Jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016 nám prinieslo viac nových autorov i tých, čo sa na niekoľko rokov odmlčali a znova sa pustili písať. Od toho sa odvíjali aj nové prevažujúce témy – komorné či minimalistické psychedelické a strašidelné historky.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016, ktoré je už 18. v poradí, sa skončilo. Teraz čitateľov čaká hlasovanie o víťazovi.
P.J. stál vo svojej nenápadnej kancelárii, ktorá vôbec nenaznačovala, že je najbohatší človek v meste. Pozoroval svoj odraz v okne potiahnutom fóliou. Vonku sa stmievalo, svetlo svietilo už len v jeho kancelárii. S mierne narcistickou hrdosťou na seba hľadel a ľutoval sa.
Krvavé koleno otvorilo meniskus a vycerilo zuby. Naokolo bola všade tma, takže nebolo vidieť ani že sú od krvi, ani že sú rubínové. Zachytilo sa nimi o najbližší strom a pomaly rúčkovalo až pod jeho vrcholec.
„Prosím, pohodlne sa usaďte!“ Pozerám po miestnosti. Nič moc. Obyčajná malá miestnosť s pohovkou a pracovným stolom. Tu sa dejú tie veľké veci? „Neotáľajte, nemáme veľa času.“
Vložila lakťovú kosť do úponu zápästia. Pozrela sa von a uvidela bielu hviezdnu cestu. Biela ju vždy inšpirovala najmenej. Pridala postupne články ukazováka a pre zmenu po ňom začala skladať svoj stehenný sval.
„Dobrý deň,“ pozdravil policajný robot babičku úslužne. Už hodnú chvíľa naňho uprene zízala. Bol z toho nervózny „Môžem vám nejako pomôcť?“ „Ani omylom,“ odvrkla.
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto chcel pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
Už zase prišla. Zbadám ju skôr, než otvorí presklené vchodové dvere. Vyzerá fantasticky, ako vždy. Vysoká, štíhla, dlhé vlasy a obrovské…ehm…oči. Sen každého chlapa. Za sebou ťahá kufor. Na vysokých podpätkoch doklopká až ku mne na recepciu.
Začalo svitať, oranžové slnko bodalo do pravého boku vagónov. Okná malo iba niekoľko vozňov, väčšinou pripojených výnimočne k inak celkom zadebnenej súprave. V tejto súprave boli takéto vozne dva – jeden bol prázdny, objednaný až na spiatočnú cestu a v druhom sedeli okolo stoličky uprostred traja muži.
Ďuro bol junák ako sa patrí. Hora ho chovala, hýčkala, bola jeho domovom. Vlka ani medveďa sa nebál, ak bolo treba, poriskom ich vyplatil. A keď zaťal ostrím, mal i kožušinku na prikrývanie.
Dvakrát si prečítal nápis, aby sa uistil, že stojí pred správnymi dverami a nesmelo zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa na druhej strane. Vstúpil a chvíľu mu trvalo, kým v hustom dyme rozoznal sediacu postavu. „Dobrý deň. Ja som prišiel…“ rozkašľal sa.
Som Max – štamgast ústavu zdravia. Keďže mi záleží na tom, aby po mne zostalo niečo pre ďalšie generácie spolubojovníkov v apatickom objatí oxazepamu, rozhodol som sa, po záhadnom zmiznutí grófa, viesť si denník. Potrebujem na to súkromie, preto píšem vo svojom refúgiu – pod paplónom.
Zobudí ho ticho. Započúva sa. A potom vstane o pol piatej, ako každé ráno, keď ide do práce. Prejde okolo postele, kde spí ona. Potichu aby ju nezobudil, otvorí okno. Za oknom je deň sivý ako bol včera, predvčerom, a ako je to už asi tretí týždeň.
Vošiel som do reštaurácie hotela Luna a rozhliadol som sa. Boli tam všetci moji spolužiaci, teda až na Miša, ten chýbal vždy. Pohľady väčšiny sediacich sa obrátili mojim smerom.
Neznášam pondelky. Nie, nie som Garfield. Som obyčajná snehová vločka, ako ty. Tiež určite neznášaš pondelky.
Necítim sa dobre, tak ako každé ráno posledné tri týždne keď vstanem z postele. Alebo to nie sú tri týždne? Už ani neviem. Otvorím okno do záhrady, práve rozkvitli moje muškáty. Vojdem do kúpeľne, pustím vodu, opláchnem sa. Pozriem sa do zrkadla. Vyzerám strašne.
„Nepáči sa mi to,“ hlesnem, obrátim zrak k manželovi. Srdce mi búši ako splašené, tuho zovieram syna v náručí. Ustúpim, čakám čo sa bude diať. Z poličky postupne padajú na zem veci. Počujem zvuky škrabania prepletené s vrčaním. Obaja sme vystrašení na smrť, mužovi zbeleli konce vlasov.
Prichádzali sem rôzni ľudia a tí normálni vedeli, že sa mu majú vyhnúť oblúkom. Bolo to aj útočisko pre neverných biznismenov, narkomanov hľadajúcich koks, sériových vrahov, pedofilov. Všetci žiaľ mali spoločnú jednu vec. Boli to ľudia vysoko spoločensky postavení.
A zrazu tam bol. V strede blesku, ktorý sa z ničoho nič objavil na oblohe bez oblakov počas bezveternej noci. Stál po členky v mláke na zablatenej a pustej lúke. Zlomený, zmätený a odvrhnutý.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn. red.) Štvrtok, ďalší diel mangy od neznámeho kresliča, opakovala si už asi tisíci raz Monika. Kúsky zošitovej mangy jej ktosi začal vhadzovať do poštovej schránky s perfektnou pravidelnosťou každý štvrtok.
Odkladám tašku aj klobúk s kabátom vedľa okna na vešiak. Skladám si tiež masku z tváre. Niečo tu však nesedí. Zrkadlo. Nie som tam ja. Alebo som?
Pondelky bývali vždy najhoršie. Ako zdravotná sestra som si veľa zábavy v práci neužila. Tajne som si zapisovala, koľkokrát som už nejakému nešťastníkovi pichla do zadku ihlu. V pondelok som rozdávala bodnutia viac ako obvykle.
Mladučká Amerika nedočkavo prešľapovala na mieste a autoritatívnym hlasom naliehala: „Kde trčí tak dlho, dopekla?“ Európa, unavene sediaca bokom od dvojice velikánov, ju svojimi zostarnutými ušami nepočula.
Na detskom ihrisku bolo rušno. Preliezky, hojdačky aj šmýkačky boli plné. Maminy postávali v hlúčikoch alebo sa motali okolo svojich ratolesti. Starí rodičia posedávali po lavičkách. Deti boli všade. Džavot sa ozýval z každej strany.
Nikdy som nečakal, že niečo takéto poviem, ale som rád, že toho debila konečnie niekto umlčal. Myslím môjho brata. Aha, neviete o čo ide. Dostal francuzáka od zombie. Takého poriadneho, mľaskavého.
Kalendár
Prišla si ako rana z jasnej oblohy a do rúk zverila si mi svoju moc. Dovtedy som býval nikým, teraz som všetkým. Z ľudí robíš obetných baránkov, mňa staviaš na piedestál Boha. Nenávidím ťa!
Stála som v čiernej tme. Nevidela som si ani na špičku nosa, nieto ešte pod nohy. Všade bolo hrobové ticho. Snažila som sa upokojiť moje rozbesnené srdce, no z nejakého dôvodu sa mi to nepodarilo. To ticho mi až príliž pripadalo ako ticho pred búrkou.
„Chcel by som to porno dostať zo svojej hlavy,“ prosíkal som pred pracovníčkou v bielom plášti, ktorá si očividne užívala najkrajšie roky svojho života.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q1 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 8. februára 2016.