 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
OBJEKTIVITA?
Primárny problém hodnoty ľudského života je základná definícia. Z akejkoľvek definície totiž budeme vychádzať, jej interpretácia bude vysoko osobná.
Prvým pochybným mantinelom je objektívna hodnota ľudského života. Hoci sa donekonečna môžeme oháňať etickými zásadami, všeobecne sa predpokladá, že život lekára, ktorý vynašiel liek proti smrteľnej chorobe, má väčšiu cenu, ako život úchylného vraha malých dievčatiek.
Prechodom medzi objektívnou a subjektívnou hodnotou je široko odstupňovaná miera medializácie, či \„vojdenia do všeobecnej známosti\“. Pokiaľ sa dostatočne zmedializuje smrť alkoholika a domáceho tyrana, roztrhaného dvoma nezvládnuteľnými pitbullmi, budeme jeho životu pripisovať väčšiu cenu, než životu bezmennej mníšky, ktorá umrela po dvadsiatich rokoch opatrovania úbožiakov postihnutých ebolou alebo hemoragickou horúčkou.
Treťou problematikou je subjektívna hodnota ľudského života. Každým otrasie smrť jediného blízkeho človeka oveľa viac, ako dvadsaťtisíc ľudí zasypaných mokrou hlinou kdesi pod Himalájami. Je to v ľudskej povahe.
Medzi týmito dvoma hranicami je však toľko odtienkov interpretácie, že keby sme chceli postihnúť všetky, museli by sme vziať do úvahy každého jednotlivca zo všetkých obyvateľov zeme.
NÁJOMNÍ VRAHOVIA A ATENTÁTY
Vražda, nájomná vražda, či atentát?
Nájomnú vraždu odlišuje od \„bežnej\“ vraždy v prvom rade motivácia, v druhom istá miera profesionality, závislá na objekte – či už ide o chlapčiska bez zábran, ktorý si chce privyrobiť, pravidelného zamestnanca (napríklad: mafie), alebo vysoko profesionálneho, tichého, inteligentného a drahého zabijáka, ktorého radi vidíme vo filme, ale neradi by sme sa s ním stretli vo vlastnej kuchyni.
Ďalšia vec, ktorá odlišuje atentát alebo nájomnú vraždu od obyčajnej vraždy, je určitá miera \„súkromnosti\“. Bežnú vraždu človek spácha hlavne z osobných dôvodov, či už s vidinou zisku či nejakých výhod, ale oveľa častejšie v snahe zbaviť sa istého psychického alebo fyzického nepohodlia. Samozrejme, mnoho atentátnikov a najímateľov vrahov bolo s obeťou v blízkom, dokonca príbuzenskom vzťahu (Brutus a Julius Caesar), no vo všeobecnosti je osobný vzťah obete k atentátnikovi alebo objednávateľovi v porovnaní s ostatnými motiváciami irelevantný.
Atentát má veľa spoločné s nájomnou vraždou, i s \„bežnou\“ vraždou. Mnoho historicky dokumentovaných atentátov bolo spáchaných profesionálnym likvidátorom za dohovorenú protihodnotu a tak sa často oba prvky – nájomná vražda a atentát prelínajú. Prečo vlastne potrebujeme označenie \„atentát\“, pokiaľ je spáchaný za úplatu, odlíšiť od nájomnej vraždy? V prvom rade preto, že pojem \„atentát\“ sa zaužíval v spojení s odstránením významnej osobnosti, zatiaľ čo nájomný vrah môže ísť aj po bezdomovcovi, ktorý náhodou našiel v kontajneri dôležitú disketu. V druhom rade preto, lebo atentát, podobne ako \„bežná\“ vražda, má často úplne inú – emocionálnu – motiváciu, pričom vidina zisku alebo sociálnych výhod nemusí byť ani náhodou tou prioritnou.
Podľa Sifakisa (1991) existujú dva základné typy atentátov:
- vraždy proti vládnúcej triede
- vraždy vládnúcej triedy.
Tie prvé sú pre nás, obyčajných ľudí, očividné. Zvyčajne ich páchajú nekritickí pomätení jedinci, alebo na všetko odhodlaní revolucionári. Ich odhodlanie však naráža na múr nahraditeľnosti – aj keď dokážu svoj čin s úspechom doviesť do konca, málokedy sa im podarí zmeniť svet.
Naopak, na rozdiel od protivládnych atentátov, môže štátom podporované násilie priniesť želateľné výsledky. Synovia Veľkej medvedice, či Jazdci zo Zlatej kotliny nie sú iba z prsta vycucané príbehy. Robert Liston vo svojej knihe Terorizmus uvádza, že prvý štátny atentát na území Ameriky sa uskutočnil v roku 1920 medzi puritánmi v štáte Masachusetts. Aby vyriešil \„indiánsky problém\“, pozval kapitán Myles Standish miestneho náčelníka, jeho 18-ročného brata a dvoch ďalších zástupcov kmeňa na hostinu do svojho hlavného stanu. Liston píše: \„Keď boli vnútri, zamkli dvere. Standish osobne rozsekal nožom jedného Indiána, kým ostatní puritáni sa zbavili náčelníka a druhého bojovníka. Indiánskeho mladíka ušetrili len do chvíle, kým ho nevyviedli von a verejne neobesili na výstrahu ostatným Indiánom.\“
Standishovho príkladu sa vďačne chopili iní cieľavedomí dôstojníci, pretože tento štátom organizovaný atentát v najčistejšej podobe priniesol očakávané výsledky. Prečo by mala krajina vstupovať do vojny, keď môže takýto brutálny postup zabrániť ešte väčšiemu krviprelievaniu?
O tyranovrahoch sa hovorí v celej histórii ľudstva. Najväčší filozofi, dobrodinci i dejepisci považovali atentát za oprávnený, keď bolo nevyhnutné zbaviť sa naničhodného panovníka. Aristotelovo rozlišovanie medzi altruistickým vládcom a sebeckým tyranom sa stalo bežnou stredovekou ideou. Tomáš Akvinský dokázal prižmúriť oko nad súkromným atentátom na uzurpátora, no považoval za príliš nebezpečné dovoliť rozhodnúť jednotlivcom, či sa riadne ustanovený panovník stal tyranom (Sifakis, 1991). Do 16. storočia boli ako katolíci, tak protestanti presvedčení, že panovník, ktorý nevyznáva ich náboženstvo, sa automaticky stáva tyranom. Niccolo Machiavelli vo svojom diele Vladár vybral ako ideál renesančného panovníka známeho atentátnika Cesareho Borgiu, pretože podľa neho vôľa vražiť a zradiť boli pre vladára najdôležitejšími vlastnosťami. Samozrejme, väčšina súdnych ľudí chápe Machiavelliho dielo ako satiru. Fakt je však ten, že viacero jeho princípov pretrváva dodnes.
Prechádzka históriou
Prejsť zoznamom atentátov a nájomných vrážd od ich počiatku nie je v ľudských silách. Napríklad v starom Ríme sa stala vražda štátnika takmer prirodzeným spôsobom odchodu na onen svet.
Jednou z legendárnych udalostí je atentát na Julia Caesara (100–44 p. n. l.). Napriek varovaniu jasnovidca 14. marca 44 zaviedol Caesar pri obede so skupinou priateľov rozhovor na tému, aká smrť je najlepšia. Jeho vlastná odpoveď znela: \„Náhla.\“
Caesar mal komplikovaný a nebezpečný život. Prakticky prežil vlastnú smrť, keď ho Sulla vyhlásil za vyhnanca, čo bolo neoficiálnym povolením, že ho ktokoľvek môže zabiť. Keď sa vrátil do Ríma ako diktátor, dúfal, že opozíciu schladí tým, že udelí svojim nepriateľom milosť. Pred svojou smrťou plánoval s vojskom opustiť mesto, podrobiť si Partsko a Germániu, a ako víťaz s nesmiernou korisťou by vedel poopraviť upadajúce hospodárstvo Ríma.
V Ríme málokto pochyboval o tom, že Caesarova výprava bude úspešná. Aristokracia, v strachu pred ešte horším koncom, sa pridala k republikánom. No obnova republiky závisela na tom, či sa im podarí zabiť Caesara prv, než odíde. Na intrigách sa podieľalo 60 ľudí a je neuveriteľné, že nedošlo k žiadnemu úniku informácií. Marcus Brutus, o ktorom Rimania verili, že je potomkom bájneho mocného Bruta, bol dôveryhodným občanom. Jeho matkou bola Servillia, v kritickom čase pred Brutovým narodením Caesarova milenka. Aj sám Caesar sa domnieval, že Brutus je jeho syn. Zdá sa, že Brutus bol naozaj čestným človekom, ktorý dospel k presvedčeniu, že vražda cisára je jediným východiskom. Nástojil však na tom, aby ušetrili Marka Antonia.
Caesar odišiel do senátu a minul sa tak so svojím priateľom, ktorý ho prišiel konečne informovať o sprisahaní. Dokonca mu ktosi strčil do ruky tabuľku s podrobným popisom intríg. Caesar si ju však nestihol prečítať, ale vstúpil do divadla a sadol si.
Brutálny čin odštartoval Tillius, ktorý podišiel k cisárovi s petíciou o milosť pre svojho bratranca. Roztrhol mu šaty, čo bolo signálom na útok. Prvý, neúspešný úder viedol Casca, tribún ľudu. Druhú ranu do boku dostal potom Caesar od Cascovho brata. Cassius ho bodol do tváre. Potom nabrali odvahu aj ostatní sprisahanci. Napriek množstvu bodných rán sa cisár stále bránil. Aj keď mu krv zatekala do očí, uvidel Bruta a povedal vraj: \„Kai su teknon (I ty, môj syn)\“. Hovorí sa, že keď ho Brutus bodol do slabín, prestal sa cisár brániť. Stalo sa to, čo si prial – dostalo sa mu náhlej smrti.
Caesarova smrť nepriniesla prospech nikomu. Antonius, ktorého naschvál zdržali vonku, sa s Gaiom Oktavianom, neskorším cisárom Augustom, chopil moci. Atentátnici, nenávidení celým Rímom, boli zabití. Brutus spáchal samovraždu. A s Germánmi sa vysporiadal ďalší rímsky cisár…
Agrippina mladšia (16–59 n. l.) bola Nerónovou matkou. K postu úspešnej panovníčky sa dostala okrem iného preto, že sa neštítila nepríjemných postupov. Otrávila vraj svojho druhého manžela Caia Crispa, i tretieho, cisára Claudia. Motiváciou jej činov bola snaha dostať svojho syna Neróna na trón.
Nero sa matke odvďačil. Keď sa stal cisárom, prenechal jej väčšinu štátnických povinností, ale začal viac načúvať svojmu učiteľovi Senecovi a dostával sa spod matkinho vplyvu. Naopak, uberal jej možnosti rozhodovať o osude cisárstva. Tento nevďak Agrippinu tak rozhorčil, že vyhlásila za pravého dediča Claudiovho syna Britannica. Nero dal Britannica otráviť a tak sa zbavil jedného problému. Druhý problém – oidipov komplex, ktorý Neróna trápil, si liečil početnými milenkami. Keď sa zaľúbil do vydatej Poppaey, tá súhlasila, že bude jeho, iba ak sa rozvedie so svojou manželkou, počestnou Oktáviou, ktorú, samozrejme, protežovala Agrippina. Cisárovná robila všetko možné, aby rozvodu zabránila a zachránila aspoň navonok obraz rodiny, no Poppaea zvíťazila. Mladej žene to však bolo málo, obvinila cisára, že sa matky bojí, a naviedla ho na vraždu.
Tichý spôsob Nerónovi nevyhovoval, pretože jeho matka sa v jedoch vyznala ďaleko najlepšie a pravidelne brala protijedy. Najprv naplánoval \„nehodu\“ na Agippininej lodi, no spadnutá strecha zabila matkinho priateľa. Veslári sa potom \„náhodou\“ rozbehli na jeden bok, aby loď aspoň prevrátili, no Agrippinina priateľka Acceronia si uvedomila, o čo ide, a obetavo začala kričať, že ona je cisárovou matkou. Dobili ju na smrť veslami. V zmätku sa Agrippine podarilo ujsť.
Namiesto toho, aby sa však ponáhľala do Ríma a pred senátom obvinila svojho syna z pokusu o atentát, poslala mu správu, že prežila. Prešibaný Nero obvinil matkinho posla, že naopak, to on mal zavraždiť jeho a poslal svojich ľudí za Agrippinou. Prekvapili ju v spálni a ubodali. Alibi Nerónovi obstaral Seneca, ktorý podal senátu obsiahle vysvetlenie o komplote, ktorý vraj Agrippina zosnovala proti svojmu synovi. História však potvrdila príslovie, že kto s mečom bojuje, ten s mečom zahynie a Nerónovi sa nedostalo krajšej smrti ako jeho matke.
Lucius Commodus (161–192) na rozdiel od svojho otca Marca Aurelia a jeho úspešných výbojných predchodcov, bol náramne skazený mladý muž. Keď sa po otcovej smrti stal cisárom, nechal Germániu Germániou a vrátil sa do Ríma. Prikázal zmeniť meno Ríma na Commodianu a sám seba nechával volať Herculom, veriac, že sa do neho prevtelil Diov syn. Tak ako Hercules chodil v koži z leva a s kyjakom v ruke a bojoval v aréne s gladiátormi. Samozrejme, predstavenia boli dokonale zinscenované a protivníci vyberaní veľmi starostlivo – každý Commodovi podľahol. V zvrhlosti sa vyrovnal Nerónovi aj Caligulovi – okrem toho, že s potešením zabil viac ako tisíc mužov v aréne, rád trápil a bral životy nielen svojim poddaným, ale aj blízkym. Jedinou jeho slabosťou bola milenka Marcia, zrejme kresťanka, kvôli ktorej vraj odpustil aj ostatným kresťanom na rozdiel od svojho otca, ktorý ich prenasledoval.
Zosnovali proti nemu množstvo sprisahaní. Po tom, ako dal usmrtiť svoju tetu Lucillu (kto videl film Gladiátor, nech sa nenechá dezorientovať, meno Lucilla bolo v tejto rodine veľmi frekventovaným) za to, že viedla jedno z nich, sa stal paranoidným – aj keď nie bezdôvodne – a popravy senátorov boli na dennom poriadku.
Nakoniec sa členovia Commodovej domácnosti spolčili s pretoriánskou gardou a jej prefekt Laetus podrobne pripravil nové sprisahanie. Jed podala cisárovi sama Marcia. Keďže však pôsobil príliš pomaly, sprisahanci pristúpili na plán B a jeden z Commodových \„obľúbených\“ gladiátorov cisára zaškrtil – vo vani.
Preskočím storočia k ďalšej pozoruhodnej osobnosti: Lorenzovi de´ Medici (1445–1492). Tohto úspešného a charizmatického muža nie nadarmo prezývali Il Magnifico (Veľkolepý). Florentské knieža vynikal rozhodnosťou a ekonomickým myslením a so svojím bratom Giulianom robili všetko možné, aby oslabili pápežovu moc. Pápež Sixtus IV. sa preto spojil s arcibiskupom z Pisy Francescom Salviatim, bankármi Baroncellim a Pazzim, a spolu zosnovali komplot, pri ktorom mali obaja Mediciovci umrieť. Francesco de´Pazzi sa tešil vo Florencii významnému postaveniu a jeho rod mal po páde Mediciovcov prevziať vládu nad mestom.
Zákazku na obe vraždy zadali profesionálnemu vrahovi Monteseccovi. K činu malo dôjsť tesne pred Veľkou nocou v roku 1478, na slávnostnom bankete. Giuliano si však poranil nohu a nemohol sa na slávnosť dostaviť. Sprisahanci sa museli nanovo zorientovať a preložili vraždu na nedeľňajšiu veľkonočnú omšu. V Monteseccovi sa však pohlo svedomie a odmietol zabíjať počas takého veľkého sviatku. Nepovolil dokonca ani vtedy, keď mu sám pápež sľúbil rozhrešenie. Sprisahanci nakoniec požiadali dvoch kňazov z Dómu, ktorí sa takejto záležitosti nestránili a sľúbili oboch Mediciovcov zavraždiť v ich vlastnom kostole.
Keď Giuliano vstúpil do Dómu, člen Pazziovskej rodiny ho pod zámienkou priateľského objatia prehmatal, či nemá pri sebe zbraň. Potom ho napadli a 19-krát bodli dýkou. Lorenzo mal rýchlejšie reakcie a ušlo sa mu iba jedno bodnutie do krku. V kruhu priateľov sa mu podarilo prebiť do sakristie a zabuchnúť za sebou dvere. Boli z bronzu a odolali.
Jacopo Pazzi už medzitým klusal po meste a skandovaním \„Slobodu a republiku!\“ presviedčal Florenťanov, že Lorenzo a Giuliano sú už po smrti. Keď sa však dav obrátil proti nemu, utiekol. Arcibiskup Salviati v tom istom čase kráčal do Signorie, aby mestskej rade oznámil že sa ujíma vlády. Ľud však zmasakroval jeho vojakov a arcibiskupa uväznili, rovnako, ako o málo neskôr Francesca Pazziho. Potom ich oboch obesili na okne paláca, ďalších sprisahancov na mieste defenestrovali. Tí, čo zostali, našli svoju smrť na námestí pod nohami rozvášnených občanov. Vraždenie zastavil až sám Lorenzo, keď sa ukázal v okne.
Jacopa Pazziho mučili, obesili a jeho telo povláčili po uliciach mesta. O život prišiel aj Renato Pazzi, ktorý ostatných od sprisahania odhováral. Oboch nepodarených kňazov našli, odrezali im nosy a uši a obesili ich. Montesecco vypovedal o pápežovej účasti na sprisahaní, preto ho omilostili a čestne popravili mečom.
Pápež potom celé mesto exkomunikoval. Prešibaný a odvážny Lorenzo sa však dohodol s krutým kráľom Ferdinandom I. a stal sa neobmedzeným vládcom Florencie na radosť Sandra Boticelliho, Michelangela a iných umelcov.
Kým Montesecco je ukážkový nájomný vrah s profesionálnou cťou, John Felton je prototypom zúfalca odhodlaného na všetko. Kedysi slúžil ako námorný dôstojník v Cádize a La Rochelle, ale po vážnom zranení ho namiesto povýšenia zaradili medzi vojenských veteránov. Navyše sa nijako nemohol domôcť penzie, ktorá podľa práva vojenskému veteránovi patrila. Nebol sám. Celé Anglicko vtedy zlostne drvilo medzi zubami meno Georga Villiersa, vojvodu z Buckinghamu (1592–1628). Tento neobyčajne pekný mladý muž sa zapáčil kráľovi Jakubovi I., ktorý bol známy tým, že sa mu nepáčili ani neobyčajne pekné mladé ženy. Buckingham rýchlo postupoval a čoskoro sa stal ministrom námorníctva. Jeho kvality rozhodne nespočívali v stratégii ani diplomacii. Spôsobil mnoho medzinárodných katastrof – napríklad neúspešnú a drahú vojenskú výpravu proti španielskemu Cádizu, rovnako nešťastný pokus oslobodiť francúzsky prístav La Rochelle, alebo podplácanie Východoindickej spoločnosti. Parlament žiadal jeho odstúpenie. Ale priateľstvo s princom Karolom I., neskorším panovníkom, ho robilo imúnnym aj proti obvineniu z velezrady.
Hladný, nahnevaný a bezmocný John Felton zašiel do obchodu a kúpil si mäsiarsky nôž. Bol chudobný, takže 60 míľ z Londýna do Portsmouthu prešiel pešo. Vošiel do vojvodovho hlavného stanu, práve keď sa Buckingham kúpal, a prebodol ho. Vojvodova ochranka atentátnika prenasledovala do kuchyne, kde sa vzdal.
Správa o úspešnom atentáte spôsobila neskonalú radosť všetkým stavom. Felton sa stal národným hrdinom, oslavovaným a podporovaným verejnosťou. Keď sa navyše písomne ospravedlnil Buckinghamovej vdove, dostal rozhrešenie a popravili ho bez mučenia.
Jean-Paul Marat (1743–1793) bol básnikom a revolucionárom. Vydával radikálne noviny Priateľ národa, kde protestoval proti \„falošnej humanite\“. Chrlil oheň nielen na hlavy šľachty, ale aj liberálnych revolucionárov. Tvrdil, že monarchiu treba zlikvidovať a jej zástancov vyhladiť. Obhajoval masaker \„nepriateľov revolúcie\“, pri ktorom vyvraždili do 1500 žien a detí. Gilotína, podľa Marata, nesmela zaháľať ani okamih. Sám zostavoval zoznamy idúcich na smrť a medzi jeho hlavné ciele patrila kráľova poprava. Ktovie, možno jeho nenávisť podnecoval hnisavý herpes, ktorým sa Marat kedysi nakazil kdesi v parížskych kanáloch a zožieral mu celé telo.
Neľudská horlivosť tohto revolucionára priviedla Charlotte Cordayovú (Marie Anne Charlotte Corday d\'Armont), pôvodom aristokratku, narodenú v Saint-Saturnine, aby opustila mesto svojej mladosti Caen a vybrala sa do Paríža. Tak, ako John Felton, aj ona si za dva franky zadovážila mäsiarsky nôž, ale na rozdiel od zúfalého Angličana, Charlotte chcela spasiť svet. Marata zastihla doma vo chvíli, keď sedel vo vani (vaňa je obľúbeným miestom atentátov) v liečivom odvare proti herpesu, a spisoval ďalšiu listinu smrti. Cordayová ho bodla do hrude. Marat ešte stihol volať o pomoc, kým neprišli jeho horlivé ochrankyne a neskôr vrátnik a ďalšie posily, ktoré atentátničku premohli a zviazali. Súd sa konal okamžite. Charlottin advokát chcel postaviť obhajobu na \„pomätení mysle\“, ale sama Cordayová to odmietla a vyhlásila, že vedome spáchala atentát. Odsúdili ju na smrť gilotínou.
Jej čin však spôsobil ďalšiu vlnu popráv royalistov a podľa odborníkov zahynulo vtedy viac ľudí, ako keby ich napísal na zoznam sám Marat.
Jesse Woodson James (1847–1882), syn reverenda, bol celkom iný kvietok, ako vie každý čitateľ Buffalo Billa. Niektorí ho ctia ako amerického národného hrdinu, iní ho majú za chladnokrvného vraha. Všeobecne sa tvrdí, že na neho a jeho brata Franka mali podstatný vplyv zážitky z Občianskej vojny, ktorá značne zmenila ich postoj voči životom svojich blížnych. V čase, keď v Missouri vyčíňal jeho gang, bol guvernérom štátu Thomas T. Crittenden. Tento pán sa rozhodol posilniť svoju politickú kariéru tým, že oslobodí krajinu od lúpežníka a vraha Jamesa. Preto sa spojil s bratmi Fordovcami, kriminálnikmi, a dohodli sa na cene 10 000 dolárov. Navyše vraj dostali od guvernéra písomnú záruku, že ak zabijú Jamesa, budú oslobodení. 3. apríla 1882 Bob Ford usmrtil Jesseho Jamesa, v tom čase milujúceho manžela a dobrého otca, v jeho vlastnom dome jedinou guľkou – od chrbta.
Crittenden však nerátal s verejnou mienkou, ktorá z Jamesa okamžite spravila mučeníka. Noviny a verejnosť guvernéra zničili – nielenže nepostúpil do Bieleho domu, ale jeho strana ho odmietla nominovať vo voľbách na ďalšie obdobie. Charles Ford neskôr spáchal – podľa vyhlásenia úradov – samovraždu v istom richmondskom hoteli a Boba Forda zastrelil v saloone istý O´Kelly, ináč vzdialený príbuzný Jesseho Jamesa. O´Kellyho odsúdili za túto vraždu na 20 rokov, ale po dvoch rokoch ho museli prepustiť, pretože vrah vraha Jesseho Jamesa jednoducho nemohol zhniť vo väzení.
Dom Jesseho Jamesa je v súčasnosti vo vlastníctve Pony Express Historical Association, Box 1022, St. Joseph, MO, (816) 232–8206 US.
Meno Rasputin znamená Nerestný. Dal si ho syn roľníka, vlastným menom Novych, Grigorij Jefimovič (1872–1916), a šiel hlásať svoju náboženskú teóriu, že k spaseniu sa človek môže dostať iba voľnou láskou. Hoci bol ženatý a mal tri deti, sám šiel svojim ovečkám príkladom. Netreba sa preto čudovať, že zástupy roľníkov sa pred týmto mystickým mužom so žiariacimi očami hádzali na kolená a bozkávali mu lem rúcha. Otec Grigorij – \„spasiteľ ľudu\“ – takto preputoval až do St. Peterburgu. Nesmrteľnú vďačnosť poverčivej cárovnej Alexandry si naveky získal tým, že svojimi zázračnými dlaňami miernil následky hemofílie, ktorou trpel cárovič Alexis. Postavenie na dvore Rasputin neviazane využíval a urobil si z neho výnosný podnik. Predajom cirkevných miest spôsobil aj množstvo škandálov, napríklad keď miesto biskupa vybavil aj negramotnému roľníkovi. Čoraz väčší vplyv na prostoduchého panovníka Mikuláša II. vyslúžil \„ufúľanému mníchovi\“ titul Cár nad cárov. Samozrejme, blondínky, brunetky i čiernovlásky všetkých stavov si podávali kľučky v jeho súkromných komnatách, hoci Rasputin vraj uprednostňoval aristokratky, pretože menej smrdeli.
Nie všetkým bola mníchova politika po vôli. Keď ho hlavný cirkevný hovorca obvinil, že svojou mužnou silou obšťastňuje aj samotnú cárovnú, \„Svätý diabol\“ sa rozhodol načas sa stiahnuť do rodného Tobolska. Cestou sa nemu primotala šialená prostitútka Gusevová a bodla ho do brucha. Vypovedala, že chcela vrátiť náboženstvu dôstojnosť. Rasputin podstúpil operáciu a niekoľko týždňov bojoval o život. Preto nemohol zabrániť Mikulášovi II, aby zatiahol Rusko do veľkej vojny. Keď sa zotavil, znova sa snažil nastoliť poriadok a dokonca hľadal spôsob, ako uzavrieť s Nemeckom mier. No pohyb na ministerských kreslách, ktorý spôsobil, mnohých vydesil. Preto princ Jusupov a ďalší šľachtici usporiadali na Rasputinovu počesť veľkú oslavu, na ktorej mienili mnícha otráviť. Podali mu množstvo vína a sladkostí s cyankáli, no Rasputin bol čoraz rozjarenejší. Súčasní odborníci usudzujú, že trpel na alkoholickú gastritídu – žalúdok mu nevylučoval kyselinu chlorovodíkovú, ktorá je potrebná na reakciu s kyanidom. Nakoniec princ stratil nervy a Rasputina zastrelil. Jedna z legiend hovorí, že mystik sa prebral a začal princa škrtiť. Jusupov ušiel na nádvorie, kam kňaz svojho vraha prenasledoval, lezúc po štyroch. Tam ho veľkoknieža trafil nábojom do hrude a ďalší šľachtic do hlavy. Dôstojníci použili šable a princ sa pustil mlátiť Rasputina železnou tyčou. Nakoniec ho zviazali a hodili do rieky.
Pitva ukázala, že Rasputinove pľúca boli plné vody a jednu ruku mal uvoľnenú – teda keď padol do rieky, ešte stále žil. Cárska rodina i pospolitý ľud boli hlboko zarmútení. Rasputina pochovali neďaleko cárskej kaplnky.
Osud Ruska sa naplnil. \„Ak zomriem, čoskoro príde cár o korunu,\“ povedal Rasputin, a tak sa aj stalo. Jusupov ušiel pred revolúciou do Londýna, neskôr do New Yorku. Svoj príbeh chcel predať televízii, ale skôr, než ho zaradili do vysielania, zomrel. Rasputinova dcéra Maria Grigorievna ušla do Paríža. Po smrti manžela tancovala v istom kabarete v Rumunsku a neskôr pracovala ako cirkusová krotiteľka pod menom \„Dcéra šialeného mnícha\“. Získala americké štátne občianstvo a o svojom otcovi napísala knihu Rasputin: Muž zbavený mýtov, zaoberajúcu sa hlavne podrobnosťami otcových sexuálnych praktík.
Otec modernej Indie, Veľký duch, čiže Mahátma, Móhandás Karamčand Gándhí (1869–1948), bojovník za indickú nezávislosť. Preslávil sa nielen svojimi nenásilnými metódami – pôstmi, pochodmi, štrajkmi, ale aj tým, že sa snažil potierať kastový systém a detské manželstvá. Za svoje aktivity bol častokrát väznený.
Po 2. svetovej vojne nakoniec nezávislosť prišla – avšak krajina bola rozdelená na moslimský Pakistan a hinduistickú Indiu. Gándhí hlásal jednotu ľudstva, žiadal Indiu, v ktorej žijú všetky skupiny v súlade. V tom čase vypukli medzi hinduistami a moslimami veľké nepokoje s obrovskými stratami na oboch stranách. Gándhí sa znova podrobil pôstu. Jeho heslom bolo: \„Ak sa má preliať krv, tak nech je to moja krv.\“ (Sifakis, 1994). Jeho predpoveď sa splnila rukou 36-ročného hinduistického fanatika Nathurama Vynaaka Godeho. Spolu s Narayanom Aptem sa dohodli, že Gándhího zabijú. Gode navštívil Gándhího pri modlitbe v jeho dome v Dillí a Mahátmu niekoľkonásobne postrelil. Gándhí, oslabený pôstom a vekom (mal už 78 rokov) s volaním \„Hai Rama!\“ zomrel.
Sú domnienky, že do sprisahania bolo zapletených viac politicky činných osôb a že sama polícia nechala atentátnikom možnosť svoj úmysel uskutočniť. Obaja však boli nakoniec odsúdení a obesení.
Indira Gándhíová (1917–1984) pokračovala v napĺňaní ideí svojho otca z postu indickej premiérky. K napätiu medzi Indiou a Pakistanom sa však pridružil aj problém sikhov, požadujúcich autonómiu v Pandžábe. Gándhíová považovala za nutné v záujme krajiny použiť na potláčanie týchto vzbúr vojenskú silu. Jednou z takýchto akcií bol útok na Zlatý chrám v Amritsare, ktorý sikhovia považovali za svoj najposvätnejší. Pri zrážke zahynulo množstvo ľudí a to zdvihlo ďalšiu vlnu odporu medzi sikhami. Sikhskí členovia premiérkinej ochranky sa za týchto okolností stali nedôveryhodnými, ale na žiadosť Gándhíovej ich prijali späť, pretože si chcela zachovať tvár.
Zastrelili ju, keď sa mala stretnúť s britským hercom Petrom Ustinovom. Smrtiaci samopal a revolver držali v rukách Beant Singh zo špeciálnej bezpečnostnej jednotky a Satwant Singh, policajt. Ostatní členovia ochranky okamžite po čine Beanta zastrelili a Satwanta vážne poranili. Proces s ním trval tri roky. Postupom času sa ukázalo, že na atentáte sa spolupodieľali aj iní vysokopostavení politici.
Reinhard Tristan Heydrich (1904–1942) bol z celkom iného cesta ako Gándhíovci. Vyrastal ako cieľavedomý chlapec. Keď mal 14 rokov, vstúpil do Dobrovoľného zboru, kde sa zdokonaľoval v terorizme. Mal široké vzdelanie, vrátane hudobného, a dobre šermoval. Vo vojnovom námorníctve získal hodnosť nadporučíka, ale musel odstúpiť kvôli sexuálnym deliktom. Keď v Nemecku nastúpil Hitler, Heydrich sa stal náčelníkom politického oddelenia mníchovskej polície, pod ktoré spadal aj koncentračný tábor v Dachau. V kariére pokračoval ďalej, až kým sa nestal zástupcom veliteľa SS. Po pripojení Rakúska bol vymenovaný za veliteľa policajných síl tejto krajiny. V roku 1941 sa stal ríšskym protektorom v Čechách a na Morave. Počas prvých týždňov, ktoré strávil v Prahe, nariadil popraviť 300 Čechov. Okrem tohto postavenia mal súčasne v kompetencii aj potláčanie sabotáží v Nórsku, Holandsku a Francúzsku. Zakaždým, keď niektorú krajinu navštívil, nasledovalo množstvo hromadných popráv. \„Kat Heydrich\“ bol rovnako zodpovedný za vyhladzovanie Židov a iných nežiadúcich. Hitler videl v tomto chladnokrvnom charizmatickom mužovi svoj mladší obraz a rátal s ním ako so svojím nástupcom.
V máji roku 1942 sa Heydrich viezol vo svojom aute, keď ho zasiahol granát a rozdrvilo mu chrbticu. Atentátnici Kubiš a Gabčík, príslušníci slobodnej Československej armády v Anglicku, boli dobre pripravení a podarilo sa im utiecť. Ukryli sa v kostole, no našiel sa zradca menom Karel Kurda. Nakoniec ich aj s ostatnými členmi odporu postrieľali jednotky SS, ale Kurda ich oveľa neprežil – zabili ho odbojári.
Pomsta za atentát je nešťastne známa. Nemci vyhladili dedinu Lidice – všetci muži starší ako 16 rokov a niektoré ženy boli popravení, ostatné ženy boli deportované do koncentračných táborov, kde ich takmer polovica zahynula. Štyri tehotné ženy zaviezli najprv do pôrodnice, po pôrode novorodeniatka zabili a matky tiež odviezli do koncentrákov. Lidické deti, ktoré prešli cez \„rasových expertov\“ boli vychovávané ako Nemci, väčšinu ostatných pozabíjali.
Reinhard Heydrich žil ešte osem dní. Keď umrel, Goebbels dal popraviť 152 berlínskych Židov a ďalších 3000 deportovali na východ na likvidáciu.
Okolo tohto atentátu bolo neskôr mnoho špekulácií. V akte pomsty zahynulo príliš veľa ľudí, a tak sa hľadali vysvetlenia, ktoré by čin dvoch atentátnikov vyvážili. Jedna teória tvrdí, že Heydricha odpravili na základe britských príkazov (pri atentáte ich podporovala Royal Air Force), pretože vedel príliš veľa o kolaborácii vojvodu z Windsoru. Iná teória (Callum McDonald) hovorí, že k atentátu došlo na podnet Eduarda Beneša, aby Československo neuzavrelo mier s nacistami a dokázalo životaschopnosť českého odboja.
Taliansko je krajina, ktorá sa môže \„pochváliť\“ dlhou tradíciou atentátov. V roku 1978, práve vtedy, keď na masovom súdnom procese v Turíne bolo obvinených z terorizmu 14 členov Červených brigád, bol Aldo Moro (1918–1978) ako vodca Kresťansko-demokratickej strany a päťnásobný premiér asi najnádejnejším kandidátom na post prezidenta. 16. marca jeho auto prepadla skupina Červených brigád, oblečených v uniformách Alitalia. Poškodeným kvetinárskym autom zablokovali Morov konvoj, streľbou zo samopalov zabili premiérových osobných strážcov a jeho samého uniesli.
Na mieste väznenia ho psychicky týrali a Moro sa obával, že pri mučení vyzradí štátne tajomstvá. Preto posielal vtedajšiemu premiérovi Giuliovi Andreottimu listy, kde jeho i ostatných vodcov strán žiadal, aby vyhoveli požiadavkám teroristov. Andreotti však vyhlásil zákaz vyjednávania s únoscami. Pátranie sa dostávalo do stále väčšieho chaosu aj za prispenia množstva telefonátov, že Mora už \„zaručene\“ popravili. Nakoniec 7. mája teroristi skutočne vyhlásili, že pretože vláda s nimi odmieta rokovať, Mora popravia. Keď tak urobili a 9. mája sa našlo štátnikovo prestrieľané telo v aute, verejnosť bola prekvapená a otrasená.
V politickom chaose trvalo päť rokov, kým teroristov pochytali. Vtedy vyšli najavo rozpory medzi členmi Červených brigád – niektorí považovali za múdrejšie Mora prepustiť a tak zmiasť vládnúce politické strany. Ďalšia frakcia obviňovala vedenie, že stráca čas zameriavaním sa na prominentov a nevenuje sa rozširovaniu základne a radikálnym sociálnym zmenám.
Za atentát na Alda Mora nakoniec 32 príslušníkov Červených brigád odsúdili na doživotie. Zradili ich vlastní kamaráti, ktorí za spoluprácu dostali menšie tresty.
\„King, je len jedna vec, ktorú môžete urobiť. Viete, čo to je. Máte iba 34 dní na to, aby ste to urobili. Viete, čo chceme povedať…\“ (Sifakis, 1994) hovorí časť listu, ktorý dostal v roku 1964 Martin Luther King mladší (1929–1968) od FBI, ktorej hlavou bol v tom čase J. Edgar Hoover. Hoovera skoro porazilo, keď sa dozvedel, že tento černoch má o mesiac dostať Nobelovu cenu za mier a týmto spôsobom ho vyzval k samovražde. Znepríjemňovanie života, nedokázateľné fyzické násilie, osočujúce listy týkajúce sa Kingovho mimomanželského sexuálneho života, ktoré FBI posielala jeho manželke, boli na dennom poriadku. Napriek tomu reverend a vodca hnutia za ľudské práva farebných vo svojich aktivitách nepoľavoval. Nakoniec našiel svoju smrť na balkóne motelovej izby v Memphise, keď ho do sánky, hrdla a následne miechy zasiahla guľka z pušky.
Vraha identifikovali rýchlo a po čase ho aj chytili. Mal ním byť drobný zlodejíček a neúspešný lupič James Earl Ray. Tento trochu nasprostastý chlapík ušiel po atentáte do Kanady a potom do Londýna. Nik nevie, ako sa so svojou inteligenciou dostal tak ďaleko. V Londýne ho chytili a poslali do USA.
Ray mal nízke vzdelanie, neuchytil sa ani v armáde. Na svojom konte mal jeden ukradnutý písací stroj, pár šekov a nevydarenú lúpež. Dokonca aj jeho otec tvrdil, že na to, aby spáchal atentát, nie je dosť inteligentný.
O skutočnom sprisahaní na Kinga jestvuje množstvo dohadov. Je napríklad známe, že pred atentátom sa King presťahoval z motela, kde pôvodne býval, do motela Lorraine na základe správy v novinách hovoriacej o násilnostiach v okolí pôvodného motela. Jej pôvodcom bol práve Hoover. Ray sa k vražde priznal, neskôr však požadoval iného obhajcu. Začal tvrdiť, že je nevinný. V roku 1978 muž menom Russel Buyers tvrdil, že mu ponúkli 50 000 dolárov za zorganizovanie Kingovej vraždy. Autori tejto ponuky, Kauffmann a Sutherland boli už v tom čase mŕtvi. FBI vedela o účasti týchto dvoch pánov na Kingovej smrti, vyšetrovateľom atentátu však tieto údaje neposkytla. Vyšetrovací výbor získal svedectvo, že Buyers, Kauffmann a Sutherland mali prsty v Rayovom úteku z väzenia v roku 1967, keď sedel za neúspešnú lúpež. Za atentát na Kinga vraj mal dostať 50 000 dolárov.
Akokoľvek, po všetkých vyšetrovaniach zostal Ray oficiálne jedinou osobou zodpovednou za Kingovu smrť. Odsúdili ho na 99 rokov a hoci sa mu v roku 1977 podarilo utiecť, čoskoro ho zasa chytili. Zomrel na zlyhanie pečene v roku 1998.
Hádam najsrandovnejší pokus o atentát posledných desaťročí si môže na svoje konto pripísať CIA. Máloktorej supertajnej operácii sa totiž dostalo takého širokého mediálneho záberu, ako operácii Mungo – atentátu na Fidela Castra (1926-).
CIA plánovala Castrovo odstránenie od roku 1959. Na tajných schôdzkach sa jednoznačne zhodovali na tom, že povinnosťou každého momentálne úradujúceho prezidenta je navždy zbaviť svet bradatého Kubánca. Po zvážení všetkých možností ostávalo americkej tajnej službe jediné zdanlivo úspešné východisko – spojiť sa s mafiou. A tak sa šéfovi chicagskej mafie Samovi Giancanovi, ktorý okrem iného v roku 1960 pomohol JFK vyhrať vo voľbách, mozgu Johnnymu Rosellimu, ktorý sa predtým vynikajúco osvedčil v podzemí Hollywoodu, pánovi podsvetia v Tampe a majiteľovi niekoľkých kasín na Kube – Santosovi Trafficantemu, Howardovi Hughesovi a ďalším dostalo tej cti spolupracovať so CIA.
Asi iba CIA a Hughes boli presvedčení, že ide o ozajstné sprisahanie s cieľom odstrániť hlavu ostrovného štátu. Celú operáciu totiž beťárski mafiáni naplánovali ako podvod. Donekonečna ťahali CIA za nos tvrdeniami, koľko chlapov zahynulo pri pokuse preniknúť na Kubu. CIA predkladala rôzne rozumné i uletené plány ako pripraviť Castra o život – vyhodiť do vzduchu plošinu v mori, kde sa Castro s obľubou potápal, vpraviť jed do jeho pera, vymeniť mu milované cigary za otrávené, infikovať ho jedovatými výtrusmi húb alebo tuberkulózou. Dokonca pristúpili aj na konvenčné samopaly, ale Roselli ich s nekonečnou trpezlivosťou presviedčal, že ani jeden z profesionálnych strelcov by sa nepustil do akcie, kde je taká malá šanca na útek. Keď Trafficantemu dali jed, ktorý má prepašovať ku Castrovi, mafián ho spláchol v záchode a podal agentom CIA ďalšiu vymyslenú historku. Veci dokonca zašli tak ďaleko, že CIA začalo Trafficanteho podozrievať, že s Castrom spolupracuje – veď ako majiteľ niekoľkých kubánskych kasín tesne pred Castrovým nástupom by si takto posilnil svoju pozíciu na trhu. Po celý čas sa mafia na celej záležitosti dobre zabávala a zároveň získala dobrý ochranný plášť pred dotieravými vládnymi vyšetrovateľmi.
CIA sa nakoniec vzdala a operáciu Mungo uzavrela. Jediným mužom, ktorý v skutočnosti prišiel o život, bol Giancana. Za nepotvrdený motív jeho vraždy sa považuje snaha CIA udržať v tajnosti všetky trápne podrobnosti tejto akcie.
Atentáty a nájomné vraždy vo fantastickej literatúre a filme
Nájomné vraždy i atentáty sú súčasťou života, a ani literatúra sa nesnaží tento motív skrývať. Keďže hodnotenie ceny života ťažko môže byť objektívne, v každej knihe alebo filme nám autori, prirodzene, podsúvajú svoje vlastné stanovisko. Útočia na naše zmysly, na našu schopnosť vnímať obrazy, dialógy, činy, dávať si ich do súvislostí. Na malom priestore nám osvetlia, prifarbia a podčiarknu to, čo sami považujú za najdôležitejšie – a hoci každý človek má iné vnímanie každej skutočnosti – výsledok je zhruba rovnaký: podvedome prijímame autorovu interpretáciu.
V knihe (a rovnomennom filme) Mŕtva zóna od Stephena Kinga je hlavný hrdina John Smith po ťažkej autonehode nasledovanej dlhou kómou \„obdarený\“ schopnosťou \„vidieť\“ minulé alebo budúce udalosti, na ktoré majú ľudia, ktorých sa dotkne, nejaký vplyv. Nedá sa povedať, žeby Smith bol kvôli tejto vlastnosti šťastný, ale je to inteligentný človek, ktorý je rád, že vôbec žije, a pokiaľ to ide, snaží sa svoju schopnosť využiť v prospech iných. Jeho dozrievanie vyvrcholí vo chvíli, keď sa stretne s kandidátom na senátora Stillsonom. Vidí, že Stillson sa stane prezidentom, a zapríčiní ďalšiu svetovú vojnu. Smith je jediným človekom na svete, ktorý vie o nastávajúcej svetovej katastrofe, a z jemného, citlivého učiteľa sa stáva atentátnik. S jeho voľbou sa stotožní každý súdny čitateľ – život paranoidného senátora v porovnaní s životom celého ľudstva zaváži zanedbateľne málo. Atentát sa nevydarí – Smith nie je žiadny profesionál a navyše jeho zdravotný stav nie je najlepší. Stillson však príde o voličov, pretože sa vo chvíli útoku na volebnom mítingu kryje malým dieťaťom.
Komplikovaný svet Herbertovej Duny, taký podobný nielen pomohamedovskej Perzii, ale ustavičným bojom o moc, bohatstvo a postavenie pripomínajúci hlavne Rím, poskytuje viac tichých i menej decentných vrážd než ktorákoľvek iná kniha. Koľko životných príbehov sa skrýva za vyvraždením Atreidovskej rodiny? Pašerák Tuek, šedout Mapes, sám vojvoda Leto, ale i množstvo bezmenných vojakov a sluhov… V konečnom dôsledku je zradca Yueh tiež obeťou, pretože nemal na výber. Ak sa previnil, tak iba tým, že život svojej ženy postavil vyššie ako životy všetkých ostatných – preňho cudzích – ľudí. Potreboval Herbert jeho čin nejako ospravedlniť? Načo, veď i náš život je ironický a iróniu Yuehovho osudu podškrtáva fakt, že jeho premyslený plán ako zmeniť sprisahanie proti Atreidovi na samovraždu a atentát na Harkonnena skončil neúspechom. Namiesto perverzného baróna zahynul čudák Piter, kapitán osobnej stráže a každý, kto ostal v miestnosti naplnenej jedom z Letovho zuba. A, ako vieme, život svojej manželky zradný doktor aj tak nezachránil.
Obeťou je aj ďalšia vrahyňa, podobne ako Charlotte Cordayová odhodlaná na všetko, aby pomstila svoj zničený život, svoju rodinu i svoj národ. Lenže napriek tomu, že je veľmi inteligentná a svoje konanie i vôľu podriaďuje úmyslu zahubiť nenávideného tyrana, že roky tvrdo pracuje na tom, aby sa dostala cez všetky prekážky, ochranné filtre a protivenstvá, sa nakoniec do svojho cieľa zaľúbi. Vzťah Dianory aj Brandina je okorenený tým, že vládca tuší v milovanej žene potenciálne nebezpečenstvo a Dianora vie, akým jediným spôsobom môže ich spolužitie skončiť. Tento hlboko ľudský príbeh patrí k prvkom, ktoré robia Kayovu Tiganu takou čitateľnou a hodnou zamyslenia.
Unikla zákeřnému útoku hbitým půlobratem a úhybem, odskočila a udeřila. Sekla zeširoka, rychle a silně, celou délkou obou paží a potočením trupu. Vlaštovka zasvištěla. Zasáhla koncem čepele. Něco slabě mlasklo. Bonhart se chytil za hrdlo, obrátil oči v sloup…
…Díval se na ni kalícím se zrakem. Křečovitě se vzepjal, zaryl podpatky do země. Pak ze sebe vypravil dušené zabublání, jako trychtýř, když jím už všechno proteče.
A to byl poslední zvuk, který vydal.
Napriek tomu, že tento muž bol počas piatich dielov na vrchole rebríčka obľúbenosti hrdinov fantasy, nebolo hádam nikoho, kto by mu takýto koniec nedoprial. Andrzej Sapkowski skvele opísal duševný svet zvrhlého nájomného zabijáka, urobil ho tak plastickým, že ste sa mohli dotknúť jeho tváre, zahľadieť sa do jeho rybích očí, túžiacich Ciri ani nie tak zabiť, ako konečne pokoriť. Vôbec nemožno povedať, že by ho po stopách zaklínačky tak dlho hnala iba túžba po odmene. Bonhart, napriek svojej zvrátenosti, je úžasnou postavou, nenávidenou ale i uznávanou, ale v prvom rade nevyhnutnou; počas odlúčenia od Zaklínača to bol práve on, kto mal na Cirin celkový vývin najväčší vplyv.
Aj japonská anime s obľubou zobrazuje profesionálnych vrahov. Vie budovať na emóciách diváka, takže ten začne držať palce napríklad chladnokrvnej pištoľníčke Sabe a ešte bezohľadnejšiemu adolescentnému Uburimu (Kite), pretože obaja vrahovia sú vlastne postavení do úlohy obetí a skutoční záporáci sú tí, ktorí ich k vraždeniu takým či onakým spôsobom donútili.
Medzi zabijákov, ktorým budeme aj neskôr nepochybne nadŕžať, patrí Terminátor (Terminátor). V prvom filme sa nám predstavil ako bezcitný likvidátor, k ľudským potrebám hluchý stroj, ktorý by sme – nebyť jeho dokonalého naprogramovania, cieľavedomosti a nezničiteľnosti – mohli nazvať hlúpym. Ideálna rola pre Arnolda Schwarzeneggera. Avšak autori i dielo dospeli, a tomuto fenoménu sa nevyhli ani filmové postavy. V Dni zúčtovania z moruly privolanej k životu Kylom Reesom vyrástol chlapec John, nedôverčivý, prešibaný a túžiaci po láske. Sladká, naivná čašníčka Sarah sa pretvorila na tvrdú bojovníčku, zlodejku a vizionárku, ktorá celý svoj život prispôsobila jedinému cieľu – urobiť dieru do každého, kto by chcel ublížiť jej dieťaťu. Najdrastickejší prerod prekonal sám Terminátor. Zo zabijáka sa stáva ochranca, tragická postava, obetujúca telo i rodiacu sa dušu za život jedného chlapca – a len tak mimochodom celého ľudstva. James Cameron sa s nami pohral. Záverečná scéna filmu, podložená nezabudnuteľnou hudbou Brada Fiedela, určite patrí k tým najemocionálnejším veciam, aké sa kedy objavili na filmovom plátne a nepochybujem, že fanclub tohto kovového obra sa nevie dočkať tretieho dielu.
Ak sa z vražedného robota stáva všeobecne akceptovaný \„priateľ\“, potom Rainbird je postava prinajmenšom hodná zamyslenia. Stephen King a Andrzej Sapkowski použili rovnakú schému – najatý vrah modeluje vlastnosti nadaného dievčaťa, a hoci každý z nich to robí iným spôsobom, Rainbird i Bonhart majú spoločné tri veci: obaja boli najatí na vraždu, obaja svoju obeť nevedomky obdivujú, a obaja sa tešia na okamih, keď ju zabijú. Oproti priamočiaremu sviniarovi Bonhartovi je však Rainbird postava komplikovaná, jeho motivácia je zapríčinená osobnou tragédiou a jeho vzťah ku Charlie sa dá nazvať takmer láskou. Smrť tohto veľkého Indiána je nevyhnutná, ale prináša pocit ľútosti, že sa to všetko neskončilo ináč.
Kým v niektorých filmoch sa snažia tvorcovia preniesť pozornosť na postavu zabijáka, či atentátnika, v iných sú to ich obete. Niektorí ľudia (alebo i neľudia) totiž tak priťahujú nebezpečenstvo, až sa zdá takmer nemožné, že sa dožili dospelosti. Medzi takéto osobnosti patrí kapitánka Ellen Ripleyová. Vo Votrelcovi sa jej snaží napchať do hrtana lodný manuál android Ash, naprogramovaný na likvidáciu nepohodlných členov posádky Nostroma. Vo Votrelcoch je to ničomný karierista Burke, ktorému je prednejšie preniesť na zem zárodok votrelca, ako zachovať život jediného človeka, ktorý prežil útok mimozemšťana pred 57 rokmi. Na trestaneckej planéte Fiorina 31 (Votrelec3) takmer niet organizmu, ktorý by Ripleovú neohrozoval. Sebe najnebezpečnejšou sa nakoniec ukázala sama, nie však nadlho. Avšak to, čo sa z nej zrodilo v Ressurection, trochu pozmenilo jej kvality nezničiteľnej obete na nezničiteľnú lovkyňu hláv.
Anabázu obete vládou podporovaného atentátu sleduje takmer celý film Kozorožec 1. Kozmonauti Willis a Walker sú umlčaní. Kapitán Charles Brubaker musí zo vydať všetky sily, aby sa mu nestalo to isté a aby mohol odhaliť pravdu o \„úspešnom\“ prvom lete človeka na Mars. V tejto snímke z roku 1978 posádku Kozorožca 1 kvôli poruche v systéme pred štartom vyviedli lode a odviezli do texaskej púšte, kde s kozmonautmi natočili fascinujúce zábery objavného a verejnosťou nadšene očakávaného letu. Všetko by sa skončilo dobre, keby loď pri návrate na Zem nezhorela. Keďže celý svet oplakáva smrť kozmonautov, vláda podnikne všetky kroky, aby ich koniec urobila naozaj reálnym. Vládne sprisahanie proti trom hrdinským občanom bolo koncom sedemdesiatych rokov, v čase súťaženia dvoch svetových veľmocí o kozmické prvenstvá, v čase, keď Ford začal jednať s Brežnevom (1973), keď bola podpísaná Helsinská dohoda (1975) a Salt 2 (1976), veľmi príťažlivým a uveriteľným.
Politika je matkou bezpečnostných zložiek a chovateľkou organizovaného zločinu. Všetky tri organizmy žijú vo vzájomnej symbióze a jeden druhého viac či menej vyciciavajú. Trochu šťavy a akčného príbehu nám do tejto situácie prináša ďalší plecháč – Robocop. Samotná smrť policajta Murphyho je veľmi efektná (môže ľutovať každý, kto videl len cenzurovanú verziu tohto filmu), má však málo spoločné so znakmi atentátu. Vieme však, že Murphyho zmrzačenie má na svedomí istý pán Jones, takto člen vedenia OCP, ktoré sponzoruje a vlastne riadi políciu. Po použití Murphyho mozgu na konštrukciu superpolicajta – Robocopa, Jones s nevôľou zistí, že všetky Murphyho spomienky sa vymazať nepodarilo. Robocop, statočný, nezničiteľný a nepodplatiteľný, sa stáva pre Jonesa nepohodlný a preto sa snaží kovového policajta zlikvidovať. Príbeh prvého dielu sa končí dobre – Robocop prežije všetky zákerné útoky a keď je blok v jeho programe – nikdy nesmie ublížiť členovi OCP – zrušený tým, že Jonesa vedenie OCP zbaví postavenia, vybaví si to so zloduchom sám. Surový a ironický Verhoevenov pohľad na takú bežnú záležitosť, ako je zneužívanie moci na likvidáciu nepohodlných občanov, zmierňuje hlučný a zadymený happy-end. Robocop však patrí k ideálnym obetiam so sklonom k prežitiu, preto druhý, tretí diel a neskôr i seriál je plný úkladov o jeho existenciu. To, že v prestrelkách, pri výbuchoch a demoláciách zahynú desiatky náhodných prítomných, je pre príbeh irelevantné.
Cena za atentát
V dejinách ľudstva sa, prirodzene, odohralo oveľa viac atentátov, niektoré dokonca zaujímavejšie a mystickejšie – veď o útokoch na veľkovojvodu Františka Ferdinanda, Hitlera, JFK alebo trebárs Marylin Monroovú sa hľadajú dôkazy doteraz. Ich odrazy môžeme nájsť v mnohých fantastických dielach. To, že si bezohľadný Carl Bruner prezlečený za priateľa najal vraha, umožnilo Samovi Wheatovi celý film prechádzať stenami, strašiť špiritistku Odu Mae Brownovú a hľadať pravdu a pomstu. Sprisahanie proti Klingónskemu veľvyslancovi Gorkonovi zasa rozbehlo udalosti, pri ktorých Kirk a McCoy nielenže nevinne strávili poučný čas na trestaneckej planéte, ale za výdatnej Spockovej pomoci umožnili ľudstvu nájsť cestu k spolupráci so zdanlivo nekompatibilnou civilizáciou.
Mojím cieľom však nie je zmapovať historické udalosti, ani biblio- či filmografiu, ale nazrieť do podstaty prečo, ako a čo to stálo. Má naozaj zmysel odstrániť tyrana, ak zaplatia životom nevinní? Má ktokoľvek právo rozhodovať o smrti iného iba preto, že koná alebo žije ináč, ako je to v danej dobe a danej spoločnosti žiaduce?
Objektívne to bolo tridsať strieborných za Krista, 50 000 dolárov za Kinga, či pár ututlaných zločinov za Castra. Keby ste boli dostatočne trpezliví, určite by ste hoci na Internete našli cenník oveľa lacnejších služieb tohto druhu. Myslím však, že cena života sa dá vyjadriť jedine subjektívne, navyše v závislosti na čase a osobných skúsenostiach. To, čo nahlas obhajujeme v súčasnosti, nám bude o nejaký čas pripadať trápne, a neskôr sa budeme snažiť zabudnúť, aby sme sa sami pred sebou nehanbili.
Pretože ľudský život je tým najcennejším platidlom.
Literatúra:
- Aurelius, Marcus: Meditations.
- Hošek, R., Marek, V.: Řím Marka Aurelia.
- Sifakis, Carl: Encyklopédia atentátov. PB-press, Bratislava 1994. ISBN: 80–88684–38–2
- http://historymedren.about.com/…nceviii1.htm
- http://www.fish.com/…_corday.html
- http://www.rootsweb.com/…jamesged.htm
- http://www.ci.st-joseph.mo.us/jesjames.html
- http://www.cnn.com/…23/ray.obit/
- http://www.chron.com/…ory/mob.html