„Karya!“ vykríkol Simon zdesene pri pohľade na dievča, ktorého dlhé čierne vlasy boli zmáčané krvou jej najlepšej priateľky. Dvere kajuty sa rozleteli vo výbuchu zeleného svetla. Zelená, jeho najobľúbenejšia farba – ale to bolo dávno – teraz zelenú nenávidel. Každý zelený záblesk prinášal strach a smrť. Nebol čas na spomienky, zdrapil uplakanú Karyu za košeľu a odsotil ju od mŕtvoly: „Zalez dozadu!“
Diera v stene, kde boli ešte pred chvíľou dvere sa zaplnila mužmi. Zjavne tu už nikoho živého nečakali. Mohlo ich byť osem, možno desať, nezáležalo na tom – skosila ich jedna dávka zelených lúčov Simonovho ťažkého fazera. Kajuta už nebola bezpečná, o pár minút prídu ďalší. „Vstávaj! Odchádzame…“ zavrčal stresom zbičovaný Simon.
„Tu je to,“ Simon civel do prázdnej, chladnej chodby. Z diaľky k nim doliehali rýchle kroky. „Idú za nami, krysy! Stoj tu a strieľaj na všetko, čo sa pohne.“ Karya nemo prikývla. V živote nikoho nezabila. Teraz nemala na výber. Pevne zovrela moderný samopal a svietila do tmy. Simon položil svoju zbraň na podlahu, aby zabudovaný svetlomet osvetlil takmer hladkú stenu chodby. Nahmatal nenápadný výklenok a spod opaska vytiahol malú rušičku v tvare vreckového nožíka. Dal mu ju otec k trinástym narodeninám. Bolo to tak dávno, pred šiestimi rokmi. Čo všetko sa odvtedy udialo… Priložil čepeľ k výklenku a otáčal kolieskom na rukoväti. Svetielka troch farebných diód na rušičke silneli a slabli, občas zhasínali. Karya ho sledovala. Kroky, ktoré ich doteraz desili postupne stíchli. Azda nikoho nenapadne hľadať ich tu, hlboko v útrobách lode a ona nebude musieť strieľať. Pripadalo jej ako nekonečno, kým sa Simon dopracoval k správnej frekvencii. Popálené ruky sa mu triasli a para z každého výdychu klesala dolu. Boli blízko gravitačného jadra lode a bolo to cítiť na každom pohybe. Ak otvorí tie dvere, bude sa môcť bez strachu vyspať. Nespal už tri dni. Kvôli nej. Prečo ju vlastne stále chráni? Nechápala. Ak by ju bol nechal zomrieť s ostatnými, už tu mohol dávno byť. Niečo bude od nej asi čakať, teraz, keď budú v bezpečí. Veď jej aspoň trikrát zachránil život. Mal ju nechať radšej zomrieť!
„Hotovo!“ pretrhol jej sieť pochmúrnych myšlienok. V stene sa zrazu s hrmotom odsunuli veľké, ťažké dvere, aké boli len v nákladných priestoroch. Vošli dnu, do tmy…
Keď sa zobudil, strhol zo seba deku a priskočil k fazeru. Svetlomet už len slabo fosforeskoval. „Došla šťava…“ sucho skonštatoval sám pre seba. Karya ešte spala, občas ju striaslo. Zdvihol samopal, čo jej ležal pri nohách a zapol jeho svetlomet. Musel nájsť nejaký komfortný raketoplán, v tej zime sa nespalo práve príjemne. V najväčšom sklade na lodi by to nemal byť problém. Bolo tu všetko. Oblečenie, potraviny, zbrane, súčiastky, energetické články. Len jedna hrubá stena delila tento poklad od hlavného anihilačného reaktora lode. Najväčší a najutajenejší sklad na lodi, v plánoch označený ako ‚tiažotlaková komora‘. Vedelo o ňom len horných dvadsať dôstojníkov a samozrejme – hackeri. Tí vedeli všetko. Na lodi s osemstotisícovou posádkou a rýchlou delta-sieťou ich bolo dosť. Lenže odkedy začala vzbura, všetkých povraždili. Simon zostal sám, bez najvyšších autorít, ktorým predtým tak veril, bez priateľov. Sám, hacker bez siete. Schúlená v polohe embrya, prikrytá tenkou dekou, ležala vedľa neho žena jeho snov. Stlmeným svetlom jej zasvietil na tvár. Spala, občas ju striaslo od zimy. Kde je tá silná Karya, ktorú roky obdivoval. Odvážna, hrdá, samostatná, nedobytná študentka geológie, na ktorú sa pozeral iba z diaľky, lebo mala okolo seba vždy priveľa priateľov. Mala v sebe niečo, čo nevedel definovať, ale veľmi ho to lákalo. A nielen jeho. Všetkými uctievaná a milovaná, nemala miesto ani čas pre čudáka Simona. Čudáka, ktorý sa zhováral najčastejšie s počítačom, svojich pár priateľov poznal len po prezývkach zo siete a s nadšením študoval matematiku. Povrávalo sa, že po sieti sa s ním radia najvyšší dôstojníci. Bol mimo jej sveta, nemohla, alebo nechcela ho pochopiť. So vztýčenou hlavou prechádzala nevšímavo popri ňom a teraz mu leží pri nohách, zničená, zoslabnutá, s očami opuchnutými od plaču. Ale pre Simona stále krásna. Jej hruď sa zdvíhala a klesala s jej dychom. Cítil túžbu dotknúť sa jej pŕs, ako už toľkokrát, ale vždy boli priďaleko. Teraz ich má na dosah: „Bože, ako sa za toto nenávidím…“ prudko odtiahol ruku. V mysli sa mu opäť vynorili spomienky na staré časy, keď ju prvýkrát uvidel. Na horných palubách vtedy oberal s mamou pomaranče, odmietal zbrane a bol plný morálnych zásad a krásnych snov. To bolo dávno. Potom pár vojakov začalo túto prekliatu vzburu. A stratili sa zásady aj sny… „Karya, vstávaj, musíme nájsť raketoplán.“
Horúca voda sa jej kĺzala po tele a zmývala posledné zvyšky cudzej krvi z jej pokožky. Sprchu si nemohla dovoliť už pár týždňov, stále boli na úteku a zväčša nemali vodu ani na pitie. Slzy sa vmiešali do recyklovanej vody, ktorá jej hladila tvár. Toľko strachu a bolesti zažila za posledné dva mesiace, že plakala takmer nepretržite. Nedokázala už ovládať svoje pocity. Už je v bezpečí, možno. Možno ju ten blázon, čo vymyslel šialený plán úniku z okupovanej lode, nejako zachráni. Ale veď nedokázal ochrániť ani ostatných, čo šli s nimi. Jeden po druhom im zomierali pred očami. Zostali sami dvaja. No majú luxusný raketoplán, s vlastným gravitačným jadrom, veľkým obytným priestorom a dostatkom paliva. Útek by sa mohol podariť. Spomenula si na svoju rodinu. Naposledy videla rodičov a sestru v nemocnici, možno ešte žijú a trápia sa niekde v nákladných priestoroch, kde vzbúrenci natlačili väčšinu obyvateľov lode. Možno sa jej podarí zachrániť ich. Ak Simon zvládne napojenie raketoplánu na delta-sieť, budú mať veľkú moc. Snáď by mohli aj zastaviť vzbúrencov, a vrátiť život do normálu. Je to predsa špičkový hacker, aspoň tak to o ňom počula. Teraz je aj on na konci s nervami. Hoci pri ňom cítila akýsi zvláštny strach, až odpor, musí mu pomôcť, musí byť silná. Nemá na výber. „No tak, vzchop sa!“ kričala na seba v duchu „Nerev a vylez už z tej sprchy! Vzchop sa!“ Presviedčala sa, že musí prestať plakať. Pomaly otvorila kryt a vyšla zo sprchy. Tvár zaborila do pripravenej osušky, aby zotrela zvyšky sĺz.
„Simon,“ prvýkrát v živote ho oslovila „Ako ti to ide?“
Simon sa zahmýril v kresle pilota a po chvíli sa k nej otočil. Obraz, ktorý sa mu naskytol, mu pripadal neskutočný. Karya zahalená len v dlhej tenkej osuške, s mokrými strapatými vlasmi a milým úsmevom.
„Si v poriadku?“ opýtal sa po dlhšom váhaní. Ten úsmev na jej perách si nevedel vysvetliť.
„Je mi fajn.“ pokojne odvetila, kým si sadala vedľa neho na miesto určené pre navigátora. Simon jej nechápavo pozrel do očí: „Mala si problémy so sprchou? Nie sú nastavené parametre pre osušenie?“ Napadlo ho, že asi našla nejaké omamné látky, skúmavo si ju prezeral.
„Sprcha je v poriadku, len mám rada takéto prirodzenejšie spôsoby… Ako to ide?“ zopakovala otázku a hodila pohľadom na konzolu palubného počítača. Zneisťovali ju Simonove prekvapivé reakcie, ale za príčinu pokladala priveľmi tenkú osušku nalepenú na jej tele.
Keď sa uistil, že na nej nevidno žiadne typické prejavy drog, nevychádzal z údivu nad jej usmiatou tvárou: „Dobre, raketoplán je už plne funkčný. Vyspím sa a zajtra sa pokúsim napojiť na sieť, nech aspoň vieme, kam s nami táto krabica letí.“ Vstal a bez slova odkráčal do zadnej časti obytných priestorov. Ľahol si do jedného z pätnástich lôžok a snažil sa všetko si v hlave usporiadať. Po chvíli váhania prišla Karya. Simon zdvihol hlavu, dúfajúc, že je už oblečená a bez úsmevu. Realita však bola vzdialená od jeho očakávaní. Karya pripravená strhnúť zo seba osušku sa ďalej uškŕňala: „Som zvyknutá spať nahá, ak ti to nebude prekážať…“
„Bude!“ skočil jej do reči a odvrátil tvár. Karya sa prebrala z prekvapenia a uvedomila si, že robí chybu, keď sa k nemu odrazu správa tak neprirodzene. Prestala sa usmievať, a zabalená v osuške si ľahla na lôžko oproti Simonovmu: „Prečo vlastne vypukla táto vzbura?“
„Nechce sa mi o tom hovoriť. A vlastne, ako to mám vedieť?“ snažil sa vyhnúť trpkej téme. „Nie som člen bezpečnosti ani kapitán. A kto okrem nich to vie? Vedenie bezpečnostných jednotiek, niečo chcelo, kapitán to nechcel a tak ho zabili a loď je teraz ich.“
„Ty si predsa hacker, musíš vedieť o čo im išlo.“ trasľavým hlasom sa domáhala vysvetlenia.
„Bojíš sa ma, ešte stále sa ma bojíš!“ Simon pochopil. „A skrývaš to za napodobeninu úsmevu,“ hovoril vyčítavo, no v jeho tvári sa zrkadlil súcit.
Neodpovedala. Premáhala slzy, ktoré sa jej napokon aj tak zatrblietali na lícach.
„Dobre, možno to tak bude lepšie. Vieš, aké poslanie mala táto loď?“
„To nás predsa učili od detstva,“ odpovedala vzlykajúc. „Naša generácia má vybudovať vesmírnu stanicu na orbite planéty Richella a previesť výskum. Ďalšia potom zušľachtiť povrch a biosféru, aby sa mohlo začať osídľovanie. A ľudstvo bude mať nový domov.“
„Pekné reči,“ vzdychol Simon „To bol sen, chceli ho naplniť už dávnejšie. K planéte Croenion, ak ti to niečo hovorí, bola vyslaná archa Noe. Prvá svojho druhu. Mala pripraviť planétu na príchod ďalších takých lodí. Naša archa Salem už bola postavená, keď od Croenionu prišla čudná správa.“
Karya uvažovala, či to vôbec môže byť pravda. Ak áno, prečo potom pri hrabaní sa v učebniciach nikdy nenarazila na niečo tak významné. „Aká správa?“
„Nechoďte sem, majú čudné zbrane…“ Simon zmĺkol.
„To je všetko? Kto má čudné zbrane?“
„Bola to posledná správa z Noe. Krátko nato zachytili hĺbkové teleskopy na vzdialených staniciach stopy po silných gravitačných vlnách a tonách ťažkého žiarenia v oblasti okolo Croenionu. Jasný dôkaz, že archa Noe s tristotisíc obyvateľmi bola zničená. Príliš veľká rana pre civilizačným pokrokom drancovanú populáciu bola hneď vymazaná z dejín. Poslanie výpravy Salem sa zmenilo. Pripraviť druhú vhodnú planétu v poradí a najmä, čo sa mala dozvedieť až tretia generácia, po dobudovaní stanice, v bezpečnej vzdialenosti od Zeme robiť pokusy s novým typom zbraní. Je to desivé. Kombináciou gravitačných a anihilačných zbraní vznikne energia schopná zlikvidovať akúkoľvek hviezdu. Sila stotisíckrát väčšia, než čo sme kedy vytvorili. Všetky potrebné technológie sú na lodi, v sektore D17. Stačí ich poskladať a spustiť. A ak to vyjde, nasmerovať archu ku Croenionu…“
„Rozumiem,“ váhala, či mu veriť.
„Bezpečnosť začala robiť problémy, keď dostali nariadenie od kapitána asistovať pri opravách v D8, vieš po tom výbuchu. Potom starkého pochytila paranoja, že ho chce niekto zabiť. Z pár ľudí od bezpečnosti, ktorým dôveroval si vytvoril osobnú ochranku, málo vychádzal zo svojej kajuty, prestal sa zaujímať o život a o problémy celej archy. Snažili sme sa informovať ho o všetkom, čo sa deje a veľa vecí sme vyriešili za neho. Dúfali sme, že ho to prejde. Nevedeli sme si predstaviť niekoho iného na jeho mieste. Bol to človek výnimočných kvalít. Ale zrazu sa bál všetkého okolo seba, aj ľudí, ktorí mu chceli pomôcť. Ako teraz ty.“
„Prepáč,“ povedala potichu. Premýšľala, ako ťažko musí znášať Simon jej strach z neho. Ale keď bol taký čudný a mal moc väčšiu ako ktokoľvek, koho bližšie poznala. A čo dokázal za posledné týždne, to bolo neuveriteľné. Všetko pre to, aby ju ochránil. Ona mu pritom dávala celý čas najavo, že ním pohŕda. Prečo sa ho vlastne ešte bojí? Je duševne oveľa silnejší než ona. A nikoho takého predtým nestretla. To je dôvod na strach? Pri týchto myšlienkach sa jej strach pomaly menil na obdiv.
„Najvyšší dôstojník bezpečnosti sa už nemohol pozerať na to, ako kapitán ľutuje sám seba a loď ovláda banda hackerov. Chýbalo už len málo. A bola vzbura… Pravdepodobne vedia o skutočnom poslaní lode, otázne je, čo chcú podniknúť. Majú v rukách prisilnú zbraň…“
Obaja mlčky ležali, mysleli na pocity toho druhého.
Zobudil ju akýsi neznámy tlmený zvuk. Posadila sa a pretrela si oči. Simon tam už nebol. Vstala a prezrela celý raketoplán, ale nenašla ho. Nervózne vbehla do otvorenej prestupovej komory a vyklonila sa von. Zabudla, že v sklade prevláda silné pôsobenie gravitačného jadra archy, ktoré je v raketopláne rušené jeho vlastným jadrom. Zapotácala sa a hľadajúc stratenú rovnováhu pustila osušku. Tá sa zošmykla z jej tela a spadla dolu.
„Simon!“ kričala nahá Karya do prázdna.
„Tu som,“ ozval sa spod raketoplánu Simon. Vystupoval rebríkom hore, osušku ležiacu v tme si nevšimol.
„Musel som…“ zarazil sa pri pohľade na Karyu.
„Ja… zošmykla sa mi osuška,“ sklopila zrak a rukou si zakrývala prsia.
„Obleč si niečo, prosím ťa,“ Simon nechcel dovoliť, aby sa jeho myseľ zamestnávala predstavami a spomienkami. Veď to nebolo prvýkrát, čo ju videl nahú. Delta-sieť mala mnohé vymoženosti a pred zrakom hackera sa nedalo ukryť. „Musel som ešte niečo nastaviť na nosnom module. Letíme preč.“
Posledné dve slová Karyu šokovali. Uvedomila si, ako dlho spala. „Čo sieť, napojil si sa?“
„Áno. A všetko som pripravil na odlet,“ usadil sa do kresla.
„Kde sme, kam letíme, čo sa deje na lodi a… kam chceš ujsť?“ sypala zo seba Karya otázky.
„Myslel som, že odídeme spolu,“ zdvihol zrak ignorujúc jej nahotu.
„Povedz mi pravdu!“ prosebne zašepkala.
„Pravdu…“ zahundral Simon. „Budeme spolu sami najblišších štyridsať rokov, možno viac.“
Karya nechápavo pozerala na jeho ruky, ktoré so šikovnosťou hackera behali po riadiacom paneli.
„Všetci sú tu mŕtvi, vlastne nie všetci, ale všetko, sme jediné dva organizmy, ktoré prežili gravitačnú vlnu, čo sa prehnala archou. Nejaký blbec v tom chaose asi našiel súčiastku na nové zbrane a myslel si, že je to rubikova kocka,“ iróniou zakrýval svoju neschopnosť vyjadrovať sa v krutých situáciách. „Nemôžeme tu zostať, plazmové potrubia i reaktor sú silne poškodené, delta-sieť ťahá z posledných funkčných energetických zdrojov“
Raketoplán sa pohol smerom k zadnej stene skladu. Spomedzi všetkých otázok, ktoré jej preleteli hlavou, vyslovila tú najnaivnejšiu: „Ty vieš riadiť raketoplán?“
„Nenašiel som tu žiadny manuál, ale učím sa rýchlo,“ pokúsil sa o vtip, ale hneď to oľutoval. Oslepilo ich zelené svetlo výbuchu pred raketoplánom. Nosný modul narazil na plášť lode, raketoplán sa od neho pomaly odlepil a cez dieru v plášti vyletel do priestoru.
„Ako je možné, že my sme prežili?“ opýtala sa Karya, keď sa raketoplán zvyšujúcou rýchlosťou vzďaľoval od archy.
„Neviem. Zrejme nás zachránilo gravitačné jadro raketoplánu. Netuším, na akom princípe tie zbrane mali fungovať. Teraz ale treba zničiť Salem. Ak reaktor vybuchne samovoľne a nekontrolovane, zabije nás to,“ Simon civel na panel s meniacimi sa číselnými údajmi a znakom delta-siete. „Reaktor prehrejem a vpustím tam trochu viac antihmoty. Bude to čistý, bezpečný zánik.“
Karya nemo pozorovala na hlavnej obrazovke majestátny Salem, kde sa narodila a prežila celý svoj život. Na viacerých miestach plášťa zazrela najprv drobné výbuchy, potom sa začala celá archa akoby prepadávať do seba a okolo nej sa vytvorila belasá žiara. Takú nejakú farbu musela mať obloha na Zemi. Výbuchy postupne silneli a loď sa stále zmršťovala. Žiara zmenila farbu na purpurovú a vytvorila okolo kolabujúcej lode široký prstenec, potom zmizla. Z archy Salem zostala čierna masa nedefinovateľného tvaru rútiaca sa vesmírom.
Simon sa pozeral na svoje dielo: „Sny sú pekná vec. Každý sníva svoj sen, niektorým sa splní. A ostatní, budú snívať ďalej a stavať nové archy.“
Karya nechápala. Ani sa nepokúšala pochopiť. Spomínala.
Simon vstal a odišiel do zadnej časti po jedlo.
Na komunikačnom paneli blikal malý oranžový nápis, ktorý jej udrel do očí. Núdzové volanie. Opatrne pristúpila k panelu a prstom sa dotkla nápisu. Čítala správu, ktorú zachytil palubný počítač pred piatimi minútami: Toto je núdzové volanie najvyššej priority. Kód 9-A-09455dsa. Archa Salem s 500 000 obyvateľmi má poškodenú delta-sieť, prehrieva sa nám reaktor a sme takmer bez energie. Loď je neovládateľná, pripravujeme sa na evakuáciu. Nech ste ktokoľvek, pomôžte.