Klasickej fantasy sa na filmovom plátne nikdy príliš nedarilo. Zatiaľčo sci-fi má v prvej desiatke komerčne najúspešnejších filmov všetkých čias až sedem /!/ zástupcov, a môžeme ju teda s čistým svedomím označiť za najúspešnejší žáner v dejinách kinematografie, príbehy v štýle „meč a mágia“ sa už dlhšiu dobu potácajú nad priepasťou diváckeho i producentského nezáujmu. Je to na počudovanie, že žáner, ktorý v literatúre odjakživa kráča bok po boku so svojou sci-fi sestrou /vlastne už od čias sumerského Eposu o Gilgamešovi a indickej Ramájámy, kde sa boje s mýtickými obludami miešajú s pristátiami nebeských bytostí na kovových lodiach/ a dokáže jej aj veľmi slušne komerčne konkurovať, musí o existenciu na celuloidových pásoch zápasiť rovnako tuho a beznádejne ako kráľ Artuš o večnú slávu Camelotu. Iste, naše útroby už zamiešali čepele s runovými nápismi Barbar Conan, Súboj titanov, Excalibur, Legenda, Jastrabia žena, Highlander či Willow, ale od čias týchto filmov, ktorým by ich magičnosť mohol závidieť aj sám Merlin, už uplynulo veľa vody. Rátajte so mnou a ak sa mýlim, rád sa nechám opraviť, ale v 9O-tych rokoch sa z obrovského kotla filmovej fantastiky, plného viac či menej kvalitnej sci-fi zeleniny a šťavnatých kúskov horrorového mäsa, vynorili zatiaľ iba tri povšimnutiahodné fantasy zemiaky – Dračie srdce, Kull Dobyvateľ a Prince Valiant. Pričom som presvedčený, že vyplávanie tretej menovanej krumple si všimlo len málo fanúšikov, chtivých rinčania mečov a ohňostrojov kúziel. A budem úprimnejší než môj najobľúbenejší fantasy zloduch Kurgan, keď počas súboja vo veži na škótskej Vysočine ľúbozvučným hlasom povie Ramirezovi: „A teraz zomrieš!“ – títo nepozorní fanúšikovia veru nemajú za čím banovať.
Film Prince Valiant, ktorý u nás môžete nájsť na videokazetách pod polopatistickým názvom Boj o Excalibur, rozvíja vo fantasy veľmi obľúbenú tému o kráľovi Artušovi, jeho rytieroch a zázračnom meči Jazernej panej. Vznikol podľa populárneho a dodnes vysoko ceneného rovnomenného comicsu H.Fostera, v širokej medzinárodnej koprodukcii a pod režijným vedením zručného Anthonyho Hickoxa. Vo vedľajších úlohách sa objavia herci formátu Edwarda Foxa, Rona Perlmana či Udo Kiera. Stručne a jasne – dosť dôvodov na to, aby sme očakávali kvalitnú zábavu.
Tak, a teraz si oblečme brnenie, chopme sa dvojbritej rytierskej sekery a začnime z tela filmu odsekávať jeden úd za druhým, nech jeho krv fŕka až na susedné stránky Fantázie.
V prvom rade treba povedať, že postavy, ktoré hrajú vyššie menovaní kvalitní herci, dostali v deji tak málo priestoru, že na rozvinutie akéhokoľvek hereckého výkonu jednoducho nemajú čas. Naopak predstavitelia Hrdinu a jeho Fešandy majú času a miesta dosť – len škoda, že ho nevyužívajú. Navyše hlavná hrdinka, hoci je bezosporu chutnučká, vďaka svojmu navýsosť modernému vzhľadu pôsobí vizuálne veľmi rušivým dojmom – tí, ktorí sledujú seriál Xena a škrípu zubami vždy, keď sa objaví Gabriela, ktorá akoby si len odskočila odkiaľsi z Beverly Hills či Melrose Place, vedia, o čom hovorím. K navodeniu stredovekej atmosféry neprispievajú ani pubertálne fóry, ako keď napríklad Valiant ošetruje svojej milej ranenú nohu a na jeho otázku „Kde ťa to bolí?“ ona odpovedá „Vyššie, vyššie, ešte vyššie…“ Netvrdím, že som sa na tom infantilne nepochechtával, ale humor barbara Conana /„Nie, tí muži nás nechcú zabiť, chcú nás len zajať, aby nás potom mohli umučiť k smrti.“/ mi je predsa len milší.
Od tohto filmu som očakával viac hlavne kvôli účasti režiséra Anthonyho Hickoxa. Meno tvorcu, ktorý nám dal skvelé horrory Warlock 2: Armageddon, Hellraiser III: Peklo na Zemi a obstojné dva diely Voskového múzea, bolo prísľubom temnej a krvavej sword & sorcery, prešpikovanej drsnými súbojmi a záplavou čiernej mágie. Namiesto toho nám je servírovaná báchorka pre deti, takmer bez krvi a bez poriadnych vizuálnych efektov. Všetko je plné svetla a farieb, dobová atmosféra nulová. Pre tých, ktorí našli zaľúbenie v estetike Boormanovho Excaliburu, plnej ponurých hradov, blatistých lesov a neľútostných bojov v ohňami presvetlenej hmle, je sledovanie Princa Valianta hotovým utrpením. Na druhej strane mám odskúšané, že ani detský divák, ktorému by sa takto poňatý film v konečnom dôsledku mohol páčiť, nedokáže tú hodinu a pol prežiť bez zívania a nespokojného vrtenia sa. Dej totiž nemá gradáciu, a hoci je priam prepchatý akčnými scénami, je paradoxne nudný a bez akejkoľvek dynamiky. Trapne napokon vyzneli aj prechody medzi jednotlivými dejovými celkami, pre ktoré tvorcovia použili obrázky zo slávnej comicsovej predlohy. Nápad je to zaujímavý, ale nikto ma nepresvedčí, že tam tie kresby neboli napchaté len kvôli šetreniu výrobnými prostriedkami.
Tak, môžeme odložiť sekeru, poumývať si brnenie od obsahu filmových vnútorností a pozrieť sa, čo nám zostalo. Dobré kostýmy, aká-taká výpravnosť masovejších scén, svižné šermiarske súboje, zopár netradične nasnímaných záberov. Na poriadny film je to sakramentsky málo a na vzkriesenie filmovej fantasy iba prd v hurikáne. Škoda, lebo ak to takto pôjde ďalej, náš obľúbený žáner sa do tej v úvode spomínanej priepasti zrúti ako Excalibur do jazera a bude sa mu z nej liezť veľmi, veľmi ťažko.