Ak mám pravdu povedať, nechcel by som byť antológiou. Obyčajné zbierky by mi závideli sexy meno, (mladým) editorom by som nosil nočné mory a (potenciálni) čitatelia by ma často ohmatávali, aby ma nakoniec aj tak nechali v kníhkupectve. Ak by som bol antológiou, stál by som každé ráno pred zrkadlom a pýtal sa ho, či som ozaj dobre vybraná, či vidno, že som trochu nevyvážená a či mi pristane široký záber tém. \„Zrkadielko, povedz že mi, stojím ja niekomu za to v tejto zemi?\“ \„Jedenásť ťa zrodilo, Desiatka začína, čítať ťa je rozkoš, pôvabná dievčina!\“
Alebo rečou voľnou, bez metafor – napriek tomu, že ide o prvý editorský počin Ondřeje \„Nakora\“ Jireša (šéfredaktora e-zinu FantasyPlanet), antológia Čas psanců je vydareným kúskom na knižnom SFaF trhu. Z pohľadu môjho vkusu je medzi jedenástimi dlhými poviedkami pár výstrelov mimo, ale ako celok splnila táto kniha to, čo som od nej čakal. Spríjemnila mi pár večerov tohto chladného leta a podarilo sa jej zanechať aj trvalejší dojem – spomienku na niekoľko výborných nápadov a na hrdinov, ktorým stojí za to držať palce. Od Červenáka po Žambocha a od lady Candar po lady Pavelkovú, všetci zúčastnení prispeli mladej dáme na postavu, za ktorú by sa nehanbil ani cisár…
Nuž, a aby ste slečnu Antologovovú nemuseli ohmatávať po kníhkupectvách v márnej snahe odhaliť, čo v nej ukrylo jedenásť autorov, čo-to vám prezradím.
Alexandra Pavelková – Desítka Autorku, Lady fantasy a víťazku Ceny Karla Čapka vám isto nemusím predstavovať, ale jej Desiatka vás určite prekvapí. Drsná akčná poviedka napísaná v ich forme chvíľami akoby vypadla z pera ďalšieho z autorov v tejto antológii. Na druhej strane, ak máte radi prepracovanosť postáv zo sveta vedmy Vimky, nemusíte sa báť – akcia nezakryla hĺbku ani v tomto príbehu pomsty skutočne na život a na smrť.
Miroslav Žamboch – Divoké zásnuby Mirek Žamboch je hviezdou na poli fantasy románov, jeho Na ostřích čepelí, Seržant či Bez slitování si našli tisíce čitateľov. Divoké zásnuby sú síce oproti zvyšku jeho tvorby podstatne slabšie, ale ani tento pokus (sám ho tak označil) o romatickú poviedku nedopadol zle. Akcia, akcia, akcia… s mierne prekvapivým finále, tentoraz z pohľadu ženskej hrdinky.
Františka Vrbenská – Oheň v kostech, popel v očích Táto poviedka je mojim favoritom. Františku Vrbenskú mám na jednej strane zafixovanú ako autorku fascinujúcich prednášok o mytológii a na strane druhej ako spoluautorku jednej z najlepších fantasy, aké som kedy čítal, autorku románu Stín modrého býka (s Leonardom Medkom, jeho poviedka je v antológii tiež). Nuž a Oheň v kostech… neostal nič dlžný ani jednej z mojich \„fixácií\“. Je to silný príbeh o pomste, kvôli ktorej sa musia spojiť dávni nepriatelia a o tom, že pojmy zlo a dobro sú veľmi, ale ozaj veľmi relatívne. Verím, že nad touto poviedkou by ostalo obočie pána Spocka nadvihnuté poriadne dlho…
Juraj Červenák – Černé srdce Pána recenzenta, rozprávača a duchovného tatka Rogana, černokňažníka s vlkom, tiež nemusím predstavovať. A ani o jeho Černém srdci nie je veľmi čo hovoriť – je to Ďurova klasicka krvavina, postavená na silných slovanských základoch, tentoraz okorenených Mrázikom a ruskými bylinami. A rozhodne viem, čo by o tomto texte povedali Paldi a Mišo Spáda. Skúste hádať, začína to na \„odj…\“. Miroslav Žamboch – Poslední templář Ktovie prečo dostal Mirek priestor pre dve poviedky a ktovie prečo sú obe v rámci jeho tvorby skutočne netradičné. V Divokých zásnubách dostala priestor aspoň žambochovská akcia, no Poslední templář je vyslovene poviedka budovaná na atmosfére. A nemôžem povedať, že by bola postavená zle. Inkvizícia, mágia východu, otlčený pohár a jeden muž na správnom (alebo nesprávnom, podľa uhla pohľadu) mieste.
Lucie Lukačovičová, Lukáš Chalupníček – O těch, kteří se vracejí Táto poviedka sa mi veľmi nepáčila. Mám rád Luckine príbehy, ale mám pocit, že veľmi dlho prešľapuje na jednom mieste. Že je na tom takpovediac ako ja. Že jej text vyzerá oveľa lepšie v hlave autora ako na papieri. Svet, ktorý vytvorila s Lukášom Chalupníčkom, je zaujímavý (aj keď podobných prelínačiek reality a fantázie existujú desiatky), no príbehu ešte niečo chýba. Minimálne napätie a život v postavách. Nebolo to zlé, ale zo šťavnatosti Červenákovho Iľju Muromca alebo zo skutočného hrdinstva Vrbenskej Myrydina Lukačevičovej Branwen neokúsila.
Richard Šusta – ALG Alg alg ALG Alg Alg je jedinou čistou sci-fi v antológii. Spočiatku som váhal, či bolo správne zaradiť ju do knihy, ale napokon som si povedal, prečo nie. Poviedka pravdupovediac ani nie je fantastickou, ale je tak ľudsky smutná, že medzi okolité texty patrí. Je to trošku kyber a trošku pank, je tam štipka mystiky a jedna malá myška, ktorej sa patrí raz za čas priniesť na hrob ruže…
lady Candar – Lovkyně S lady Candar som minulý rok na Parcone stál na jednom pódiu, Egon Čierny ju spolu so Šimonom pasoval na Lady fantasy – tento titul si vybojovala poviedkou Legenda. A dovolím si povedať, že táto autorka je skutočnou lady, príbeh Lovkyně síce sťaby Bladeovi z okuliarov vypadol, ale bol vyrozprávaný s ľahkosťou a pôvabom dámy. Navyše, svet upírskej genetiky bol príjemne a uveriteľne vykreslený, o chimérach a nosferatu lady Candar si veľmi rád prečítam aj v budúcnosti.
Leonard Medek – Smeťonoš Leonard Medek, licousy a dýmka, Runeround a Stín modrého býka – Leonarda M. mám v pamäti uloženého v zásuvke \„rozvážni muži s príjemne bizarnými nápadmi\“. A ani Smeťonoš ma nesklamal. Nebyť (pre mňa) príliš nejasného konca-nekonca, hodnotil by som poviedku veľmi vysoko. Nacistický zločinec, tieň minulosti siahajúci až k akkadskej aramejčine, magický kruh a jeden veľmi zvláštny vzdušný vír, ktorý cieľavedomo zbiera isté druhy odpadkov…
Vladimír Šlechta – Legendární zbraň Záver knihy u mňa vyznel akomak poslabšie. Pri predošlom Smeťonošovi ma trochu sklamal záver a tu ma zasa nepotešila celá poviedka. Nie je zlá, ale… Je to rozvinutie nápadu, ktorý Vladimír Šlechta použil kedysi v dávnoveku, v jednej z prvých Ikarií. Vtedy to bol skvelý fór, dodnes si pamätám ilustráciu k poviedke, ale… Do tejto antológie by mi viac pristal tradičný príbeh Pěnkavu Goweryho, Hala Harga a Oggerda Orlosupa. Takto som dostal milú a jemne vtipnú krátku poviedku, ktorá mi do antológie nesadla ani obsahom ani rozsahom. Na web áno, ale sem?
Ivana Kuglerová – Ze západu na východ …je najklasickejšou z klasických postkatastrofických poviedok. Zničené mesto s veľkým M, klany bojujúce o sklady zbraní a potravín, žiadna nádej, žiadna budúcnosť. Ak poznáte tvorbu Ivany Kuglerovej (poviedky v zbierkach Drakobijci, Stezky krve, jedna conanovka a markstoneovka, zbierka depresívnych básní), tak si k tomu ešte pridajte skutočne zničenú ženu a jej cestu… ze západu na východ. Nič viac. Ivana ma príjemne vypísaný štýl, takže sa to dobre čítalo, ale na tému postkatastrofických ciest už boli napísané desiatky lepších textov. Ale to je len vec vkusu a množstva načítaných vecí – ak ste odchovaní na dnešnej vlne nabrúsenej ocele a ohnivých gulí, snajperská puška vám môže prísť vhod.
Čas psanců je každopádne antológiou, ktorá sa nemusí hanbiť. A jej editor môže pokojne chodiť pár dní s nosom nahor – samozrejme, pod podmienkou, že nám na vianočný trh pripraví ďalšiu dámu s rozkošne širokým záberom a príjemne krvavými perami.