Ohnivé pero Q2 2008: Chlapec, ktorý nemal rád mayovky

„Nemáš zvyšné papuče? Nechcem zašpiniť koberec.“ Sedí na parapete, kolíše nohami. Čižmy splývajú s tmou.

Chlapec v pyžame vytreští oči, natiahne ruku. Dotkne sa obuvi, Cíti blato, vetvičky. “Vyzuj sa…počkaj, najprv prinesiem kus novín, aby si ich mal kde položiť.“

Zapne malú lampičku na stolíku, prúd svetla nasmeruje von z izby.. Otvorí dvere do kuchyne. Staré noviny sú na kraji drezu, nad košom. Ráno ich mama zoberie do smetí. Vyberie štvorstranu z prostriedka. Chvíľu váha, potom uchopí džbán s mliekom.

Čižmy žuchnú na novinový papier, vo svetle lampy vidno nohy. Chlapec na parapete nemá ponožky. Na pravej nohe otlak. Na ľavej tesne pod kolenom podliatina. Mlieko pije dychtivo, do dna džbánu. Utrie si biely pásik pod nosom.

„Ďakujem.“
„Niet za čo. Tu sú papuče.“
Má trocha väčšie nohy, no papuče sa poddajú. „Do centra je ďaleko? Myslel som, že už je stanica.“
„Vlak tu vždy spomalí.“
„Pred kopcom.“
„Nevládze.“
Hosť sa pousmeje. „Ale napokon hore vyšiel.“
„Dal som mu ceruzu.“
„Aha. Videl som, že niečo hádžeš.“

Mlčia. Domáci nevie, čo by sa mal spýtať. Odkiaľ si ušiel? Kam ideš? Čo ak sa urazí alebo nahnevá? Mohol by potom napríklad rozbiť okno. Nikdy sa nevie. Ľudia sú nespoľahliví. Chlapec v pyžame má rád hukot vlakov za oknom. Drnčanie koľajníc, hvizd v zákrute pred sídliskom. Vie, že nie je sám. Hneď po hvizde vstane, podíde k oknu, pozrie rušňu do očí. Chvíľa svetla. Učí sa nezatvárať viečka. Posteľ, skrinka z dýh, stolička, stolík. Na ňom budík. Dvadsaťdva hodín dvadsaťdva minút. O tri minúty bude vlak v stanici. Keď rušeň spomalí, cez pootvorené okno hádže rušňu darček. Karamelový cukrík, hlinenú guľku, v zlých dňoch spínací špendlík. Presne medzi planúce oči, do úst. Každý večer. Bojí sa, že by rušeň už neprišiel.. Prehltne, posilnený vyrazí do svahu smerom do centra. Stúpanie je prudké, bez darčeka by ho vlak po dlhej ceste nezvládol. Počuje ako rušeň namáhavo fučí. Kvapky smoly kvapkajú zo spojov. Stojí pri okne až kým nepočuje spev bŕzd v stanici. Potom sa otočí, popamäti zamieri k posteli. Dnes nedošiel.

„Ozaj, chceš spať pri stene alebo na kraji postele?“ spýta sa hosťa. Škoda, že nemôžu spustiť pumpu. Strašne vŕzga.
„Nechcem spať. Spal som vo vlaku.“
„Na uhlí?“
„Medzi mechmi s ryžou. Od rána. Nebolo čo robiť.“
„A teraz…“
„Máš tu knižky, niečo si prečítam. Kedy vaši vstávajú?“
„Mama do úradu o šiestej, otec zajtra nemá službu, bude spať dlhšie.“
Pozrie na budík. „O piatej pôjdem.“
„Chceš Maya a rožok so syrom?“
„Rožok. Čo máš okrem Maya?“
„Walaca. Dve verneovky som požičal.“

Hosť sa zamračí. Podíde k polici, vytiahne čítanku latinských textov. Chlapec v pyžame sa uštipne do nosa, aby sa uistil, že sa mu nesníva. Postava nemizne. , zaujato listuje nenávidenou knižkou. Domáci odíde do kuchyne, prinesie rožok, kus syra a tanier. Položí tanier na stôl. „Tebe sa nepáči May?“

Hosť zavrie knižku. „Nie.“
„Prečo?“
„Nebaví ma.“ Položí latinskú čítanku vedľa taniera, chytí rožok.
„Nerozumiem. Stále sa tam niečo deje a okrem toho sú tak ďaleko…na Divokom Západe.“
„Každý je odniekiaľ ďaleko“ S plnými ústami hovorí fufnavo. „Ozaj, ukážeš mi, kde máte kefu? Očistím si čižmy.“
„Pumpa strašne vŕzga. Ty nemáš rád dobrodružstvá?“
Hosť energicky zavrtí hlavou. „Je to príliš nebezpečné.“
„Ale pekné.“
„Čo napríklad?“
„Ako sa Winnetou plazí krovím, viem , čo chceš povedať, iste by som to nedokázal a nikdy nebudem Winnettou…“
„Ani ja nie som Winnettou“ prerušil ho „pri plazení ma počuť. Ale to je jedno.“
„Nemôže to byť jedno. Nepriateľ si ťa všimne.“
„Ja som sa neplazil pred nepriateľom, ale preto, že som zišiel z cesty. Krovie bolo také husté, že som sa na jednom úseku rozhodol podliezť. Fuj. Vetvičky, korienky, malé kostičky, steblá tráv. Tlačí, pichá, šteklí štípe. Semienka som ešte tri dni vytriasal z vlasov.
„Kde si zablúdil?“
„Niekde hore, v kopcoch“ mávol smerom na východ „odtúlal som sa od priesmyku. Najprv preto, že som zberal maliny, potom som zbadal tigra.“
„Ty si videl tigra? naozajstného, živého tigra? Aký bol?“
Ten, čo skočil z vlaku, si odfrkne: „Modrý, šesťnohý, z baliaceho papiera, vypchatý slamou.“
Chlapec v pyžame sa nenechá vyviesť z miery. „Strýko vravel, že tigre žerú ľudí.“
„Neskúšal som. Keď som videl pásy v kroví, zastal som a potom začal cúvať na opačnú stranu.“
„Čo tam hľadal? Asi číhal na divú kozu.“
„Neviem. Čo najrýchlejšie som odišiel.“
„Mal si strach?“
„Áno. Tigrovi vedľa papule ovísala vetvička, z ktorej som niekoľko minút predtým odtrhol strapec malín. Teraz tam boli zuby, otvoril papuľu, neviem, možno to malo byť zívnutie. Na štyroch bol vysoký ako ja. Vyzeral nebezpečne, lenže nebezpečne si predstáv vo verzálach, je to úplne inak…chápeš, aj keby som nevedel, že je tiger, dravá šelma, utekal by som. Bola v ňom hrozba. Stál. Nastavený, napätý. Húfnica tesne pred výstrelom, už vyčistená a nabitá a ty tesne pred jej ústím na cvičáku v poludňajšej spare. Za chrbtom more, ale ani pomyslieť na ochladenie. Potíš sa v uniform, pochoduješ. Popred rad nabitých húfnic. „Nepozerajte na ne! Nie sú! Jednoducho nie sú!“ vrieskal náš učiteľ, kaprál Nikolenko. Lenže boli. Čerstvo naolejované, jagali sa v slnku…“
„Nevymýšľaj si, do armády by ťa nezobrali.“
„To bola kadetka.“
„Aha…Nechceš byť dôstojníkom?“
„Nie. Vôbec netúžim odvážne prekonávať dobrodružstvá.“
„A čo teda chceš?“
„V teple a tichu čítať knižky, v ktorých je bezpečno, lebo sa v nich nič nedeje. Nestrieľa sa, nepochoduje, neumiera. Neskáču tigre. Ten v kroví bol veľmi blízko. Neskočil. Našťastie život nie je o Čechovových puškách.“
„Nerozumiem.“
“To je jedno.“
„Mne nie.“
„Výborne“ hosť otvoril latinskú čítanku.
„Ako výborne? Kto je Čechov? Vyrába pušky?“
„Zájdi do knižnice.“
„Si sebec.“
„Možno. Neznášam opakovať, čo sám dávno viem. A vysvetľovať. Prejdi si cestu sám.“

Zduj sa, pomyslel si chlapec v pyžame. Keby som tak zobudil tatka…asi by ma vybil, prečo som pustil cudzieho do domu. Nedá sa nič robiť. Zduj sa, bifľoš.

Natiahol krk, nazrel hosťovi nazrel ponad plece. Cicero. Tuskulské rozhovory. Neskutočné. Slabučko sa uštipol do nosa, aby sa uistil, že sníva a potom sa v posteli poriadne zakryl perinou.

…

Keď budík o siedmej ráno zazvonil, izba bola prázdna. Latinská čítanka bola na svojom mieste v polici, papuče pri posteli. Noviny už mama vyhodila, takže nemohol zistiť či chýba prostredná štvorstrana. Bol to len sen, uistil sa v duchu, na svete predsa nemôže existovať chlapec, čo nemá rád mayovky. Keď večer o 22.22 hádzal vlaku gombík z kadetskej rovnošaty, rušeň súhlasne prikývol.