 |
 |
 |
 |
 |
 |
(pokračovanie článku z minulého týždňa Legenda o ôsmich psích samurajoch z hľadiska jej technickej reprodukovateľnosti, 1 časť)
Legenda ako animovaný seriál
Takaši Anno so skúseným scenáristom anime Šó Aikawom vytvorili podľa predlohy Kjokuteiho Bakina pozoruhodné dielo, ktoré sa stalo známym nielen v Japonsku, ale potom, ako vyšlo na DVD v anglickom preklade v USA, rozšírilo sa i do ďalších krajín. Naratívny potenciál filmu využili tvorcovia bezo zvyšku, avšak ponechali pôvodné morálne posolstvo románovej predlohy. Aj keď autor nadelil synom zbožštenej Fuse osud rozporuplných hrdinov potkýnajúcich sa neľahkou cestou, každého obdaroval nádejou – perlou, ktorá svojmu pánovi pomáha v najťažších chvíľach. Každá z perál je totiž súčasťou budhistického ruženca princeznej (perál bolo v skutočnosti 108, 100 malých a 8 veľkých) a nesie znak v kandží, ktorý je symbolom vlastností skutočného samuraja vyplývajúcim z konfucianizmu. A tak Džin – Sympatia alebo Čistota, Dži – Povinnosť alebo Spravodlivosť, Rei – Poriadok a Znalosť tradícií, Či – Múdrosť, Čú – Vernosť, Šin – Viera, Kó – Úcta k rodičom a Tei – Bratská láska pomáhajú chlapcom viesť ich neľahký údel.
Takaši Anno sa predlohy chopil s veľkým rešpektom. Monaco hovorí: „Cokoli se dá říci slovy v románu, může být zhruba zobrazeno nebo řečeno ve filmu“ (Monaco, 2004, s. 41) a Anno jeho slová potvrdzuje. Tým skôr, že žáner anime nie je obmedzený rozpočtom na špeciálne efekty, ktoré by si román oživený značnou dávkou mytologických motívov vyžadoval. Aj keď v procese produkcie došlo k niekoľkým komplikáciám, tvorivej skupine Takašiho Anna sa podarilo vytvoriť 13-dielny epos plný ľudskosti, vášne a múdrosti.
Zložitý príbeh s mnohými dejovými líniami, retrospektívami, víziami, inkarnáciami a reinkarnáciami vyžaduje sústredenosť diváka. Anno za pomoci výtvarníkov a technikov zostrojil nielen príbeh, ale živé, uchopiteľné postavy. Napriek tomu, že prostredím kresby je plocha, postavy v Hakkendene sú trojrozmerné, rozporuplné svojím osudom i životnými cieľmi, čo režisér dokázal vyložene a jedine len technickými prostriedkami. Walter Benjamin hovorí o hercoch vo filme: „Herec pôsobiaci na scéne sa do úlohy vkladá. Filmovému hercovi sa to často odopiera. Jeho výkon nie je vonkoncom jednotný, ale pozostáva mnohých čiastkových výkonov.“ (Benjamin, 1999, s. 205 – 206). Oproti hranému filmu však animovaný film musí strácať ešte aj tú stopu ľudskej úprimnosti, ktorú je schopný odovzdať živý herec.
Predstavme si výtvarníka – dizajnéra, špecialistu na charaktery. Tento vnesie do postavy výraz, jej charakteristické vlastnosti, emócie. Obrázky s postavičkami nakreslenými v krajných polohách sa odovzdajú rozkresľovačom, ktorí vypĺňajú jednotlivé fázy pohybu tak, ako to navrhol hlavný výtvarník. Každú fázu zvlášť technik nasníma na okienko filmu, aby po pustení filmu vznikol dojem pohybu. Rozkresľovači sú často najímaní jednorázovo, prechádzajú zo štúdia do štúdia a nezriedka nemajú najmenšiu predstavu o deji, ktorý stvárňujú. Ako je teda možné, že vznikne pôsobivý film schopný odovzdávať hlboké morálne posolstvo? Všetko je v rukách režiséra, a preto je to jeho meno, ktoré sa vydáva napospas diváckej priazni či nepriazni.
Ako už bolo spomenuté, animovaný film nestojí na hereckých výkonoch, ale na zobrazovaní technikou. V prípade Hakkendena tvorcovia neskĺzli do nepísaných pravidiel anime, ktoré zahŕňajú napríklad vyjadrenie náhlych emócií kubistickou kresbou tváre. Snáď jediným ústupkom zvyklostiam v tomto žánri sú oči bez dúhoviek, ktoré patria podľa pravidiel anime záporným postavám. Z hľadiska obrazu však vo všeobecnosti zvolili ušľachtilé výtvarné stvárnenie, podobné drevorytom z prelomu 18. a 19. storočia. Najmä obe hlavné hrdinky – princezná Fuse a slečna Hamadži (a ich neskoršie reinkarnácie) sú stvárnené podobným štýlom, akým kedysi Utamaro Kigatawa (žil približne v rokoch 1753 – 1806) zachytával obrazy svojich modeliek, vznešených a krásnych dám z Eda (dnešné Tokio). Ladnosť a pôvab, dokonalosť a harmónia ich tradičných odevov, jemná, dôstojná chôdza, graciózne gestá a za skromnosťou sa skrývajúca rozhodnosť, statočnosť a vedomie vlastnej ceny – také boli ženy na drevorezoch Utamara Kigatawu, jeho súčasníka Eišiho Čobunsaia (1756 – 1829) a ďalších maliarov, hlásiacich sa svojimi dielami ku škole ukijo-e (kde sa pod výrazom ukijo vtedy rozumelo „prchavý svet“ a e znamená „obraz“). „Maliari ukijo-e požadovali, aby umelec svojím dielom vyjadroval svoju príslušnosť k Japonsku, odmietali cudzie kultúrne dedičstvo a vytvorili umenie typicky japonské. Pozorne si všímali svet okolo seba a realisticky, s humorom i citom zobrazovali život stredných vrstiev.“ ( Pijoan, 1988, s. 301). Tieto princípy sa snažili vniesť do svojho diela i tvorcovia Hakkendena, hoci k svojmu cieľu použili celkom inú technológiu a nástroje než drevenú dosku, hodvábny papier, ostrý nôž a dlátka.
V niekoľkých častiach tvorivý tím experimentoval s insitnejším, ale napriek tomu sugestívnym zobrazením. V tejto súvislosti znejú slová Waltera Benjamina, ktorý sa vo svojej eseji Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti venoval pozitívam a negatívam technológií, umožňujúcim reprodukovať umelecké dielo, takmer prorocky: „Mág a chirurg sa majú k sebe ako maliar a kameraman. Maliar pozoruje vo svojej práci prirodzený odstup od toho, čo je dané, zatiaľ čo kameraman preniká hlboko do tkaniva danosti.“ (Benjamin, 1999, s. 209.)
Seriál je však kolektívna práca, a kolektívna práca je pre Japoncov typická. Preto takmer v žiadnom inom umení nenájdeme takú spätosť filmovej hudby s obrazom a slovom ako v anime. Okrem úvodnej piesne, v ktorej dominuje mužský chorál a svojím epickým obsahom uvádza diváka do príbehu, je naspievaná len pieseň k záverečným titulkom – pripodobená predpokladanému vkusu divákov z USA a západnej Európy. Takmer bez výnimky sa zvyšok soundtracku nesie v tradíciách japonského minimalizmu a jeho úlohou je navodiť atmosféru éry, v ktorej sa príbeh odohráva. Nič než pár tónov píšťaly alebo zvuk bubienka dômyselne podčiarkuje dianie na obrazovke. Kvalitná sústava reproduktorov je preto pre diváka výhodou.
Seriál sa uzatvára „šťastný koncom“ podľa japonských predstáv, čo môže trochu zaskočiť diváka zvyknutého na západné happyendy. Annovo spracovanie legendy vyžaduje sústredenú pozornosť, odmenou je však magický zážitok, ktorý dlho pretrváva v duši a predstavách diváka.
Krása odovzdaná masám
„Dav je matricou, z ktorej sa v súčasnosti rodia všetky postoje voči umeleckým dielam.“ (Benjamin, 1999, s. 214). Niet pochýb, že dielo spracované na filmovom páse, videokazete alebo DVD je určené masám. Ako bolo spomenuté, komplikovaná stavba Annovho seriálu vyžaduje divákovu sústredenosť. Bežný masový divák podľa Plencnera vyžaduje od filmu popri zábave a iných aspektoch nie posolstvo, ale vysvetlenia a hotové interpretácie (Plencner, 2004, 111 – 128), no hľadať i tieto je pre nepozorného diváka odchovaného na priamočiarych hollywoodskych animovaných rozprávkach ťažké. Pri sledovaní seriálu na videu či DVD však prichádza na pomoc diaľkové ovládanie – kľúčové scény, ktoré divák na prvýkrát nepochopil, si môže pozrieť znova, je možné sa vrátiť v príbehu späť a dať si do súvislostí náznaky, predostreté tvorivým tímom. Práve možnosť manipulácie s nosičom umeleckého diela je jednou z výhod technicky reprodukovateľného umenia.
Pre jednoduchosť manipulácie s médiom (DVD alebo videokazeta) a jeho prenosnosť často dochádza k jeho požičiavaniu (ani nehovoriac o kopírovaní). To vedie divákov k možnosti konfrontovať svoje estetické zážitky s inými divákmi. V mysli príjemcu sa môžu vrstviť a prelínať rôzne úrovne pochopenia, čo má nezriedka za následok, že na základe konfrontovaných ideí a pocitov si divák jednotlivé časti či celý seriál pozrie ešte raz, buď sám alebo v skupine. Z tohto dôvodu vznikajú fankluby, zakladajú sa internetové stránky, kde si fanúšikovia vymieňajú svoje zážitky a skúsenosti týkajúce sa prezentovaného diela, častokrát sa takto na základe svojho záujmu prepracujú veľmi hlboko k udalostiam, ktoré viedli k vzniku diela, k ľuďom, ktorí boli v pozadí, a k ďalším sprievodným okolnostiam, čo len prehlbuje účinok seriálu.
Ďalším aspektom tohto technicky reprodukovateľného umenia je dabing. Keďže DVD verzia Hakkendena bola prioritne určená pre americký trh, vytvorili sa kópie s anglickým dabingom (pre náročnejších divákov s anglickými titulkami). Dabingom sa, prirodzene, stráca autenticita charakterov, podfarbených typicky japonským spôsobom vyjadrovania. Ako protiváha tu však stojí možnosť porozumieť významu. Stráca sa aura diela, neuchopiteľnosť a výnimočnosť ustupuje v prospech jeho prístupnosti. Stráca sa „tu a teraz“ alebo skôr si ho určuje divák sám, podľa svojich finančných možností a podľa svojho voľného času. Ale ľahká dostupnosť diela pre všetkých, ktorí majú oň záujem, umožňuje tvorcom nenásilnou formou ukrytou za pútavé dobrodružstvo pripomínať mládeži i dospelým, Japoncom i nejaponcom tradície, morálny kódex a veľkolepú históriu samurajov.
Legenda o ôsmich psích samurajoch od svojho zrodu prešla mnohými premenami. Z ústne odovzdávaného príbehu sa začiatkom 19. storočia stal román, voľne dostupný vzdelanej verejnosti. S nástupom kinematografie prišli na rad filmové viac či menej úspešné spracovania, z čoho zatiaľ ostatné je animovaný seriál Takašiho Anna a jeho spolupracovníkov, vysielaný v televízii, rozširovaný na videokazetách a DVD nosičoch. Namiesto pôvodného príbehu, rozprávaného snáď priamym účastníkom skutočných historických udalostí, sa teraz po niekoľkých storočiach, dostáva legenda do domácností v krajinách, o ktorých Jošizane Satomi, dokonca ani Kjokutei Bakin netušili. Iste, rozkresľovaním pohybu či premenou do číselného kódu napáleného na DVD sa mnohé z pôvodného vytratí, ale snáď masový divák aj niečo získa, pokiaľ je ochotný vedome či podvedome akceptovať posolstvo režisérovho diela.
Použité zdroje
Benjamin, W.: Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti. In: Iluminácie. Bratislava : Kalligram, 1999. s. 194 – 225. ISBN 80–7149–248–5.
Burton, G. – Jirák, J.: Úvod do studia medií. Brno : Barrister & Principal, 2003. 392 s. ISBN 80–85947–67–6.
Monaco, J.: Jak číst film. Praha : Albatros, 2004. 739 s. ISBN 80–00–01410–6.
Pauer, J.: Umenie v existenciálnych a historických súvislostiach. In: Hodina filozofie. Bratislava : Iris, 2004. s. 141 – 163. ISBN 80–89018–73–4.
Pijoan, J.: Dejiny umenia 4. Bratislava : Tatran, 1988. 336 s. Plencner, A.: Masový a kritický divák filmu. In: Magál, Slavomír – Plencner, Alexander (eds.) 2004. Kolokvium 1 – 2 Katedry masmediálnej komunikácie. Trnava : Fakulta masmediálnej komunikácie, 2004. s. 111 – 128.
The new generation of manga artists. The Omnibus Collection. Vol. 4. 2003. China : Everbest Printing Co., Ltd. ISBN 4–7661–1375–8.
The new generation of manga artists. Nouveis Logic. Special edition. Vol. 7. 2005. China : Everbest Printing Co., Ltd. ISBN 4–7661–1469–8.