Asi na tom niečo bude, že vo vesmíre nie sme sami, že existuje niekto vyšší, vyspelejší, že existujú plány v plánoch, čosi, čo je mimo nás, čosi, o čom by sme vlastne ani nemali vedieť… A zrazu sa niekde stane chyba. A celý váš život je buď celkom v ťahu, alebo aspoň hore nohami…
Bolo to tesne po prelome storočia. V marci 1912, práve vtedy, keď Guilford Law oslavoval štrnáste narodeniny. Svet na prahu dvadsiateho storočia žasol nad novými možnosťami, vynálezmi a vymoženosťami a malý Guilford sa cítil dospelý. Vtedy sa na oblohe objavila tá divná žiara. Bolo to úžasné a tajomné, rovnako ako vtedy pred dvoma rokmi, keď oblohou preletela Halleyova kométa. Rovnako ako vtedy konštatovala Guilfordova matka, že sa blíži koniec sveta. A až tak ďaleko od pravdy nebola. Bol to koniec. Ale nie sveta. Koniec Európy, takej, ako ju ľudia do tej osudnej noci poznali. Zmizla. A na jej mieste sa objavil kontinent nový, celkom iný, tajomný, neznámy, záhadný. Smrtiaci. So starou Európou zmizlo všetko, čo sa nachádzalo na jej území. Mestá, dediny, zvieratá, ľudia, čo tam žili. Nový kontinent – Darwiniu – obývali živočíchy, ktoré predtým nikdy nikto nevidel a nikto ani približne nedokázal odhadnúť ich pôvod, ani správanie… Keď Guilford dospel, založil si rodinu a stal sa z neho uznávaný fotograf. Ako taký dostal ponuku zúčastniť sa expedície, ktorá by mala preskúmať časť nového kontinentu. Samozrejme – prijal. A šiel skúmať a odhaľovať to, čo niektorí volali Zázrakom, iní Božím trestom… S príbehom Guilforda Lawa sa prelína príbeh iného muža, menom Elias Vale. Tento muž počuje Boha. Aspoň je o tom presvedčený. S jeho pomocou komunikuje s mŕtvymi, nachádza stratené veci… Časom zistí, že nie je sám, kto má toto nadanie. Je to nadanie, alebo prekliatie? A prečo ho má? Prečo sa jeho Boh k nemu správa tak, ako sa správa? Prečo existujú ľudia, ktorí neumierajú? Kto sú prízraky, ktoré ich sprevádzajú? Prečo a kto vyvolal vojnu? Ako sa dá prežiť v Darwinii? Čo je to Archív? Prečo vznikol? Kde sa stala chyba? Aké je poslanie ľudstva vo vesmíre?… Ja viem, príliš veľa otázok, však? A nie všetky odpovede sú zrozumiteľné a dosažiteľné. Ale keď si prečítate Darwiniu, niečo sa predsa len dozviete. V prvom rade ma na tejto knihe zaujal fakt, že sa vlastne zaoberá alternatívnym vývojom našej civilizácie. Celkove ma pri čítaní prekvapilo viac vecí. Ono to totiž vôbec nie je iba bohapusté fantazírovanie. Celý príbeh má logiku a pevnú stavbu. Nemám rada dlhé filozofické pasáže, akosi sa mi vždy zdalo, že dej iba zbytočne zdržiavajú, že sú často nezrozumiteľné a tak. Darwinia tento môj názor trocha skorigovala. Pohľad pána Wilsona na alternatívny svet vyznieva naprosto realisticky. Rovnako realisticky pôsobia aj jeho hrdinovia. V rámci príbehu autor vypracoval ich charaktery prekvapivo podrobne a plasticky. Zbytočne svoje dielo nepreľudnil, nevytvoril tzv.„křoví“, ktoré s takou obľubou používajú poniektorí autori len na to, aby vytvorili zdanie väčšej obsažnosti, či bohatšieho deja. Nenašla som tu žiadne rozťahané klišé, Wilsonov štýl rozprávania je kompaktný a zrozumiteľný. Tým sa nemôžepochváliť každý.
Ďalšia vec, ktorá ma na knihe upútala, je obálka. Jim Burns patrí medzi mojich obľúbených maliarov a trúfam si tvrdiť, že obálka Darwinie je mimoriadne vydarená. A to nie len obrázok ako taký, ale celková grafická úprava. Keď si to teda zhrnieme, je Darwinia veľmi sympatická kniha a Polaris si za ňu môže pripísať, či pripečiatkovať peknú zlatú včeličku.