Začínajúci autori, tvorcovia poviedok (a občas aj románov) zvyknú robiť chyby. Niektorí sa zameriavajú na vlastné, unikátne, no spravidla ide o chyby, ktoré sa opakujú – generáciu za za generáciou ašpirujúcich spisovateľov. Preto hádam nezaškodí, keď si niektoré z tých najčastejších pripomenieme. A začneme s…
1. Poviedka, ktorú som práve dokončil, je najgeniálnejšie dielo, aké som kedy napísal.
Riešenie: Nechať poviedku trochu odležať, robiť celkom iné veci a po nejakom čase si ju zasa prečítať. Budeš prekvapený, aká stupídna ti bude pripadať a koľko tam nájdeš chýb.
2. Všetci hovoria, že moja poviedka je dobrá.
Riešenie: Daj svoj výtvor prečítať niekomu, kto ťa nemá rád, ani ti nie je nič dlžný.
3. Keď píšem fantasy alebo sci-fi, môžem tam dať hocijaký nezmysel – aj tak je všetko iba fikcia.
Riešenie: Naštuduj si problematiku, ktorej sa venuješ, prípadne píš iba o tom, čomu rozumieš. SF alebo F je príťažlivá iba vtedy, keď by sa príbeh za určitých okolností alebo v určitom svete mohol naozaj stať. Napríklad pri písaní fantasy sa ťažko zaobídeš bez určitých znalostí historických zbraní, šermu, anatómie, jazdectva, astronómie, pravidiel prvej pomoci a podobne. Znalosti v odbore výroby kvasených nápojov, mečov alebo konských postrojov sú tvojou výhodou.
4. Akýkoľvek napísaný príbeh je poviedkou.
Riešenie: Je veľmi žiadúce, aby poviedka mala príbeh, alebo vzbudila v čitateľovi pocit, že o nejaký príbeh ide. Poviedka má navodiť atmosféru, udržať čitateľa v napätí a prekvapiť ho pointou. Typ textu „išli, išli a došli“, alebo „bojovali a bojovali“, prípadne „a teraz vám poviem čosi o sebe“ nie je poviedka.
5. Čím je poviedka dlhšia, tým je lepšia.
Riešenie: Poviedka má byť iba esenciou príbehu. Obšírne vysvetľovania technických záležitostí, rozhovory, v ktorých sa nedeje nič, čo by posúvalo príbeh ďalej, podrobné opisy a hrdinovia, ktorí neurobia celý čas nič podstatné, sú zbytoční.
6. Keď je dobrý príbeh, na gramatike a štylistike nezáleží.
Riešenie: Zlá gramatika a štylistika zhoršuje kvalitu textu a odvádza čitateľovu pozornosť neželateľným smerom. Ak ti gramatika nejde, požiadaj niekoho, kto sa v tom vyzná, aby ti poviedku opravil. Štylistika je tiež dôležitá – krkolomný slovosled alebo nesprávne použitie niektorých výrazov na dobrom dojme nepridá. Tak isto zle pôsobia vulgárne slová na zlom mieste, alebo nadbytočné používanie uvádzacích viet k priamej reči.
„No tak dobre,“ súhlasil čarodejník. – je typickým príkladom zbytočnej uvádzacej vety.
Rovnako sú zbytočné uvádzacie vety, pokiaľ presne vieme, čo kto povedal.
„Rada by som vedela, či vydržíš s nami tancovať až do svitania,“ chcela vedieť kráľovná víl.
„Samozrejme, že vydržím,“ povedal sebavedome Hlúpy Jano.
Ak je už uvádzacia veta nevyhnutná, aby sme odlíšili hovoriaceho od ostatných, nemusí jej základ tvoriť vždy slovo povedal alebo opýtal sa a podobne. Dotyčný sa mohol poškriabať po hnedej brade, alebo zamračiť sa, prípadne napiť sa z podávaného pohára.
Opakovanie slov a mien je tiež jedným z problémov, ktoré znehodnocujú text. Ak máš malú slovnú zásobu, zober si synonymický slovník. Ak sa tvoj hrdina volá Ďuro, nehovor mu Ďuro pri každej príležitosti – využi to, čo si o ňom už čitateľovi prezradil. Takže z Ďura môže byť o tri riadky nižšie zbojník, inde holobriadok alebo Slatinčan.
7. Technicky mi to opraví redaktor.
Riešenie: Pozrieť si nejakú knihu alebo časopis a všimnúť si veci, ktoré ti doteraz unikali.
Odstavce: Pri sa obyčajne držíme zásady, že každý hovoriaci vysloví svoju reč a urobí k tomu prislúchajúce veci v jednom odstavci. Akonáhle zareaguje iná postava, presunieme ju do ďalšieho odstavca. Vo všeobecnosti platí vzorec: Jedna akcia = jeden odstavec. V prípade, že tá istá postava urobí niečo nečakané alebo akčné, je vhodné zdôrazniť to novým odstavcom. Napríklad:
Kerning prižmúril oči. Zľahka, takmer s láskou sa perami dotkol jej krku. „Voniaš ako lesná čistina za letného rána,“ vydýchol a počkal, kým jej vzrušenie naplnilo žily krvou.
Vtedy sa zahryzol.
Medzera sa dáva po každej bodke, čiarke, dvojbodke, výkričníku a otázniku. Pred týmito znamienkami sa medzera nedáva. Medzi slovami sa dáva iba jedna medzera. Ak chceme, aby veta alebo slovo zostalo nedokončené, používame tri bodky, nie päť, ani celý vybodkovaný riadok.
Používanie úvodzoviek v priamej reči má tiež svoje pevné pravidlá.
„Voniaš ako lesná čistina za letného rána,“ vydýchol. – je dobre.
„Voniaš ako lesná čistina za letného rána“, vydýchol. – je zle.
8. Iných autorov nečítam, aby som si nepokazil štýl.
Riešenie: Zabudni, že si buduješ nejaký štýl. Pokiaľ na ňom pracuješ vedome, výsledkom bude pravdepodobne typ textu, ktorý sa bude páčiť jedine tebe. Nehanbi sa siahnuť po dobrej knihe a zamyslieť sa nad tým, prečo ju považuješ za dobrú. Ak sa čosi z cudzieho štýlu prenesie do tvojho vlastného, nevadí – svoj štýl si utváraš podvedome vzájomným pôsobením mnohých vplyvov, prečo by ti teda mal dobrý príklad prekážať?
9. Každá poviedka má prinášať morálne posolstvo.
V podstate je táto domnienka správna. To, čo však chceš odovzdať svetu, nesmie pretŕčať nad vlastný príbeh, ani inak robiť poviedku nečitateľnou. Nepodceňuj čitateľa – čitateľom sa volá preto, lebo vie čítať, a pravdepodobne vie používať aj vlastný mozog. Ak napíšeš poviedku tak dobre, aby sa nad ňou čitateľ zamyslel, určite príde na to, čo si mu tým vlastne chcel povedať.
Na druhej strane, poviedka nemusí byť zlá, aj keď nenesie žiadne vážne posolstvá. Ak čitateľa pobaví, prinesie mu na chvíľu radosť zo života, môžeš byť šťastný, že si dokázal aspoň toto.
A navyše, keď sa vyhneš všetkým spomenutým chybám, staneš sa dobrým, uznávaným a slávnym, kritici budú vyzdvihovať v tvojich prácach také morálne posolstvá, o ktorých si ani netušil, že si ich tam dával.
S nádejou,