„Nechceš ma, lebo mám šupinatú tvár!“ drak si afektovane utrel slzu.
„Sprav ešte krok a rozbijem ti papuľu!“ zavrčal väzeň. Uchopil dlhú reťaz ktorou bol za pás prikovaný k stene a zaujal streh.
Drak cúvol, ťažká reťaz sa v rukách zajatca stávala nebezpečnou zbraňou. Násilím nedosiahne nič, mal dosť času na to, aby si to bezpečne overil. Uviazli na mŕtvom bode.
Aby ste rozumeli, o drakoch a princeznách sa v rozprávkach popísalo všeličo, akurát podstatné tam nenájdete: V noci sa každý drak mení na muža so šupinatou tvárou. Rozumie sa, že mu potom v súvislosti s princeznou pramálo záleží na tom, či je v jaskyni poriadené, a že zmienky o konzumácii nešťastnice treba chápať obrazne.
Jednoducho, ak sa nejakej princeznej nepritrafilo vydať, ešte vždy bola nádej: drak – netradičné, ale slušné zabezpečenie do konca života.
Úprimne povedané, ani súboje skvelých rytierov s hroznými drakmi sa nekonali, čo na jednej strane ochudobňovalo kultúrnu tradíciu a dobový kolorit, ale na strane druhej, realita neplietla hlavy básnikom a letopiscom ak sa, v zodpovednej snahe zanechať odkaz ďalším generáciám, o nejakých zmienili. Občas sa, pravda, našiel kráľ, čo sa nedokázal zmieriť so šupinatými vnúčatami a rytier zažiadaný polovice kráľovstva, ale takí boli skôr výnimkami než pravidlom. Ani vtedy nerinčali zbrane, k slovu sa dostávali diplomati.
Princezien sa, ako bolo v tej dobe zvykom, nikto na ich názor nepýtal.
„Žiadne mŕtve body“, roky rokúce hrdo uvádzalo výročné komuniké „Králi versus Draci“, prešpikované štylistickými kudrlinkami, ľúbivými, prázdnymi, a občas aj pravdivými.
Isté ale je, že keď sa poriadne hľadá, nejaký problém sa nájde, lebo tento drak nebol na princezné – bol na princov.
Buďme spravodliví, nediskriminoval podľa pôvodu! Princ-neprinc, rytier-nerytier, Bohor sa mu páčil, už skôr si ho vyhliadol. V podobe obrovského jaštera nič netušiaceho mládenca omráčil a uväznil v jaskynil. S krvavočervenou ružou za uchom nežne mu hladil strnisko na lícach, aby ho prebral a pôvod milého bolo posledné, čo ho v tej chvíli zaujímalo.
Problém nastal, keď Bohor precitol a pochopil, čo sa od neho očakáva. Vystrúhal na tvári takú zmes prekvapenia a hnusu, že sa drak urazil. A že si ten drak potrpel na silákov (a že nádejného milenca neporiadne spútal), dokázal si rytier svoju česť ubrániť!
Nieto porážky ani víťazstva, čo i čiastočného, bez obetí: drakovi sa vrátilo vedomie napoludnie; horko-ťažko doletel k prameňu s liečivou vodou.
Kým sa vrátil, prebral sa aj Bohor. Ani jeden sa nedokázal udržať na nohách, každý naberal sily na ďalší boj v inom kúte jaskyne. Bohor vedel že kým drak nezmení podobu nemôže ho mravne ohroziť, nuž driemal.
Drak, pravda, mohol chŕliť oheň, ale iste uznáte, že so zoškvareným rytierom sa toho veľa podnikať nedá. A pretože ako jašter mal predsa len o čosi odolnejšiu konštitúciu, pozviechal sa a šiel natrhať kvety, aby podporil svoje ďalšie nočné návrhy.
Nepomohli. Ani zlato, ani ubezpečenia že mu nechce ublížiť, že ho miluje, a že stačí prikývnuť a znesie mu modré z neba. Bohor zúrivo vzdoroval.
Keď už nedokázal sám ani nadvihnúť hlavu aby sa napil a drak mal dolámané všetky rebrá (o stave iných orgánov nehovoriac), dohodli sa: Drak nechá Bohorovi voľné ruky a Bohor nebude odmietať prijímať potravu.
Nemyslite si, rytier netrpel nedostatkom dvorných spôsobov, nebol nijaký hulvát. Jeho konverzácia s drakom mala spočiatku vysokú úroveň, na sľuby, prosby a fňukanie roznežného draka reagoval uchu lahodnými vhodnými frázami, ustálenými aj tvorivo rozvinutými zvratmi, akurát bezvýsledne.
A pretože nie iba fyzická sila, ale aj logické myslenie bolo Bohorovou silnou stránkou, veľmi rýchlo pochopil, že bez cudzej pomoci sa na slobodu nedostane. Zamyslel sa nad tým, komu asi začal chýbať; určite dvom dievkam a jednej vdovici. Bolo to dozaista príjemné a povzbudivé pomyslenie, akurát v reálnu pomoc z tejto strany dúfať nemohol.
Bol sbestačný a nezávislý, o cudziu pomoc prosiť nemusel, nuž, nech sa jeho úvahy krútili akokoľvek, vždy dospel k poznaniu, že je iba jedno jediné miesto, kde ho čakajú a kde si už museli uvedomiť, že zmizol. Kde žije muž statočného srdca čo necúvne ani pred drakom, bojovník ktorý sa ho dnes-zajtra určite vyberie hladať, pokiaľ to už nespravil – Gal.
S Galom sa zoznámil spôsobom hodným chrabrých mužov – zachránil mu život. Náhoda chcela aby sa sa stal svedkom prepadu: ako lavína zosypala sa zo svahu horda vojenských zbehov na troch jazdcov v plnej zbroji. Nestálo by mu to za pozornosť, jazdec v brnení bol schopný poradiť si so skupinou neobrnených zle vyzbrojených pešiakov, nebyť prekvapivého a účinného úskoku útočníkov – pozhadzovali obrnencov z koní dlhými tyčami.
Cvičený rytier na zemi je čosi úplne iné ako cvičený rytier na koni; je bezbranný.
Krajný jazdec nespadol celkom, zachytil sa postroja a krytý bokom koňa, zachránil si život. Dvaja sa ocitli na zemi. Jeden ostal nehybný, tým spečatil svoj osud. Druhý sa ihneď po dopade prevalil pod nohy mužovi, čo sa na neho zaháňal. Podrazil ho, muž padol na ostrie vlastnej sekery.
Bohor nezaváhal, s primeraným pokrikom ( „Psy všivavé, odplata vás neminie!“) a náležitým rámusom, cválal napadnutým na pomoc. Krúžil na koni okolo rytiera na zemi a odrážal útoky, pokým sa mu nepodarilo vstať a chopiť sa meča. Ani zbraň druhého nezaháľala, nuž zbojníci poznali, že ďalší boj je márny a rozutekali sa.
Muž, ktorý sa udržal na koni zložil meč a hlboko sa uklonil. Druhý si nadvihol priezor prilby. Jemná tvár mladíka sa usmiala na Bohora:
„Korunný princ Gal sa cíti byť doživotným dlžníkom svojho záchrancu,“ povedal obradne, stiahol si rukavicu a podal mu ruku.
Korunný princ Gal, to znamenalo hranatého, kostnatého a hlučného kráľa Gorana a krehkú, snivú kráľovnú Iris, jedinú ozdobu zanedbaného sídla uprostred kamenitých polí a lúk malého kráľovstva, ktorej Gal akoby z oka vypadol. Tiež dvanásť princezien, rovnako hranatých ako otec, bez akéhokoľvek náznaku matkinho pôvabu, čo vzal Bohor na vedomie s hmlistým pomyslením na to, že kráľovské dcéry, ktoré dennodenne jedia ovsenné posúchy smiešnymi malinkými vidlami (a tie im ani raz nevypadnú z ruky), nazývajú ich horúcimi kvetmi plodnej hliny a nežného stebla a vyjadrujú sa výhradne v reči viazanej, sú nad jeho intelektuálne a rodové pomery. Že jeho pobyt na kráľovskom dvore bude bezproblémový keďže, čo sa týka týchto panien, nehrozí mu pokušenie zapliesť sa s niektorou, alebo, ako to mal vo zvyku, hneď s niekoľkými.
Znamenalo to lány strmých pasienkov pre kozy, ktoré tvrdošijne odmietali nadojiť viac ako misku dve mlieka denne. Vrecia kameňov, ktoré obetavo a nezištne pomáhal vláčiť z polí v čase sejby a zopár vriec zrna, čo hrdo so spevom odniesli do sýpky v čase žatvy. Ťažké kmene húževnatého smolného dreva na zimu, s ktorými sa natrápili, svorne, chlapi i ženy. A prepelice, bažanty, občas dokonca i srnca, keď sa už všetkým pri rokmi sčernetom kráľovskom stole tmilo pred očami z večnej kaše a posúchov – z lovu sa Bohor nikdy nevrátil s prazdnymi rukami a kráľovský pár sa ho nikdy nespytoval, či si je úplne istý, že nestrieľal na druhej strane vrchov, v hustejších lesoch plných zveri, ktoré im už nepatrili.
Bezpochyby, v tvŕdzi pod horami už museli poznať, že sa mu čosi prihodilo, lebo, darmo je, dve chýbajúce silné ramená, pri oprave prehnitej strechy pred zimou, nemožno len tak ľahko prehliadnuť.
…Čo asi teraz robí Gal, uvažoval.
Gal, pod strechou kamennej bašty, trpezlivo pílil mreže okienka svojho väzenia. Uvrhol ho tam vlastný otec.
„Neber to osobne, si tu iba dočasne, aby som mal istotu, ža sa nezachováš nezodpovedne. Hneď ako sa problém s tvojim…našim dobrým priateľom,“ opravil sa kráľ na zagánenie dediča trónu, „vyrieši, budeš voľný.“
„Otec, Bohor mi zachránil život. Nezaväzuje ma iba priateľstvo, ale aj povinnosť.“
"Som rád, že si spomenul povinnosti, synak. Pamätaj, máš dvanásť starších sestier, v ich veku im už pôvab pridá iba veľkorysé veno, a kráľovská pokladnica je prázdna!
Je stavovskou povinnosťou princeznej dať prednosť dračej nore pred vyjedaním otcovho hrnca… Sám vieš najlepšie, aká mizerná bola posledná úroda… Čo si počneme, ak nás draci začnú bojkotovať? A oni začnú, ak bezdôvodne, opakujem, bezdôvodne, lebo nám žiaden ani ženu neuniesol, ani polia nespustošil, zabiješ jedného z nich. …Pomyslel si na to, že z boja nemusíš vyviaznuť živý?…"
„Otec,…“
„Už som rozhodol. Pustím ťa, keď bude po všetkom. …Napokon, Bohor je rytier ako sa patrí, iste si dokáže poradiť aj sám… “
Keď Gal videl, že s otcom nie je rozumná reč, podplatil vojaka čo mu nosil jedlo, aby mu prepašoval pílku. V noci odstránil mrežu a, zachytávajúc sa iba medzier medzi balvanmi, zliezol po stene veže. Vkradol sa do zbrojnice, zvesil si meč a štít. O pár minút zmizol v lese.
„Kým otec zistí, že som preč, bude po boji! Zostala nám už iba česť,“ opakoval si do kroku, aby sa zohrial a povzbudil, „nemôžeme prísť ešte aj o tú!“
Noc bola chladná, pevnejšie sa zakrútil do zaplátaného plášťa (nie iba posledná úroda bola mizerná).
„Vylez obluda, vyzývam ťa na súboj!“ zakričal ráno pred jaskyňou.
„Odpáľ, nie je tu žiadna baba, zle ťa informovali!“ odhulákal mu z diery drak, ktorý za pár dní od Bohora pochytil mnohé z jeho pragmatických vulgárnych spôsobov.
Bohorovi vystúpil na čelo ľadový pot; Ak je to nejaký úchylný rytier, naľahne na vlastný meč len čo bude voľný! – akustika v jaskyni nebola najlepšia, po hlase priateľa nespoznal.
Kde sa podeli staré dobré mravy, už ani draci nie sú tým, čím bývali! Začo nás, Bože, trestáš takým úpadkom, pomyslel si Gal. Prežehnal sa a vbehol do jaskyne.
Stačilo pár minút boja, aby si uvedomil, že všetky opisy skvelých rytierov dávnominulých dôb, stínajúcich dračie hlavy jednu za druhou, nie sú ničím iným ako lživou propagandou najhrubšieho razenia; muž nemal na draka v podobe jaštera ani dostatok síl, ani obratnosť a dostatočne rýchly postreh.
Do boja sa pustil s vervou, lenže meč po šupinách kĺzal ani po oceli. Mal čo robiť aby stihol uskakovať pred plameňmi šľahajúcimi napravo-naľavo. Bol na konci s dychom, a drak sa ešte iba dostával do bojovej nálady.
Zhrozený Bohor by si najradšej zakryl oči, až teraz si naplno uvedomil ako ohľaduplne sa k nemu doteraz drak správal, ako ho šetril.
„Pozor!“, zakričal chrapľavo, keď si všimol, že priateľ nepostrehol úskok.
„Neboj sa o mňa, drahý,“ nežne predniesol drak. V zápätí si uvedomil, že varovanie nepatrilo jemu, a pretože bol prachobyčajným drakom, a nie rytierom bez bázne a hany, ihneď zneužil situáciu:
„Povedz áno a nechám ho odísť!“
„Robím, čo sa dá,“ hlesol zadychčaný Gal. Začínal mať v obrane diery, ktoré obyčajne stoja bojovníka život. Na útok nemal dosť síl.
Bože môj, nevydržím!, uvedomil si krutú pravdu.
„V čom je lepší ako ja?!“ domŕzal drak. Boj ho začínal nudiť, s druhým rytierom doposiaľ neskoncoval iba preto, lebo chcel, na výstrahu Bohorovi, dôkladne demonštrovať svoju prevahu a svoje možnosti.
Vtedy si Gal uvedomil, že cesta k záchrane nevedie cez hrdinstvo. Odhodil ťažký štít s rodovým znakom ktorým sa kryl, vystrel štíhlu postavu. Uhol sa načisto netakticky, ale zato elegantne. Snivými matkinými očami pozrel priamo na draka a keď sa ich pohľady stretli, v očiach muža sa zračil obdiv i hrôza. Klesol na kolená.
„Si majestátny, nádherný vo svojej ohnivej hrôze!“ zvolal.
Drak zadržal ohnivý výdych. Muž, ktorý sa mu práve vydal na milosť a nemilosť bol oveľa krehkejší, elegantnejší a noblesnejší ako vzdorovitý Bohor.
Nie som netvor, neublížim ti, chcel odvetiť, no cez sírnatú temnočervenú krv prebublalo sotva pár neartikulovaných zvukov – stačila sekunda, ktorú venoval nevinným očiam muža, nie jeho meču aby mu Gal prepichol krk na mieste, kde obrovské hrudné šupiny prechádzali v menšie šupiny šije, aby bol dlhý krk dostatočne ohybný.
Bohor si vydýchol, akoby sa po celý čas neprizeral, ale sám bojoval.
„My nevieme, do čoho sa skôr pustiť, a ty si tu hlivieš,“ povedal Gal priateľovi. Skúmal pritom kde má reťaz najslabšie ohnivko a dá sa najľahšie preťať.
Bohor sa iba zoširoka usmial, po treťom roztrasenom pokuse vzal Galovi sochor z rúk a ľahúčko, jediným úderom, sa oslobodil.
„Je najvyšší čas pozrieť na vašu strechu,“ nadhodil.
Otec ma zabije, skonštatoval v duchu Gal; slová o rodnej streche mu pripomenuli dvanásť nevydatých sestier a opätovnú nanič úrodu.
„Každý muž by sa mal snažiť vykonať za života aspoň jeden zbožný čin.“ Povedal Bohorovi. „Sprav mi službu, priateľ môj, odkáž rodičom, že odchádzam do sveta hľadať Svätý grál.“
O pár rokov zastihol Gala na cestách za vznešeným cieľom list od muža, ktorý kedysi považoval brko za nástroj nehodný ruky muža :
„Gal, priateľ môj najdrahší,“ písal
„akiste nemáš príležitosť čítať výročné komuniké "Králi versus Draci“, preto si osobujem právo s radosťou Ti napísať, že sa môžeš bez obáv vrátiť domov. Draci uznali, že sa jeden spomedzi nich nezachoval ako sa mal a navrhujú, aby sa pomery navrátili do starých koľají. Otec Ti odpustil.
Ako vidíš, všetko sa napokon na dobré obrátilo, aj keď spočiatku sa veci vyvíjali všeliak, len nie priaznivo; Tvoj vznešený otec, zaskočený, keď ma znezrady uvidel a vypočul, predniesol čosi o tom, že Ťa roztrhne ako hada vlastnými rukami, že mu teraz všetky dcéry zostanú visieť na krku, a šiel vyčítať kráľovnej, že potrebovala trinásť pokusov na to, aby priviedla na svet niečo také nezodpovedné a nepodarené, ako Ty. Nevravel to, pravda v zlom, sám vieš najlepšie, že kráľ Goran vie byť prchký.
Čo sa mňa týka, považoval som za svoju povinnosť zmierniť utrpenie kráľovského páru – oženil som sa Tvojou najstaršou sestrou. Medzi nami, Gal, nemuselo k tomu dôjsť, keby si si dal trochu námahy a vypílenú mrežu aspoň na oko založil do okienka; kým ma Tvoj otec láskavo ubytoval vo veži, pokým si nerozmyslím že bez najstaršej princeznej nemôžem žiť, okienko nechal zamurovať.
Samozrejme, som s ňou šťastný, v nijakom prípade sa nesťažujem.
Gal, veľmi Ťa prosím, vráť sa, a pokiaľ si už grál stihol nájsť, nenos ho domov. Ukry ho cestou na bezpečné miesto a zabudni kde. Sám si raz povedal, že každý muž by sa mal snažiť aspoň raz za života vykonať zbožný čin, mal si pravdu, rád by som sa aj vybral hľadať túto vzácnu relikviu.
Bohor."