Bábi Zlopočasná ešte stále žije. A dobre robí, hoci niektorí by ju radi videli v inom skupenstve. Nie preto, žeby Bábinou pracovnou náplňou bolo rozhodovať o veciach, ktoré sa nikdy nesmú dostať spoza zamknutých dverí. Ani preto, že tie veci robí sakramentsky dobre – lebo niekto ich robiť musí. Ľudia sa Bábi boja, pretože jej koníčkom nie je iba voziť sa po svete v orlej hlave, (alebo si užívať v koži králička), ale aj terorizovať okolie svojím cynizmom a dokonalosťou.
Bábi začne o sebe pochybovať v tej chvíli, keď ju bývalá čarodejnica Magráta a jej kráľovský manžel zdanlivo opomenú pozvať na krstenie ich dcérky. Bábi sa cíti zbytočná a opustí Lancre. Zato sa na krstiny prizvú iní hostia – upírska rodina z Übervaldu, ktorá túto príležitosť mieni využiť k obsadeniu celého kráľovstva. Boj proti stále pribúdajúcim upírom sa zdá byť beznádejný – na akýkoľvek mysliteľný prostriedok majú už dávno vyvinutý protiprostriedok. Navyše vedia ovládať vedomie všetkých nižších živočíchov, vrátane ľudí. Jediné, ktoré sa im dokážu postaviť, sú panenská čarodejnica Agnes, starenka Oggová a nakoniec i samotná Magráta. A v podvedomí každej z nich vibruje nástojčivá otázka: Naozaj nás Bábi Zlopočasná nechala v štychu?"
Teraz ma asi Mrakoplašovci budú chcieť ukameňovať, ale Zeměplochu nepovažujem za nič svetoborné. Napriek geniálnemu prekladu Honzu Kantůrka som sa nad svetom veľkej korytnačky nevedela nadchnúť a ku všetkým knihám z tohto cyklu pristupujem len z donútenia… doteraz. Kombinácia vševedúcej Bábi Zlopočasnej, potmehúdskej a dobrosrdečnej starenky Oggovej a schizofrenickej Agnes Nulíčkovej je neodolateľná. Ich bojová skupina je navyše posilnená spočiatku v praxi nepoužiteľným reverendom Ovískom a mužom mnohých častí – Igorom, takže dochádza takmer k dosiahnutiu kritického množstva humoru a mágie. Neznášam, keď niekto ohovára upírov. Lenže tunajší – okrem bezvýraznej grófky a nerozhodného Vlada – sú vykreslení tak uveriteľne, že som ochotná odpustiť. Od druhej polovice sa dej vlečie ako hodina fyziky na dievčenskom gymnáziu, zdá sa však, že iba preto, aby si autor vytvoril priestor na úžasne dobre padnúce gagy (potkany majú svojho vlastného maličkého hrkajúceho Smrťáka), alebo podrývačšké poučovania beťárskej starenky Oggovej („Kdybychom byly muži, hovořily bychom teď o tom, jak za svou zem položíme své životy. Jako ženy můžeme mluvit o tom, že se položíme.“)
Urvite si teda najbližší deň, najlepšie za hrdlo. A najlepšie s dobrou knihou, ako táto. A pre mladé, váhajúce dievčatá mám od starenky Oggovej ešte jeden odkaz: „Příležitost je třeba chytit za předkožku.“