjemne zasvrbel. Kováčka sa rozohnala k úderu.
„Pohneš sa konečne, ty jedna rozmočená opica?“
Vrieskal vydesený upír.
Vodník vyrazil až prekvapujúco rýchlo. Vyzeral ako valiaca sa vlna. Preletel po mokrej tráve a zdrapol útočníčku ľadovými prstami za členok. Kladivo zasvišťalo vzduchom. Udrelo na osikový kôl ktorý preťal handry i bledú kožu, aby sa zabodol do prekliateho srdca.
Vodník nadľudskou silou šmaril útočníčku k rieke. Pre kováčku zakutú v železe špľachnutie neveštilo nič dobré. Vodník vzal jemne chripiaceho upíra do náruče.
„Neumieraj! Počuješ ma? Ešte Neumieraj!“
„Je som mŕtvy už stáročia, Čľupko! A čo má znamenať to tvoje „ešte“ neumieraj?!“
Odvetil upír omámene.Vodník sa iba zaškeril. Jeho zlovestný škleb naháňal strach.
Kráčal k vode pomaly, akoby slávnostne. Breh bol tichý, ponurý. Rieka sa naopak ozývala divým zápasom polonahej dievčiny o holý život. V špiachancoch vody strhávala zo seba hávy, až sa podobala viac na vodnú nymfu, ako na zúrivú bojovníčku.
No keď vstúpila ľadová vodníkova noha nazad do rieky, bola už hladina pokojná.
„Ja síce nemám krv, kamarát. No ty máš dušu. Vzácnu dušu!“
Hrnček sa skvel na nádhernom podnose v poličke pri vodníkovom obľúbenom kresle.
Položil si ho kúsok od hlavy. Natiahol sa do kresla a zvláčnel. Toto sa mu naozaj podarilo. Trvalo to celé veky, ale… Odmena stála za to.
„Ako sa ti páči večnosť upírik?“
Povedal spokojne k porcelánovému hrnčeku.
„Večné rozhovory. Večne na tom istom mieste. Večnosti sa nezbavíš zubatý kamarát.“
Hrnček zacinkal prenikavým hlasom zvonivú odpoveď.
„A ako sa páči večnosť tebe? Čľupko?“
Vodník stuhol.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.