Prší. Už ani nemohu říct, že prší zase, protože prší pořád. Nejsou to jednotlivé přeháňky, ale jeden nekonečný vytrvalý déšť. Ani nepoznám, kdy je ráno nebo večer. Vypadá to pořád stejně. Šedivě a chladně. Vyhovuje mi to. V té chvíli, co začne pršet, zpozorníte, jakmile uslyšíte ten zvuk.
Jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2016 sa nám z dôvodu väčšieho množstva poviedok natiahlo o dva týždne. Mali sme v súťaži viacero experimentov, trochu viac hororu než zvyčajne, ale medzi autormi aj čitateľmi asi najvýraznejšie zarezonovali poviedky s nádychom humoru.
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2016, ktoré je už 19. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Hlasovanie za najlepšiu poviedku sa začína…
Milý denníček. Od dnes som tretiačka! Prvý deň v škole bol fajn. Mamka mi zabalila aj koláč! Dúfam, že si tu nájdem veľa kamarátov. Všetci vyzerajú priateľsky. Teším sa.
Ešte raz som skontroloval, či je v kufríku všetko – cesnak, posvätený ruženec, strieborný šperk, dubový kolík a ochranná čiapka z hliníkovej fólie. Niektorí kolegovia z brandže nosili aj Sväté písmo, ale ešte som nepočul, že by ho niekto použil v praxi.
„Vážený súd. Dovoľte mi vzniesť obvinenie voči pánovi Bradleyovi vo veci potenciálnej vlastizrady, zadŕžania vládnych informácií, spolupráce s tajnými službami a pripravovaného útoku na planétu…
Hana rozlepila zaspaté oči. Nespoznával to tu. Biele steny, na kratšej z nich bola akási monštruózna obrazovka, pod ňou dizajnová skrinka. A ešte postele. Štyri. Na jednej z nich poskakoval chudý blonďavý chlapík a obchytkával stenu.
Freinhold Sollers sa bál mnohých vecí. Či už tmy pohlcujúcej Bratislavu alebo ľudí skrytých v nej. Teraz ho však najviac desila veľká ručička náramkových hodiniek. Sledoval ju tak uprene, že neraz vrazil do nejakého turistu, ktorému ani noc nezabránila v spoznávaní ulíc veľkomesta. Ostávalo mu pätnásť minút.
Znovu na mori. V Osake sme sa zdržali niekoľko dní a dokúpili zásoby. Pán Borheese veľmi plytvá soľou na svoje jedlá. Okrem potravín, cédrového dreva a ľanového odevu, sme nabrali i množstvo cenných rád. Najviac ma však teší výhra katany. Získal som ju v akejsi kartovej hre.
Zlo existuje.Bezprávie a barbarstvo sú na každodennom poriadku.V úradoch korupcia len tak kvitne,na uliciach si plnia vrecká potetovaní pasáci a drogoví díleri sa nikdy nemali lepšie.Mafiáni patria do projektu ochrany svedkov zatiaľčo vreckoví zlodeji sú odsúdení na doživotie.
Len, čo jej prvý ranný lúč preskenoval oko, Sen vyletela z postele ako po troch elektrických šokoch. Rozbehla sa na najvyšší vrch. „Slniečko, nevychádzaj ešte, prosím! Nechaj ma dosnívať najkrajší sen môjho života. Vieš,“ zapýrila sa. „Janko prišiel domov a mal chuť.“
„To nie je riešenie.“ Vládcov radca mal toho plné zuby. Prechádzal sa po miestnosti plnej magických bytostí, riešiacich neúnosnú situáciu preľudnenia. V krajine ich bolo jednoducho priveľa, ekonomika upadala a spolu s ňou príležitosť…
Triedna oslava skončila. Základná škola sa ponorila do ponurého ticha. Siedmaci sa prezúvali a utekali domov.
Konečne! Po siedmych trpkých dňoch som dorazil. Nechal som Ivarov Dvor za chrbtom a v diaľke vidím obrysy Bthalftu. Sypký sneh síce nahradilo blato, no počasie mi neprialo po celú cestu. Bádateľský tím si ma však špeciálne vyžiadal, nuž som musel uháňať z mrazivých končín Ľadohradu na juh.
Bezsenné noci, kedy trávim čas pozeraním sa na dokonale guľatý mesiac má skutočne niečo do seba. I dnes tak ako niekoľkokrát predtým sa naň dívam opretý o zábradlie na terase letného sídla. Vánok sa pohráva s korunami stromov a šum lístia vypĺňa inak tichú noc.
Kalendár
Po zdánlivě nekonečně dlouhém laně, spleteném z milionů nanovláken, sjela kabina výtahu, spojujícího Zemi s vesmírnou stanicí. Kryt kabiny se odtlakoval a rozevřel. Belinda vyšla ven a stoupla na udusanou půdu. Na hledí se začaly zobrazovat holografické funkce.
Muž sedel v preplnenej čakárni a nohou klopkal po zemi. Ľudia okolo neho si čosi šepkali. Vo vzduchu sa vznášal pach staroby, potu a nemocnice. Obzrel sa okolo seba a videl asi dvadsiatich klebetiacich starých ľudí.
Prebrali sa iba niekedy, prichádzali iba pri niektorých. Knihy tvrdili, je to náhoda. Mudrci vyhlasovali, ide o intelektuálne najvyšších. Jasnovidci verili, že sa hovorí o vyvolených. Ľudia, obyvatelia malebného mestečka Pertunuenzo klebetili, ide o zatratených.
Prichádzala jeseň. Za lesom, kde začínalo pole, ležala na medzi Hanka. Hlavu mala opretú o kopček hliny, ktorá sa tam nahrnula pri oraní. Poskytol jej mäkký vankúšik. S nohami položenými v priehlbine medzi oráčinami, hľadela niekde vysoko k nebu. Plávali na ňom oblaky, ako chumáče peria rozfúkané Janom od susedov počas páračiek.
Prešli dva dni, čo odviezli Prstoreza a s ním asi aj môj denník. Pri poslednej vizite nám dopriali riadne fčeličky, pretože sme s Fíkom rozhádzali izbu. Márne som sa snažil vysvetliť, že sme hľadali denník. Ono s kolíkom v puse sa ťažko vysvetľuje.
„Pán profesor, v uplynulom týždni vyvolali vaše vyjadrenia obrovské rozhorčenie a vášne v celej spoločnosti. Mohli by ste televíznym divákov vysvetliť svoje stanovisko?“ „Veľmi rád, pán redaktor. V prvom rade chcem všetkých ubezpečiť, že starostlivosť o životné prostredie…
Po odpoledním sluncem ozářeném úbočí, občasně porostlém nízkými keři, se po úzké prašné cestě pohybovali dva muži. Vedli mezky se zavazadly a postupovali vzhůru k náhorní plošině. Obešli skupinu velkých balvanů a zamířili ke svažujícímu se okraji.
Chytila sa za vyduté brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Zničeným pohľadom pátrala po sestričke, ktorej by sa mohla zveriť do opatery. Po čakárni sa tmolili iba budúce matky, zväčša v sprievode partnerov.
Ručičky vreckových hodín stáli. Znova, v rovnaký čas, rovnaký deň. Výročie úmrtia jeho starých rodičov. Týždeň po jeho narodeninách.
Namáhavo sa mi podarilo otvoriť oči. Bol som úplne priviazaný o kreslo koženými remeňmi. Okolo mňa sa rozprestieral kruh svetla, za ním však vládla hustá tma.
Veriaci sa pomaly schádzali na polnočnú omšu. Zababušení do zimného oblečenia, mlčky smerovali do kostola. Neponáhľal som sa. Nechcem tam byť medzi prvými a sedieť kdesi vpredu. Vlastne, ja sem vôbec nepatrím. Idem sem po prvý krát.
Počul dunivé kroky ťažkých topánok. Pot mu stekal do očí, ktoré ho pálili. Utrel si ich chrbtom ruky a vstal z chladivého mramoru. Priložil ucho k dverám, aby počul, v ktorej miestnosti je votrelec. Počul, ako niečo mrmle, nedokázal však identifikovať, čo to bolo.
Muž pozoroval skrz hledí skafandru zvláštní útvar v dáli. Jen tak tam uprostřed pouště trčel podivný vysoký pokroucený předmět. Nejistě popošel kupředu. Raketoplán nedaleko zapíchnutý v písku.
Tento ľúbostný príbeh sa odohráva v časoch, keď sa Turecko snažilo dostať do Európy. A úspešne. Turci vtedy pobláznili hlavu nejednej Slovenke. Viaceré najprv pobláznili a potom aj uniesli. Voľajaké prv uniesli a nato pobláznili. A mnohé iba uniesli. A niektoré Turci neuniesli, lebo ani Turek neunesie všetko, aj keby sa zbláznil.
Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo to náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať nedal. Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov. Oni boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho.