 |
Neviem ako vám, ale mne sa z času na čas stane, že si prečítam niečo naplňujúce, odmeňujúce a katarzné. Nie, nie je to ten pocit, keď sympatický hrdina nakope zadok obzvlášť odpornému zloduchovi (aj keď ani ten občas nie je na zahodenie). Mám na mysli moment, keď sa text dotkne niečoho vo vnútri. Smiešne trápny pocit, že toto bolo písané priamo pre vás, istota, že na to budete myslieť ešte dlho, nový etalón pre všetky nasledujúce texty, čo vám pretečú pred očami… Presne to sa mi stalo, keď som pred pár rokmi v rámci porotcovania Ceny Fantázie čítal poviedku Letec do večnosti. A keď som sa pri vyhlasovaní finalistov dozvedel, že autorom je Zuska Stožická, ani som nebol veľmi prekvapený.
Zuska Stožická sa na poli slovenskej fantastiky pohybuje už dlho. Bodovala v Cene Gustáva Reussa aj v Cene Karla Čapka. Mamut farby malinového lekváru je jej druhá samostatná kniha po zbierke Črepiny z oblohy vydanej ešte pod autorkiným menom Minichová.
Zbierku otvára titulná poviedka. Príbeh zázračného plyšového mamuta rozprávaný detským pohľadom na pozadí skrýva pohľad na nespravodlivosť sveta dospelých.
Zrkadlo z ľadu by bez problémov zapadlo medzi poviedky z cyklu Dilvermoon od Raya Aldridga. Tá istá poézia kombinovaná s krutosťou. Svet, kde technika je taká dokonalá, že je takmer neprítomná, život má diskutabilnú cenu, ľudia mučení výčitkami svedomia sami sebe ukladajú doživotné tresty a sila ich snov pretvára realitu.
Záblesk chuti nektáriniek, vôňa fraktálových papradí je komplikovane rozprávaný príbeh s nostalgickou atmosférou o nutkaní hľadať a objavovať. A o vysokej cene, ktorá sa za to platí.
Spomínaný Letec do večnosti má premyslene umiestnenú a skvele pripravenú pointu, okolo ktorej je vystavaný tragický príbeh jedného vzťahu a prvej expedície do vesmíru. Postavy, ktorým dokonale rozumieme, ukotvené vo svete, ktorý sa od nášho líši vlastne len jediným, avšak podstatným detailom. Nenapíšem, o čom to celé je, pretože odhaľovanie je súčasťou čara tohto textu.
Uspávanka klanu N'Dorov je opäť príbeh rozprávaný z detského pohľadu, aj keď v tomto prípade to nie je také isté.
Atmosféru neobyčajne podobnú tej, akú do svojich poviedok vkladá Jack Vance, nájdeme v príbehu Čo vie o mori vietor. Bohovia žijúci v oblakoch versus ľudskí astráli, ktorí s nimi dojednávajú cenu za bezpečnú plavbu lodiam, na ktorých slúžia. Do toho sa pripletú strety politických záujmov a zakázaná láska. Ďalší neodolateľne poetický text.
Emy a hlas Kuvika je o tom, čo sa môže stať, ak dôverčivé deti pošleme vesmírom samé za mamou na vzdialenú planétu. Text dlhý čas rafinovane udržiava čitateľa v domnienke, že sa schyľuje k hororovému, alebo aspoň pre ľudských hrdinov poriadne nepríjemnému zvratu. Roztomilá pointa potom prekvapí dvojnásobne.
Napínavý príbeh skupiny dobrodruhov, ktorá sa rozhodla preskúmať rituál, aký podstupujú domorodci na cudzej planéte, nájdeme v poviedke Za rituálmi barbarských Fyoranov. Autorka využila svoje znalosti botaniky a pasce, ktoré hrdinov čakajú vo vnútri inteligentnej rastliny, sú naozaj vynaliezavé. Na pozadí celej akcie nám však prináša poznanie, že túžba niekam patriť môže byť až zaslepujúca. Trochu mi prekážal úplný záver, ktorý vyznel zbytočne prekombinovane.
Zuska Stožická je v kontexte slovenskej fantastiky výnimočná. Bohato obdarená tým, čomu sa hovorí fantázia, dokáže vygenerovať ohromné množstvo originálnych nápadov a zároveň ich spracovať tak, že jej texty sú „o niečom“. Zďaleka nestoja len na povinnom scifistickom pocite úžasu. Nápady používa predovšetkým ako rekvizity pre podmanivo spracované ľudské príbehy, ktoré dokážu u vnímavého čitateľa dlho rezonovať. Knihy ako táto sú dôvod, prečo čítam scifi a fantasy.
Zbierka má krásnu obálku, ktorú namaľovala Monika Herda. Výsledok kazia len drobnosti, ktoré padajú na vrub vydavateľstva: neúplný obsah, chýbajúci podsek a niekoľko predložiek. Škoda, že knihe nevenovalo pozornosť, akú si zaslúži.
Mamut farby malinového lekváru
Autorka: Zuska Stožická
Vydalo: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
Rok vydania: 2015
Väzba: brožovaná
Počet strán: 208
ISBN: 9788080618704