Keď sa v roku 1941 šikmé oko Hajao Mijazakiho rozhľadelo po svete, Američania práve uvažovali, či sa im oplatí zahrať sa na hrdinov. Za svoje rozhodnutie si užili slávy prevelikej, ale ani to Hajaovi nezabránilo, aby sa okolo seba i naďalej díval zrakom citlivým, pozorným a nadmieru kreatívnym.
Po skúsenostiach, ktoré nadobudol ako výtvarník, sa rozhodol chopiť režisérskej ceruzky a dávať na papier vlastné nápady. Jeho Nausicaa, Sused Totoro alebo Doručovacia služba slečny Kiki si našli mnoho fanúšikov z každej strany Honšú. S vekom sa epidémia mijazakovčiny z tokijského epicentra šírila ďalej, až konečne svet zachvátila Princezná Mononoke. Proti tejto chorobe sa však rýchlo našli lieky v podobe Prsteňov, Hviezdnych vojen a iných protijedov (u nás napríklad stačilo len tradičné pokrčenie plecami spojené s veľavýznamným pošúchaním palca a ukazováka). Pán režisér neváhal a opäť vzal do rúk svoje náčinie. A tak sa zrodila rozprávka, na ktorú upierajú oči na východe i na západe, hore i dolu, a dúfam, že raz budeme valiť buľvy aj u nás.
Pretože Sen to Čihiro no Kamikakuši je veľmi špeciálna rozprávka. Mysteriózna, detektívna, ekologická, surrealistická, karkulkovská. Jej zložitú stavbu a množstvo vtipných odkazov je takmer nemožné odhaliť na prvýkrát, hoci príbeh začína takmer tradične. Desaťročná Čihiro sa i s mamou a otcom presťahovala a má nastúpiť do novej školy. Rozmaznaný jedináčik nesie túto zmenu veľmi ťažko, hoci rodičia utešujú, ako sa dá. Pri obhliadke mesta ocko zabočí na nesprávnu cestu, ktorá končí starou stavbou pripomínajúcou nádražie. Čihiro má od začiatku zlý pocit a chce sa vrátiť, no rodičia, znudení mestom, sú radi, že sa môžu poprechádzať po čerstvom vzduchu. Prejdú budovou a ocitnú sa na vetrom prečesanom kopci, ktorý považujú za skrachovaný zábavný park. Ockova domnienka sa potvrdí, keď ich vôňa chutného jedla zavedie do polorozpadnutých uličiek plných ošumelých reklám a pútačov. Jedlo, prichystané akoby pre nich, je príliš lákavé, aby mohli odolať. Pri labužníckom vychutnávaní ani nestačia spozorovať, že na mestečko sa znáša súmrak, lampy sa zažínajú, a oni sami už nie sú ľuďmi…
Cesta k záchrane rodičov je pre Čihiro neľahká. Nielen preto, že toto miesto – kúpele, slúžiace bohom na liečenie a odpočinok – je svet s prísne dodržiavanými pravidlami. Tým, že sa zaviaže slúžiť chamtivej čarodejnici Jubabe, Čihiro prichádza o meno, a tak i o možnosť návratu domov. No zdá sa, že nie je jediná, kto takto pochodil… Dengľavá, vystrašená dievčinka je – ako každé dieťa – veľmi prispôsobivá, a svojím dobrým srdcom a ochotou si postupne získava priateľov. Nepomáha jej iba záhadný čarodejnícky učeň Haku, kurič Kamadži a slúžka Lin, ale i iní zamestnanci kúpeľného domu, Muž bez tváre, Riečny boh a dokonca aj Jubabino Bábo. A Čihiro, vlastne teraz už len Sen, ich na oplátku zbaví starostí, hoci ani nedúfali, že sa to dá…
Spirited Away naozaj nie je film na jedno pozretie. Tajomstvá sa tu odkrývajú postupne, záhady sa prelínajú s inými záhadami a poínt je niekoľko. Mijazaki a jeho kolegovia sa vyhrali s príbehom i jeho stvárnením, charaktery sú vypracované fascinujúco realistickým spôsobom. Cieľavedomá obchodníčka Jubaba akoby vypadla zo Sadahideho drevorezu, zobrazujúceho ženy európskeho typu ako veľkonosé, veľkooké, hlučné barbarky. Samotná Čihiro je skutočným živým dieťaťom, rovnako ako sú živé sadze, ktoré pomáhajú v kotolni, alebo beťárske papierové lastovičky. Tím štúdia Ghibli nie je odkázaný na tradičné poltvárové škľaby alebo fŕkajúce slzy, ale o osvedčené „bezservítkové“ scény nás neukrátil. Postupné odkladanie „boa“ prejedeného prízraku však rozhodne nie je bezúčelové, rovnako ako husté kvapky krvi, stekajúce po skle a zábradlí, do ktorého narazí prenasledovaný biely drak. Domnelý Boh smradu zanecháva za sebou takú hnusnú a lepkavú stopu, že vám zaručene začne zapáchať aj popcorn v kelímku, a po vysvetlení záhady sa nevdojak zahanbíte, že na trápení tejto bytosti máte iste aj vy svoj podiel. Pretože všetko so všetkým súvisí a všetko plynie dopredu tak, ako vlak, premávajúci iba jedným smerom… Z množstva postáv patrí k mojim najobľúbenejším elegantný Muž bez tváre, temný príklad japonského minimalizmu. Postupné preberanie výhod ostatných – hlasu, tvaru i chuti do jedla – mu takmer katastroficky uškodí, až kým ho Sen svojím neotrasiteľným prístupom k veciam správnym a nesprávnym znovu neuvedie do poriadku. Vo filme je množstvo dokonale premyslených hravých detailov, účelných a dôležitých, napríklad „plakacie“ koláčiky, spôsob, akým Čihiro odoberú meno (a nie jeho časť, ako sa domnievajú niektorí používatelia hláskového písma), „mucha“, tešiaca sa na okne z jazdy vlakom, to, čo sedelo na pečati a nad čím špekulovali začudované sadze, keď to Sen rozpučila holou nohou. Nezanedbateľná drobnosť je i gumička vo vlasoch Čihiro, ktorá pozornému divákovi odpovie na otázku, či sa to dievčatku všetko len nesnívalo.
Za svoju výnimočnú prácu sa pánu Mijazakimu dostalo zadosťučinenia, keď v konkurencii takých popularizovaných filmov ako Lilo a Stitch, Doba ľadová a Planéta pokladov svojich súperov nadobro porazil a pozlátená soška Oscara poputovala na východ.
Japonci dobyli Spojené štáty papierovými lietadielkami. Kiež by sa všetky vojny vyhrávali takto.
Cesta do fantázie/Spirited Away (orig.: Sen to Čihiro no
Kamikakuši)
Scenár a réžia: Hajao Mijazaki
124 min.