Ako James Joyce a Ovídius písali budovateľský román

China Miéville, Železná rada, orig: Iron Council, preklad Milan Žáček, Plzeň, Laser 2005, 474s

Mieville do tretice. Mesto, flotila… Tentoraz je to vlak. Rúti sa krajinou, zuní symfóniou koľají svetom obývaným podivuhodnými /ne/tvormi – hruboticami /napoly gorily, napoly žirafy/ či podivným bahenným ľudom. Je rozhýbanou kulisou, ktorá do seba vtiahla príbeh i postavy urobiac ich nepodstatnými, veľfreskou, energiou ktorej sú živené menšie priehľady do fantastického sve­ta.

Železná rada je labyrintom obrazov. Opojných podmanivých, mnohovrstevnatých, statických i dynamických. Nájdeme tu bitky hodné Sienkiewicza, podivuhodné premeny… Práve zmena niečoho na niečo dodáva textu vnútorné napätie. Mieville je moderným Ovídiom. Píše svoj román skôr ako báseň než ako epiku. Zmena sa totiž deje v rámci obrazu, nie jeho posunom. Prepracované prostredie nás ohromuje . Príbeh je jednoduchý, ukončený v podstate bezradným gestom z ktorého však autor zasa dokázal vytĺcť…nádher­ný obraz.

Postavy pripomínajú figúry nádherného reliéfu. Obdivujete ich, no viete že nie sú živé ; navyše cítite, že sú súčasťou celku obrazov. Samy osebe neznamenajú nič.

Dej románu je rozložený do dvoch línií. Jedna sa odvíja v Novom Krobuzone, druhá na Trati. Prvá z nich je charakteristická drobnokresbou a pohľadom zdola na svet intríg a sprisahaní prebúdzajúcej sa revolúcie, druhá pátosom…wester­nu…alebo presnejšie žánra zobrazujúceho « život na hranici, ktorá sa posúva stále vpred. » Tou hranicou je, pochopiteľne, vlak. Obrazy /áno, opäť obrazy, to slovo budem v recenzii opakovať do omrzenia/ priekopníkov, sunúcich sa traťou do neznáma vás bezpochyby nenechajú chladnými; skôr narodeným však miestami nemôžu nepripomenúť atmosféru budovateľských románov. Nie, Mieville vás neubíja prázdnou rétorikou. Ale podobne ako v budovateľských románoch, hlavným hrdinom príbehu nie je jednotlivec, ale masa ako menlivé a prelievajúce sa fluidum, ktoré obklopuje trať a hýbe sa s ňou, hýbe ňou, je ňou hýbané. Všetko je snímané zoširoka. V panoráme strácajú sa aj postavy, ktoré by chceli a mali pôsobiť heroicky – popri veľkosti cieľa sú však len figúrkami…Presne ako v budovateľskom románe. Našťastie, priamočiarosť tohto typu literatúry Mieville vrství do zložitého textolabyrintu, kde sa za každou zákrutou objaví niečo nové. Obludy a netvory akoby pozliezali zo všetkých stredovekých katedrál, krstené Boschom a miestami i Rabelaisom fučia tu dupocú a dychčia – ustupujúc len vlaku a najväčšej zo svojho stredu – Mase. Do hlavy nás udiera poézia jej krutosti, hnusu a slizu, vzduchom poletujú útržky nezodpovedaných otázok, krútime sa odnikiaľ nikam, ba vlastne stojíme či vraciame sa a potom už ani to – dorazíme na konečnú pointy, kde sa však nevystupuje.

Železná rada ako román a epika sklame prívržencov klasickej podoby tohto žánra. Kto však čítal Joyca a má ho rád, nemôže si túto knižku nevychutnať. Aj preto, že sa, krstená romantikou westernu a budovateľských románov, predsa len ľahšie číta.


22. februára 2006
Miloš Ferko