Conan - Prameny Černé Řeky

Weber Rastislav

Knižka okrem románu o barbarovi Conanovi obsahuje autorov preklad Howardovej poviedky o Kullovi (Delcardenina kočka) a poviedku Stíny slávy, ktorú spisovateľ písal pre Conan Society.

Samotný román je štandardná conanovka. Lebky praskajú pod údermi hrdinov bez bázne, hany a mozgu, lepé devy sa im vrhajú do rozkroku. Autor napokon vyložene komerčný zámer v rozhovore pre Fantáziu priznáva. Účelom knihy je páčiť sa priaznivcom Barbara a predať sa. Kiež sa teda stane tak. Mne osobne je autorov pragmatický prístup sympatický – aj preto, lebo slovenskej literatúre zúfalo chýba kvalitná populárna spisba. A túto úlohu knižka spĺňa. Napriek tomu, že je v češtine. Napokon, na Slovensku a v slovenčine by sa označenia populárna a komerčná tak ľahko nedočkala.

Akčné scény sa mihajú v rýchlom slede, sú dynamické a patrične vypointované. Naväzujú na seba tak plynulo, že nemáte čas zastaviť sa, vydýchnuť si a porozmýšľať – a to je, samozrejme, veľmi dobre, lebo by ste si položili zákernú otázku načo?, ktorú si čitateľ conanoviek NIKDY nsmie položiť. Dej si teda užite sami, ja sa sústredím na všeobecnejšie ladené postrehy.

Vynikajúco sú zvládnuté pasáže venované zvieratám. Osobne som si užil naozaj hodnoverne vykreslenú bitku s kráľom medveďov, Beornom (príjemne ma pobavila asociácia s hrdinom Hobbita), z ktorej na mňa dýchla nielen atmosféra indiánskych príbehov, ale i nefalšovaného obdobia praveku, kedy boli veľké zvieratá zabíjané kolektívne a nie v objatiach hrdinských jednotlivcov.

Príbeh zjednocuje postava starého, dobrého Conana. Autor tohto hrdinu trefne charakterizuje epizodickými vstupmi (lov na diviaka na s. 120. K tomu lovu malá vŕtavá poznámka. Conan pod mohutným dubom uloví mladé selátko. O pár riadkov nižšie však už kráča s divočákem na rameni. Pochopiteľne, selátko by na Conanovom mohutnom ramene nevyznelo príliš efektne – avšak mladé mäso chutí lepšie a diviaky nerastú tak rýchlo, akoby si autor v tejto pasáži prial) ako impulzívneho, energického, priameho, nenásytného, no v podstate dobráckeho hromotĺka.

Dobre prepracované sú opisy a lyrickejšie ladené pasáže. Oproti väčšine príbehov s Conanom sa autor odhodlal narušiť lineárne rozprávanie a pracuje ako s retrospektívou, tak s motívom sna, aby tak dosiahol vetvenie príbehu do viacerých línií. Práve do oblasti sna sú posunuté vypäté kúsky Conanovho spoločníka Bragiho takže sa autor môže vyblázniť – v realite dodržiava vierohodnosť a mieru. Vložené rozprávanie o Němcoch si doslova žiada prvú slovesnú osobu s príchuťou osobného zážitku s chuťou vyrozprávaného v hostinci. Autor by tak dosiahol zmenu rozprávačského tempa a vhodne spestril text. Druhá z retrospektív (rozprávanie mačacej vedmy) je napísaná s citom a veľmi kultivovane, miestami však nadmerne opakuje čitateľovi už známe súvislosti.

Takto sa pomaly prepracúvam k tomu, čo sa mi na Weberovom Conanovi nepáči. Pri čítaní jeho poviedok v CGR som si uvedomil, že vytvára dva rozličné typy textov 1/ akčné príehy, v ktorých každý bije každého do úmoru a bez akéhokoľvek zmyslu v štýle čistej radosti z boja pre boj (ide zrejme o nový poddruh umenia pre umenie, badateľný aj u Thorleifa) a 2/ texty s prepracovaným systémom mytologických či historických narážok, svedčiacich o nespornej autorovej sčítanosti, avšak značne zneprehľadňujúcich dej. V oboch prípadoch problém spočíva v autorovej nedostatočnej schopnosti vytvoriť motiváciu. Aj ten najjednoduchší conanovský príbeh, pokiaľ chce byť textom populárnej literatúry a neklesnúť do hlbín triviality a braku, musí dodržiavať prostú kauzálnu súvislosť. V Pramenech Černé řeky autor túto požiadavku splnil vo väčšine scén – avšak nie vo všetkých. Problémy s motiváciou sú badateľné predovšetkým v pasáži o stretnutí s démonom (s.103–107). Autor koncipuje bitku na dvakrát. Prvé kolo končí dobrovoľnou obeťou krčmára Balda. Táto skvelá sekvencia, v ktorej sa epizodická figúrka mení na postavu s významnou a lákavo tajomnou minulosťou, však bohužiaľ zaniká v prúde daľších udalostí. Rozhodujúcim momentom druhého kola je, že démon zazrie dieťa temného Sarka. A ja raz zasa nerozumiem – prečo chce démon zabiť potomka vodcu temných záporákov? Ja som si naivne myslel, že Sarkovo dieťa ohrozuje sily Dobra… Zrejme mi čosi uniklo v systéme predchádzajúcich rafinovaných narážok, avšak na premýšľanie aj tak niet času, lebo bitka začína zasa odznova…

Opakovanie takýchto scén má zmysel v textoch s folklórnou inšpiráciou v podobe triády, v príbehoch tváriacich sa modernejšie je lepšie vytvoriť ucelený, dramaticky zovretý výjav. s jasným prečo a ako. Akcia musí byť jasná ako rovnica – viď. napr. priamočiare jednanie hrdinov v Červenákovom Conanovi nelítostnom.

Ďalšiu výčitku adresujem nedostatočnej prekreslenosti vedľajších postáv. Presnejšie všetkých okrem Conana. Sám autor v rozhovore pre Fantáziu naznačil, že jednou z noviniek jeho knižky je prepojenie conanovskej a kullovskej línie Howardovej fantasy. Lenže chudák Kull sa pritom akosi stratil. Po skvelom úvode v spomenutej Howardovej poviedke autor kriesi bezkrvný tieň. A pritom úplne zbytočne! Nielenže sa nepokúsil bezpochyby významnú postavu nejako priblížiť čitateľovi, ale úplne vynechal i bitku, na ktorú Kull podľa vlastných slov čakal stáročia (s.213). Na nasledujúcej strane už hrdinský kráľ leži pri Conanových nohách (nevieme kto a ako ho zabil) – a všetko ostáva na barbarovi. Úbohý Kull, napriek vypointovanému prepojeniu oboch línií skvelou vizionárskou pasážou či postavou mačkovedmy, napokon skončil ako treťotriedny štatista. Chcel tým autor azda naznačiť, že jeden časopriestor potrebuje len jedného hrdinu?

Okrem Kulla by si väčšiu pozornosť zaslúžili prinajmenšom Bragi a Cort. Pár vtipných replík, giest, epizódiek – a tieto postavy by doslova uviazli v mysli čitateľov ako výrazné typy ryšavého, trocha naivného, no obetavého hromotĺka či chladného uzavretého zabijaka. Takto pôsobia mdlo a nevýrazne. Pochopiteľne, nadmerná psychologizácia by tlmila aakciu a mohla by viesť k nežalenej modernizácii pohnútok hrdinov. Aj primitívne a epizodické postavy však majú vnútorný život a dajú sa trefne charakterizovať. Skvelým príkladom sú Indiáni v románoch Fritza Steubena o Tekumsehovi alebo texty Františky Vrbenskej či Eduarda Štorcha.

Napriek spomenutým nedostatkom považujem Prameny Černé řeky za vcelku vydarený príspevok k rozšíreniu siete príbehov o Conanovi. Veľmi sympaticky na mňa zapôsobila autorova odvaha uverejniť svoj text v jednej knižke s Howardovým originálom. Pán Howard sa ešte stále číta lepšie ( prinajmenšom v tomto prípade. Čítal som texty Conanovho duchovného otca, ktoré svojou kvalitou Weberovmu nesiahajú ani po členky) – na druhej strane však k tomu nemalou mierou určite prispel Weber ako prekladateľ. Aj z tohto prístupu cítim pre Webera typickú poctivosť a snahu vybudovať svojský literárny štýl nie z vody, vzduchu a recyklovaných zvyškov, ale na základe množstva dôkladne preštudovanej literatúry. A preto sa teším na jeho ďalšie knižky. Nielen o Conanovi.

Rastislav Weber, Conan, Prameny Černé Řeky, Ostrava Fantom Print 2002, 228s., 246 sk.


9. augusta 2002
Miloš Ferko