“Vráť sa k nám
Prines nám šťastie
Nech chráni nás tiež
Jak ty sám
A požehnaj nám…”
Pieseň sa rozliehala v temných uliciach a Teodora pridala do kroku. Nie, na speváka teraz v žiadnom prípade nemala náladu. Bodaj ho, vždy sa k nej nejako dostal, presne, keď ho najmenej čakala. Ona je ošetrovateľka, on je zdravý. Ona je mníška, on potulný spevák. Nemajú nič spoločné, ale spevák tvrdil niečo iné.
“Aj mor už raz bol,” ozvalo sa pred ňou.
Zdvihla hlavu. Stál tam, brnkal na struny gitary.
“Epidémií bolo viac než dosť,” povedala.
“Aj vtedy sme sa stretli, len v opačnom garde.”
“Hlúposť,” odvetila jednoznačne.
“Tá pieseň je modlitba k Ježišovi,” vysvetlil jej. “Myslel som, že ťa poteší, keď si teraz v habite,” ukázal hlavou na jej odev.
“Celý život som v habite.”
“Tento život,” prikývol.
“Nezačínajte zase,” vzdychla si. “Ponáhľam sa.”
“Kam?” začudoval sa. “Všetci pokapeme, tak načo to predlžovať? Keby si to aspoň mohla predlžovať… Proti moru nie je lieku!”
“Vedci na ňom pracujú, každú chvíľu musí prísť liek.”
Zasmial sa. “Tomu naozaj veríš?”
“Verím!” vzbĺkla. Nech jej Boh odpustí hnev, ale čo je veľa, to je príliš. Obišla ho a rýchlo sa pustila k nemocnici. Bez námahy ju dobehol a kráčal popri nej. Nebála sa ho, ale znepokojoval ju. Podobných šialencov sa v poslednom čase vyskytlo neúrekom. Žiť v meste postihnutom morom je poriadna záťaž na psychiku, uvedomila si. Tento to nezvládol, ale keď sa to tak vezme, je neškodný, iba spieva, chodí po uliciach…
A otravuje ju.
Obišla autá, na ktorých už začínala hodovať hrdza. Zaostal, snažil sa z vrakov odkopnúť, čo sa dalo. Príroda si to zariadi, neobťažuj sa, pomyslela si.
Opäť ju dobehol: “Musíš si spomenúť! Ja som si spomenul, musíš aj ty!”
“Nestíham si spomínať,” odvrkla.
Som len slabá žena, posledné dni nespím, uťahaná som ako kôň, nuž zdvorilosť ide bokom.
“Jediný dôvod, prečo som si spomenul, je, že sme konečne došli do cieľa.”
“Uhm.”
“Už nič viac nebude, láska moja! Máme poslednú možnosť!”
“Ach áno?”
“Iste!”
Cúval pred ňou a hľadel jej do očí. Blázon.
“Počúvaj ma. Musíš sa snažiť. Nič nie je zadarmo. Trebárs na začiatok storočia. Obaja sme boli už starší, keď sme sa stretli. Bola si vydatá a ja ženatý. Aj vtedy sme premeškali šancu sa zísť. Ľúbili sme sa tajne, na diaľku, a najviac, čo sme si dovolili, bol pohľad do očí.”
“Aké romantické,” prikývla.
“Hovno. Trpeli sme ako kone, kvôli vlastnej hlúposti. Storočia sme zakaždým robili tú istú chybu!”
“To ma mrzí.” Chcela vojsť do nemocnice, ale zastal jej cestu.
“Nemôžeš ma stále obchádzať.”
“To iste nie, keď stojíte vo dverách. Dovolíte, som na konečnej, vystupujem.”
“Obaja sme na konečnej! Teraz to už nesmieme prepásť!”
“Pozrite,” stratila nervy. “Ponáhľam sa. Vyriešime si to niekedy inokedy. V najbližšom živote, dobre? Celé veky sa míňame, tento jeden život nás určite nezabije.”
Pokrútil hlavou: “Už sa nemáme kam reinkarnovať, nechápeš?”
“Nebojte sa. V najbližšom živote stopercentne budem medúzou a akonáhle sa to stane, dám vám vedieť. Rande pri západe slnka pod hladinou Tichého oceánu, čo vy na to?”
“Vysmievaš sa mi,” povedal trpko a Teodora sa zahanbila. Dobre si pamätala, koľko pokánia ju už jej ostrý jazyk stál.
“Prepáčte,” vzdychla si. “Nemyslela som to tak. Skúšam vám vysvetliť, že na reinkarnáciu neverím, vás si nepamätám, mám plno práce, nemilujem vás, takže ma, prosím vás, prestaňte obťažovať, dobre?”
Ustúpil, a keď prešla popri ňom, zavolal za ňou: “Niečo podobné som ti povedal aj ja počas prešporského moru, pamätáš?”
Neobzerala sa, takmer bežala po chodbách, kde tesne pri sebe ležali naukladaní pacienti, stenajúci chorí s čiernymi škvrnami na tele. Pár ich počas tej hodiny, čo bola preč, zomrelo.
“Odneste ho niekto!” vykrikovala rozstrapatená päťdesiatnička s lesknúcimi sa očami. Vzpriamene sedela na zemi, chrbtom sa opierala o stenu a vydesene sa obzerala. Zbadala Teodoru a zamávala na ňu: “Sestra… Prosím vás! Tento tu už hodinu leží mŕtvy! Odneste ho! Odneste ho preč!” jačala a divoko gestikulovala.
Teodora k nej podišla. “Pani, čo sa deje?”
“On je mŕtvy! Už hodinu tu leží a chladne! Prečo ho nikto neodnesie? Vám je už jedno, kto je živý a kto mŕtvy? Omyl, sestra! Ja ešte žijem a budem žiť, nech sa deje, čo chce!”
“Tíško, pani. Postarám sa, aby ho odniesli. Nikto vás nepochováva,” upokojovala ju a pohľadom skĺzla na mŕtveho vedľa nej. Stislo jej srdce. Svetlovlasý mladík odolával dlho, stav sa mu striedavo zhoršoval a zlepšoval, a keď odchádzala, živo sa bavil so ženou, ktorá teraz pišťala, aby odniesli tú mŕtvolu. Mŕtvola ležala na boku, úplne očernetá a s vypúlenými očami. Zatlačila ich a krátko sa pomodlila.
Vydala sa hľadať niekoho z ošetrovateľov. Neartikulovaný krik ju prinútil rozbehnúť sa. Vpredu sa Anton mocoval so zanedbanou mladou ženou, ktorá vrieskala odušu. Teodore takmer prišlo zle – tí dvaja sa klbčili o detskú mŕtvolku.
“No tak, pani, dajte ho sem, nemôžete ho predsa nosiť so sebou, nakazíte sa,” dohováral jej mohutný ošetrovateľ s poďobanou tvárou. Teodora podišla zozadu k žene a snažila sa ju popod pazuchy odtiahnuť, keď zrazu znehybnela a ustúpila.
“Anton… Nechaj ju,” povedala. Ošetrovateľ na ňu prekvapene pozrel a opatrne pustil ženu, aby nespadla. Ponáhľala sa preč, namosúrene sa obzerajúc cez plece, a čosi si hundrala.
“Čo sa stalo?” spýtal sa zadýchane.
“Nahmatala som jej uzliny. Divím sa, že ešte dokáže hýbať rukami,” povzdychla si. Anton sklopil hlavu: “Čert aby to zobral…”
“Prosím ťa, povynášaj s niekým mŕtvych. Hlavne toho chlapca, čo tu bol tak dlho, jeho suseda sa sťažuje. Nájdeš ju ľahko, je dosť hlučná.”
“Bude to problém, ja som jediný, kto sa ešte dokáže hýbať,” pretrel si oči.
“Neboj sa, Anton, zvládneme to,” snažila sa ho posmeliť.
“Myslíš?” uškrnul sa a stiahol si golier na košeli. Zalapala po dychu. Čierna škvrna sa jej vysmievala do tváre. Nabrala odvahu a pozrela mu do očí.
“Sranda, nie? Myslím, že to tu v podstate môžeme rovno zabaliť. Zdá sa mi, že aj doktor má horúčku. Teodora, si jediná zdravá v celom meste, mám taký dojem. Kašli na to a utekaj, čo ti nohy stačia!”
“To nemôžem!” namietla prudko. Bola taká vyšťavená, že by sotva zašla ďaleko, ale ani o tom neuvažovala. “Chorí ma potrebujú.”
“Potrebujú nanajvýš tak posledné pomazanie. Sme v koncoch.”
“Ešte nie,” namietla, ale nedokázala si vymyslieť jediný dôvod, prečo by v koncoch nemali byť. “Prosím ťa, odnes toho chlapca,” povedala ticho.
Sklonil hlavu. “Jasné. Jasné. Bojovať až do konca. Napokon, čo ešte môžem robiť?”
Dívala sa, ako sa vzďaľuje a nohy sa jej triasli. Áno, zrejme je jediná zdravá v celom meste. Okrem speváka.
Zamierila do laboratória, ale kým prešla desať metrov, uplynula asi polhodina, lebo všade vymieňala obklady, nosila misy a zatláčala oči.
Lekár mal naozaj horúčku, ale už ju to ani len zdrviť nedokázalo. Tvrdila niečo iné, ale potichu sa nádeje na liek vzdala už pred týždňom. Muž v bielom plášti sa skláňal nad mikroskopom, a keď ju začul prichádzať, rýchlo sa vystrel: “Á, sestra Teodora,” vydýchol si, ale vzápätí znepokojene poznamenal: “Dúfam, že ste sa dôkladne umyli, kým ste sem vošli.”
“Samozrejme,” zaklamala smutne. Potreboval by skafander, aby ho nik nenakazil, ani ten by mu azda príliš nepomohol. “Niečo nové?” spýtala sa s predstieraným záujmom, bedlivo skúmajúc jeho tvár a ruky, či nezbadá čierne škvrny.
“Nové?” pokrútil hlavou. “Začínam byť z toho na nervy, ale to, čo tu mám pod mikroskopom, je ten najobyčajnejší chrípkový vírus. Videl som chrípkové víry tisíckrát, a toto je chrípka. Ibaže to vyvoláva príznaky pravého moru. Liečiť sa to nedá ničím, preventívne očkovanie proti chrípke je nanič, čiže nie je to ani chrípka, ani mor. Všetky protilátky okolo toho nevšímavo preplávajú. Punktum. Som v koncoch, rovnako ako všetci ostatní na celej zemeguli.”
“Niečo musí existovať,” namietla.
“Skôr si myslím, že to už pánbožka prestalo s nami baviť a deratizuje planétu,” zašomral.
“No tak,” pokarhala ho.
Sťažka sa oprel o stôl a usmial sa na ňu: “Náboženské dišputy sú nanič. Onedlho sa všetci dozvieme, ako to je. Teda – vám to chvíľu potrvá. Podľa všetkého ste jediná, o kom viem, že je proti tomu svinstvu imúnny. Nestrácajte nádej, stále sa to zrýchľuje a zrýchľuje. O chvíľu budú aj doteraz zdraví ľudia padať ako muchy.”
“Nechcete ešte trocha krvi?” ponúkla sa iniciatívne.
Pokrútil hlavou: “Už som vám jej zobral toľko, že by to uživilo upíra po hladovke. Nič. Tak ako všetko ignoruje víry, víry ignorujú vás. Napriek tomu, ako vysoko je tento mor nákazlivý, plávajú vo vašej krvi a nič nerobia. Žiadne protilátky nevyrábate. Možno vás iba nemajú radi.”
A speváka tiež nie, chcela dodať, ale už to bolo zbytočné. Lekárovi rýchlo stúpala teplota. Pomohla mu usadiť sa za stôl. Zložil si hlavu do dlaní a zazíval: “Len chvíľu si oddýchnem.” Na krku sa mu zjavili škvrny.
Vyšla na chodbu. Privítal ju ťažký pach, stony a chrčanie. Už nikto nekričal. Prečo práve ja a ten blázon sme tohto ostali ušetrení, uvažovala neprítomne.
Zastavil ju asi pred dvoma týždňami. Zaprášené topánky aj celý odev jasne svedčili o dlhej ceste. Prešiel prstami po strunách a zasmial sa: “Predsa som ťa našiel!”
“Viem vám pomôcť?” nadvihla obočie.
“Ani nie. Teš sa so mnou. Ako v deväťdesiatom treťom. Pamätáš sa, ako nehorázne sme sa opili?”
“Nikdy som nebola opitá, vás som nevidela v deväťdesiatom treťom ani nikdy predtým či potom,” vysvetlila mu.
“Mám na mysli tisícosemstodeväťdesiattri,” povedal pokojne a hneď jej bolo všetko jasné.
“Ach tak,” prikývla. “No, to som bola naozaj veľmi opitá. A to prebudenie na druhý deň!”
“Vieš, to som nepochopil. Prečo si mi ušla? To si pokazila ty, musíš uznať.”
“Ušla?”
“Sľúbila si mi, že počkáš, kým nenájdem pre nás nejakú izbu na noc, a keď som sa po teba vrátil, už si bola preč.”
No nazdar.
“Musíte pochopiť, že pri mojom štatúte je nepredstaviteľné, aby som s niekým nocovala,” ukázala na habit. Bolo jej do smiechu, ale ho aj ľutovala.
Zvraštil zmätene čelo: “Ale… Veď vtedy si predsa nebola mníška…”
“Už vtedy som cítila, že raz ňou budem.”
Neisto sa zasmial. Potom pochopil, že ho považuje za blázna a snažil sa jej to vysvetliť, ale čím ďalej hovoril, tým viac ju len utvrdzoval v diagnóze. Každý deň aspoň dvakrát ju niekde vyňuchal a rozprával jej, akú mali na seba smolu po celú históriu ľudstva.
“Vieš, koľkokrát sme boli obaja naraz muži alebo ženy? A v šesťdesiatom siedmom, keď to už nevadilo nikomu, si zrazu odišla do Vietnamu a už som ťa nevidel.”
Znelo to ako úchylná antológia nešťastných príbehov o láske. Sestra Dolores ich obľubovala. Všetky končili tragicky, buď obaja alebo len jeden z protagonistov smutne zhynuli, alebo dali prednosť morálke, rodine a povinnostiam. V každom prípade však k naplneniu lásky nedošlo a to sestru Dolores napĺňalo hlbokým dojatím. Teodore to bolo nanajvýš ak smiešne, Dolores sa na ňu hnevala, ako dokáže byť taká prízemná.
Možno by ju potešilo, keby vedela, že po jej smrti Teodora plakala. Posledný raz v živote. Viac už nevládala. Len mechanicky registrovala všetky mŕtve sestry, všetkých svojich známych, všetkých svojich neznámych.
Únava a bezmocnosť na ňu udreli spojenou silou, až sa zakolísala. Len chvíľu, vravela si v polospánku, dotiahla sa späť do laboratória a usadila sa na stoličku oproti lekárovi, ktorý ťažko dýchal a buď spal, alebo bol v bezvedomí. Zložila si hlavu na stôl a zaspala.
“Umierali sme,” hovoril spevák a neprítomne sa díval cez ňu. “Umierali sme tak často ako nik iný na svete. Keď sme museli dať prednosť niečomu inému pred láskou, žili sme dlho a do smrti sa trápili. Neviem, kto to tak zariaďoval, ale nepochybne sa na tom dobre zabával.”
“Ibaže mňa to už nebaví,” povedala stručne a zastrelila ho.
S trhnutím sa prebudila. V tichu nemocnice akoby ešte doznieval jej snový výstrel. Mne sa už sníva o vraždení, tiež nie som normálna, pomyslela si, ale vtom ju až nadhodilo.
Ticho!
V nemocnici bolo také ticho, aké v živote nezažila. Nabrala odvahu a pozrela oproti. Lekár bol mŕtvy. Ležal tak, ako si ľahol, takže sa ani neprebral. Premkol ju strach. Vybehla na chodbu, na chodbu plnú mŕtvol. Zdesila sa. Svätostánok zdravia sa zmenil na gigantickú márnicu. Nik živý okrem nej tam neostal.
Stratila hlavu, v panike vybehla von, preskakujúc mŕtvych, ktorí sa v posledných kŕčoch vystreli v úzkej uličke k dverám. Z toho pachu jej zvieralo žalúdok, opantal ju strach, nahlas dýchala, ako sa snažila premôcť nutkanie na vracanie, zuby vycerené, tá cesta bola nekonečná…
Konečne sa dostala z dverí. Zhlboka naberala do pľúc vzduch, odpľula si, aby zahnala pachuť v ústach, a rýchlo sa pustila hľadať speváka. Pomyslenie, že je jedinou živou v okolí, ju napĺňalo čistou hrôzou. Musí žiť. Nech je to blázon, ale žije.
Príšerné ticho však vládlo aj v meste, ulicu lemovali mŕtve telá, áno, padali ako muchy, v jednej chvíli zdraví, o chvíľu sa už zvíjali na dlažbe. Musí, musí tu niekde byť! Prečo nespieva teraz, keď ho ona hľadá?
Našla ho. Ležal pri múre a ťažko oddychoval. Kľakla si k nemu. Z tváre posiatej čiernymi fľakmi na ňu pozreli dve lesknúce sa oči. Zrazu ich spoznávala.
“Prišla si,” vydýchol šťastne.
“Prišla,” vzlykla. “Som tu, pri tebe…”
“Videl som ťa nahú,” zašepkal.
“Viem…”
“Už tomu rozumiem… Chavvah,” oslovil ju jej pravým menom a zomrel.
Vykríkla a dlhú chvíľu kričala. V hlave jej naraz vybuchli všetky pocity, životy tisícov mužov a žien, ktoré musela prežiť, plakala, volala ho všetkými menami, ktoré kedy nosil, chápala už všetko, svoj prvý hriech, hĺbku trestu, ktorý museli obaja niesť, a ona najviac. Tackala sa, prvá a posledná žena tohto sveta, ktorý práve zomrel, a na hlavu sa jej sypali kliatby mŕtvych, ktoré ju obviňovali za všetko, čo ľudstvo kvôli nej muselo prežiť, ale ju aj velebili za poznanie, ktoré ľuďom priniesla.
A pomedzi šepoty a kvílenie sa niesla jasná, pevná pieseň lásky, ktorú jej on kedysi dávno spieval v tej krásnej záhrade s jabloňou.