December 1971. Mrzké, sychravé počasie zdôrazňuje tragiku chvíle. Studeným vetrom sa prediera pohrebný koč. Kočiš kýcha, z klobúka mu stekajú za golier stružky vody. Zriadenec sa chúli do vlhkej pláštenky… Ich príchod na cintorín komentuje kŕdeľ vrán pohoršeným krákaním.
Pri veľkej jame hromadného hrobu sa pod stromom krčia dvaja muži. Koč zastavuje tesne pri hrobe. Napochytro z neho vyťahujú truhlu s vyklápacím čelom a nakláňajú ju nad jamou. Telo, zabalené do hrubej vrecoviny, s tupým úderom dopadá na ostatné telá.Ešte lopata vápna, zbežné prežehnanie jedného z mužov a pohreb skončil. Všetci naskakujú do koča a ten čo najrýchlejšie mizne za zákrutou… Keby sa jeho posádka vrátila náhodou po zabudnutú lopatu, prekvapenie by ju neminulo. Po práve pochovanom tele ostala v bielom vápennom prachu iba tmavá silueta…
Na pohovke leží plavý muž. Vyzerá, ako by si chcel iba chvíľu zdriemnuť.Jeho obraz na veľkoplošnej obrazovke sledujú predseda Svetovej rady, lekár a niekoľko ďalších mužov a žien. Lekár sa pohol k dverám:
" Je čas ho zobudiť."
„Trocha sa mi chveje žalúdok…“ usmial sa predseda Svetovej rady. Predseda vedeckej sekcie namietol:
„Veď je všetko v poriadku. Transplantáty organizmus prijal prekvapivo dobre, všetky choroby sme vyliečili… Pravda, ako je na tom psychicky, to uvidíme o chvíľu…“
Lekár prikývol:
„Dúfajme, že informácie, podané v hypnóze, si už zosumarizoval.“
„Závidím vám, doktor Frank,“ ozval sa jeden z mužov: „O chvíľu budete hovoriť s človekom, ktorého vek je vlastne cez štyristo rokov. S najväčším hudobným géniom našej histórie.“
Doktor sa vo dverách otočil:
„Má iba tridsaťpäť. Je mladší ako vy, alebo ja. A hovoriť s ním budete tiež, len čo sa trocha zaklimatizuje.“ Zavrel sa sebou dvere a ostatní mohli jeho kroky sledovať už iba na obrazovke. Podišiel k pohovke so spiacim mužom a chvíľu sa na neho pozorne díval. Potom si pritiahol kreslo:
„Zobuďte sa… Zobuďte sa, Wolfgang…“
Muž na pohovke sa zachvel, ale oči neotvoril. Frank sa usmial:
„Už nespíte. Viem to. Ako sa cítite?“
„Dobre…“ bol to skôr pohyb pier, ako zvuk.
„Viete, čo sa s vami stalo?“
„Preniesli ste ma časom… Uzdravili…“
„Správne. Prečo neotvoríte oči?“
„Mám trochu strach, čo uvidím…“
„Normálnu miestnosť a normálneho človeka.“
Ťažké viečka sa zachveli, trochu sa pootvorili. Matný belasý pohľad chvíľu nehybne hľadel do prázdna, potom sa viečka zodvihli celkom a oči sa upreli do lekárových:
„Prečo ste to urobili?“
„Ste jedným z najväčších hudobných géniov v dejinách ľudstva. Chceli sme vám poskytnúť viac času na tvorbu.“
„Ako sa vám to podarilo?“
„To sú technické detaily, ktoré by vás možno ani nezaujímali. Ak chcete, vysvetlím vám to neskôr.“
Plavý muž prešiel návrh mlčaním. Vyzeral, že sa odhodláva k otázke. Po chvíli ju vyslovil:
„Čo sa stalo s mojou rodinou?“
Frank, hoci bol na túto otázku pripravený mlčal, až kým ho muž neoslovil znova:
„Ak niečo nepríjemné, radšej mi to povedzte hneď.“
„Nie… Nepríjemné nič. Vaša žena sa znovu vydala. Z mladšieho syna chcela urobiť niečo ako vašu kópiu, starší syn žil pokojným životom. To prvé jej nevyšlo. Chlapec nebol taký talentovaný, ako vy…“
Plavý muž mlčal. Viečka sa mu trochu chveli, ale inak vyzeral pokojne. Frank ho v duchu obdivoval. Očakával zmätok, nepokoj, možno trochu hystérie, prekvapenie… A stretol sa s kľudom, s akousi odovzdanosťou… Pravdepodobne informácie, podané v hypnóze, tento malý muž prijal a zmieril sa so skutočnosťou. I tak však je na jeho pokoji čosi – znepokojujúce… Zo zamyslenia ho vytrhol tichý hlas:
„Tam… som nechal nedokončenú prácu…“
„Requiem za vás dokončil váš žiak, Franz Xaver Susmayer.“
„Budem to môcť počuť?“
„Samozrejme.“
„A… budem to môcť dokončiť podľa pôvodného plánu?“
„To je prirodzené. Veď preto ste živý a zdravý, aby ste mohli tvoriť, aby ste mohli realizovať všetky svoje plány, priviesť na svet všetku tú krásnu hudbu, čo sa rodí vo vašom mozgu.“
Muž si pretrel tvár. Posadil sa a prstami si prečesal vlasy:
„Kedy budem môcť začať?“
„Až sa zotavíte…“
„Cítim sa dobre.“
„Prečo sa tak ponáhľate?“
„Okrem práce… tu nič nemám…“
Wolfgang si rýchle našiel v novom živote svoj kútik. Koncertoval, veľa čítal, spolu s Frankom sa chodil zabávať. V spoločnosti bolo často počuť jeho neviazaný smiech. Večer potom unavený zaspával, aby ráno mohol komponovať. Do všetkého – do práce, i do zábavy – sa vrhal nenásytne, strmhlav… Ako by chcel vychutnať každý okamih nového života… Frank si to všetko uvedomoval, vedel, že takýto spôsob existencie Wolfiho veľmi vyčerpáva. Bál sa budúcnosti…
„Ahoj, Wolfi! Nejdem nevhod?“
„Nie, Frank. Poď, sadni si.“
„Pracuješ? Vyzeráš unavený.“
„Som unavený…“
Wolfgang sedel sa klavírom a zbieral notové listy, opreté o stojan:
„Dokončil som Requiem.“
„To je fantastické! Kedy to budeme môcť počuť?“
„Až umriem. Je to moja pohrebná pieseň“
„Neblázni! To máme na ten skvost čakať tak dlho?“
„Nemysli si… Tak dlho to zas nebude…“
Frank sa zasmial:
„Vari si nemyslíš, že sme ťa zachraňovali preto, aby si nám umrel po necelom roku?“
„A pýtali ste sa ma, či chcem?“
Otázka zaznela tak vážne, že Franka smiech hneď prešiel:
„Čo – či chceš?“
„Či chcem byť zachránený…“
„Myslel… mysleli sme, že … každý, kto umiera, si zúfalo praje žiť… Žiť a tvoriť. Preto sme ťa zachraňovali. Odišiel si od nedokončenej práce. Mal si spústu nápadov, plánov… A nemohol si ich realizovať. Poskytli sme ti možnosť…“
„Áno… Som vám za to vďačný. Ale… Vieš, toto nie je doba pre mňa. Vy žijete strašne rýchlo. Strašne intenzívne, naplno… Hej, hej…“ zavrátil Franka, ktorý otváral ústa k námietke: „Čítal som. História vraví, že som žil prirýchlo na svoju dobu. Možno. Ale vaše tempo je na mňa priveľa. Nevládzem…“
Wolfgang sa začal prechádzať po miestnosti, žmoliac si prsty:
„Keď som tam… umieral, mal som v hlave Requiem. Toto Requiem!“ udrel dlaňou po notovom papieri tak prudko, až Franka nadhodilo. Pretrel si tvár: „Podľa histórie je to moje posledné dielo. Teraz je hotové. A moja hlava je celkom prázdna. Nepočujem žiadnu ďalšiu hudbu. Nemôžem ju počuť. Moja hudba vznikala za určitých podmienok, bola odrazom mojej doby. Vašu dobu dobre nepoznám. Neviem o nej písať. A keď nepíšem, som mŕtvy. Bez hudby neviem žiť. A nechcem…“
Wolfgang upadal. Stíchol jeho bláznivý smiech, belasé oči už nežiarili spod ťažkých viečok tak intenzívne, zvedavo, živo. Boli matné a unavené. Frank robil všetko, aby ho rozptýlil. Ale nedarilo sa mu. Wolfgang odmietal baviť sa, odmietal koncertovať. Odmietol aj objednávku na operu, ktorú mu zadala Svetová rada. Frank tušil, čo sa deje.
„Wolfgang, nemôžem sa na teba už pozerať. Už to nie si ty. Kde je tvoja dobrá nálada, tvoj smiech, tvoja vitalita?“ Frank sedel s priateľom pri okne jeho spálne a pozoroval nezvykle vážnu tvár. Wolfgang hľadel na padajúci sneh, neodpovedal. Frank ho jemne podrmal za plece. Wolfgang odtrhol pohľad od vločiek a ticho sa spýtal:
„Frank… Chcel by si žiť v budúcnosti?“
„Neviem. Prečo sa pýtaš?“
„Chcem ti objasniť, aké je to ťažké… To zrazu nič nemáš… Zrazu si čosi, ako exponát. Štyristoročné zvieratko. Všetkými obletovaný a strašne sám… Tí, ktorých si miloval, ostali v minulosti, pokojne si umreli… a ty žiješ, spomínaš, cnie sa ti… Viem, že Stanzi nebola dobrou ženou. Že mi bola neverná. Ale chýba mi. Napriek všetkému ju aj dnes ľúbim. Nevidel som rásť svoje deti. Keby som bol normálne umrel, nikdy by som o nich nečítal, nepoznal by som ich život, nebolo by mi ľúto, že som im v tom živote nemohol pomôcť… Posledné, čoho som sa mohol chytiť, bola moja práca. Dopísal som Requiem a s hrôzou som zistil, že som prázdny. Že nemám, čo by som svetu ešte dal… Nemám už nič. Nič a nikoho. Nemá zmysel ďalej žiť.“ Vsal z kresla, podišiel k prehrávaču a vybral z neho disk. Podal ho Frankovi:
„Tu máš Requiem… Odovzdaj ho… všetkým… Ale až… potom.“
„Ty si to nahral? Kedy? S kým? Ako?“
Frank bol taký prekvapený, že zabudol protiargumentovať. Wolfgang sa jeho zmäteným otázkam usmial:
„Sám si ma zoznámil s niekoľkými skvelými hudobníkmi. A tí ma zoznámili s niekoľkými záznamovými technikmi… Je to krásne, keď si človek môže svoje dielo takto po kúskoch zrealizovať…“
Predstava tohto drobného génia v nahrávacom štúdiu Frankom mierne otriasla. Wolfganga jeho úžas pobavil. Ale úsmev netrval dlho. Zhasol, roztopil sa, ako vločka na skle.
„Vieš, nemám už silu. Kedysi som bol dobrý,“ v očiach mu na chvíľu blysol hrdý plamienok, ako zastara. Ale iba na chvíľu: „Ale dnes už nemôžem. Snažil som sa prispôsobiť, byť ako vy, pochopiť túto dobu, aby som o nej mohol písať svoju hudbu, ale nedokázal som to… Človeka nemožno presadiť do iného času ani omylom. Prináša si so sebou svoje zvyky, svoju vedomostnú úroveň… Chvíľami som sa cítil ako hlupák… Človek má korene ako strom. Hlboké a citlivé… Viem, že to znie pateticky, ale keď ich poškodíš, človek i strom majú rovnaký osud. Umierajú… Ja tiež umieram. Každý deň trochu. A nebude to už dlho trvať…“
Frank premáhal triašku. Ten malý krehký človiečik na pokraji síl mu napriek všetkému pripadal úžasne mocný, pevný… Vyrovnaný… Ničím nepripomínal veselého, bláznivého mladíka, ktorým vo svojej dobe bol… V jeho mladej tvári vyhasla tá šibalská iskierka, ktorá ho takým robila. Frank sa díval do modrých očí, takých pokojných a zmierených a srdce mu stískal žiaľ. Wolfgangovou tvárou kmitol ešte jeden tieň úsmevu:
„O niečo ťa poprosím… Neviem, čo všetko je ešte v moci vašej vedy, ale… tretí raz sa už narodiť nechcem…“