Brány Anubisovy

Powers, Tim

Tim Powers vie, ako na čitateľa. Pred rokom som od neho čítal jednu vynikajúcu knihu (Stáčení temného piva – Talpress 1999), preto som s radosťou siahol aj po Anubisových bránach – ktoré síce vyšli skôr (Najáda 1996), no dostal som sa k nim až teraz. A nesklamal som sa. Brány… nie sú ani fantasy, ani SF a ani horor – a zároveň sú tým všetkým naraz. Jednoducho – je to skvelá kniha!

Hneď na prvý pohľad zistíte, že toto nie je obyčajný kus popísaného papiera. Po prvých slovách, citátoch a úlomkoch skutočných dejín ľudstva, pocítite úžas nad mravenčou prácou spisovateľa. Brány Anubisovy sú románom založeným na skokoch časom a mystifikácii, čo by bolo, keby… Preto sa Tim Powers popasoval s históriou na pekne dlhom úseku dejín homo, ehm, sapiens? Časť románu sa odohráva v prítomnosti, časť v roku 1810, časť dokonca ešte hlbšie proti prúdu – v sedemnástom storočí. Nesmrteľní egyptskí mágovia a ich vabank proti nepriateľom čarodejníctva totiž zatnú sekerou do tzv. zdravého rozumu pekne hlboko. Hlavný hrdina má občas (a nie neoprávnene) pocit ako na kyselinovom tripe. No čitateľ nie – na to si dal pán Powers záležať. Časové slučky sa spletajú, intrigy sa zakrádajú poza chrbát a vzduch praská mágiou. Elementálovia poháňajú plachetnice a pália cigánske tábory a mŕtvy boh slnka – Re – sa plaví riekou smrti k znovuzrodeniu. A mutanti v londýnskych kanáloch vystierajú pokrivené ruky k slnku… svetlu… a pomste.

Ak odhliadnem od strhujúceho a napínavého deja a sympatických postáv, ostáva mi ešte fascinácia atmosférou. Dickensovský Londýn, žltá a lepkavá hmla, bandy žobrákov v podzemí, bábkové divadlo, kde bábky nie sú tak celkom z dreva a starý Cigán s drevenou opičkou, ktorá smúti za jeho mŕtvou láskou… to všetko pôsobí na dušu. Keď Psohlavý Joe, akási kombinácia Jacka Rozparovača a vlkodlaka blúdi ulicami a zanecháva za sebou mŕtvoly podobné opiciam, máte na chrbte mráz. Nechty si obhrýzate aj v brlohoch žobrákov, obzvlášť bábkara Horrabina, ktorý sa na chodúliach tacká Londýnom a stretnúť ho v podzemí je horšie, ako spadnúť do jamy levovej. Fascinujúce sú časové slučky, kde sa slávni básnici a spisovatelia stretajú s osudom – Byron so smrťou, Coleridge s ópiom a Ashbless so svojím druhým ja. Pri čítaní si bude obhrýzať nechty každý… dám za to poslednú pencu a pôjdem ako Nemý Tom žobrať k Temži, po ktorej plávu vo vaječných škrupinkách homunkulovia ako Lilliputáni vo vojne proti Gulliverovi. Brendan Doyle, literárny vedec a cestovateľ časom je veru takým Gulliverom – a občas dokonca Donom Quijotom, boj s Majstrom z Káhiry a jeho pomocníkmi je ťažký ako boj proti veterným mlynom.

Super kniha. Ak budete mať po krk nekonečných fantasy ság (tak ako ja), pohľadajte si v antikvariáte alebo na zabudnutej polici kníhkupectva pár sto strán hrubý zväzok, s príjemnou obálkou a ešte lepším obsahom. „Ten, kdo koupí, neprohloupí.“


3. októbra 2000
Rastislav Weber