Už len zriedka mávam to staré nutkanie túlať sa po turistických chodníkoch či diaľničných odpočívadlách a popritom sledovať desiatujúcich pocestných. Samozrejme s hladným výrazom tváre: Dáš mi krajec so šunkou, dám ti radu. Ale kto by už stál o rozumy starého žobrajúceho bezdomovca? Ale sú aj takí, ktorí rady hľadajú. Ako pobozkať žabu, aby sa sprinceznila. Ktorého hada eliminovať, aby strom, farma či firma opäť kvitli. Bývajú neodbytní. Hovorím im: Čo tak odborná literatúra? Oni na to: Je drahá a nepokryje všetky aspekty nášho problému. Ja na to: Existujú poradenské firmy. Oni: Tie si už vôbec nemôžeme dovoliť. Zostávam ja. Neveria, že moja cena je ešte vyššia. Nie, žiadne „to, o čom doma nevieš“ ani „kto ťa prvý privíta“ a už vôbec nie „pošleš najmladšiu dcéru“. Ide o stratené možnosti voľby, mimobežné cesty a vyblednuté stretnutia. Tie ich postihnú, ak sa budú držať mojej rady. Oni nad tým len mávnu rukou. No na mne niektoré ich aspekty zostávajú sedieť ako mora. Vážne potrebujem odpočinok.
Odkedy na parkovisku postavili sprchy, je mi hej. Zakaždým nakoniec ešte raz otočím kohútikom a počkám, kým prúd vody dôkladne opláchne dlaždičky na podlahe. Neriskujem. Za tenkou stenou zabreše jeden zo Scarletiných psov. Pritiahnem si opasok na župane, odomknem a pootvorím dvere len tak, aby som mohol vykuknúť úzkou škárou. Zdá sa, že je všetko v poriadku. Psy sú na svojich miestach, aj keď zdajú sa nepokojné. „Uvažovala som,“ ozve sa Scarlet. „Čo tak nejaká bezpečnostná služba? Robiť gorilu by som zvládla.“ Aby podporila svoje slová, prehodí si z ruky do ruky hrubú palicu, ktorú nosí vždy so sebou. Pozriem na ňu, urastené mladé dievča v košeli s dlhým rukávom a rukaviciach. Červená šatka jej zakrýva nielen vlasy, ale aj väčšinu tváre, v detstve popálenej vlčou žalúdočnou kyselinou. Prišla pred dvoma týždňami v ošarpanej dodávke. Najprv mi predstavila svojich psov Hugina a Munina a zdôraznila, že vlkodavy sú najmilšie psy na svete. Potom vyhlásila, že určite potrebujem ochranu a ona si radu zaslúži tým, že mi ju poskytne. „Akú radu?“ spýtal som sa. Toto ju zaskočilo: „No… čo so životom a tak…“ Teraz kráča vedľa mňa a ja prekvapene zisťujem, že sa mi zdajú roztomilé tie ostražité pohľady, čo hádže naokolo, odhodlaná chôdza, jej snaha byť užitočná. Čo so životom a tak… Aké jednoduché. Pozabudnem sa a pustím sa po jej osnove. Najbližší uzlík – neďaleká benzínová pumpa a Scarlet kupujúca vrece žrádla pre svojich vlkodavov. Tí polihujú pred vchodom, nad nimi ešte visí jej energické Zostaň! Prirúti sa zaprášený biely pickup. Chlapík, čo z neho vystúpi, obdivne hľadí na zvieratá. Scarlet zasa na logo so siluetou psa na kapote. Dajú sa do reči… Povedať jej o tom? Prvý dojem je sľubný, ale čo ďalej? Budúcnosť je ako klbko červíkov. Mení sa každým, aj najmenším rozhodnutím. Nedá sa nájsť jasná cesta. Nie, nepoviem. Uzlík tohto stretnutia sa rozpletá, no o kúsok ďalej sa možno viaže iný. Prinútim sa nepozerať. Sme na polceste k mojej maringotke, keď sa objaví votrelec. Ktosi vyskočí z krovia za nami, až poskočím od zľaknutia. On však vyšprintuje k sprchám, až sem počujem buchnutie dverí. Odľahne mi. Je to len ďalší lovec troch vlasov. Trochu ma to pobaví. Ak aj niečo nájde, je nepravdepodobné, že to bude akurát z hlavy. Scarlet zdvihne palicu a spýtavým posunkom ukáže na dvere. Je fakt zlatá. Pokrútim hlavou. Všetky chlpy som spláchol, nie je dôvod na násilie.
Vo dverách maringotky ma privíta Marienka, kuchárka z neďalekého motorestu. Nosí mi jedlo, občas upratuje, ale hlavne mi triedi poštu. Keď zbadá Scarlet, len odmerane kývne, ale náladu jej to tentoraz nepokazí. Potešene mi zamáva vejárom z obálok. „Ty namyslený bastard!“ cituje z listu, ktorý je podľa jej úsudku vhodný a hodný môjho sluchu. „Ak si myslíš, že sa budeš pliesť ľuďom do života, tak sa mýliš. Vosková figúrka je už takmer hotová a špendlíky pripravené. Pé es, ešte potrebujem tvoju fotku. Pošli, môže byť aj s podpisom.“ Čo by som si len počal bez Marienkinej lojality! Už dávno mi zakázala, aby som dával akékoľvek rady jej alebo jej neurotickému bratovi Jankovi, ktorého všade vláči so sebou. Dodržiavam to. Keď som ho minule upozornil, že sa mu rozviazala šnúrka na topánke a mohol by sa o ňu potknúť, tri dni mi nedoniesla večeru. Sadnem si k raňajkám. Marienka sa zberá do šichty a zazerá oknom na Scarlet, ktorá sa hrá so psami. Scarlet. Na moment sa zamyslím, aké by to bolo, mať ju nablízku. Na dlhšie, trvalo… Spoločné prechádzky, cvičenie psov… Ak by som jej neporadil… Ak by som jej poradil… Plesk! Hlava mi odletí a stena mi solidárne dá druhú facku. Keď čierňava pred očami pominie, začnem pred sebou rozoznávať nahnevanú Marienku. „Zase ste sa hrabali vo vlastných uzloch! Kedy už dostanete rozum? Že vraj vševed!“ Prekvapene sa poobzerám. Stmieva sa a predo mnou si nedopité raňajkové kakao kreslí od nudy vrstevnice na stenách porcelánového hrnčeka. Tak dlho tu sedím? Zasa som sa pozabudol. Je hlúpe a zbytočné zamýšľať sa nad vlastnou budúcnosťou. Veď akákoľvek informácia z „potom“ ovplyvní to, čo robím „teraz“. Tým samozrejme zmení aj pôvodné „potom“. A ja neodolám novému skúmaniu príčin a následkov. Nekonečný cyklus, z ktorého sa neviem vytrhnúť. A nikdy sa nedostanem k presnej odpovedi. Tým menej k uspokojivej odpovedi. „Asi sme tu mali návštevu.“ Marienka dovlečie od dverí napchatú igelitku a vykladá jej obsah na stôl. „Pomaranče, celkom slušná whisky, plechovka šunky a šmejdového kaviáru, kôpka sladkostí a…“ Vytiahne bielu obálku. „Čo to tu máme?“ Roztrhne papier a na koberec vypadne bankomatová karta. „Je tu aj PIN.“ dodá prekvapene. Asi by som mal rozhodnúť, čo s tým. Vstanem, aby som si rozhýbal stuhnuté nohy. Vtedy sa hore schodíkmi vytrepe Janko. Zakaždým, keď ho vidím, sa mi zdá, že z neho opäť ubudlo. Zachytím jeho spýtavý pohľad. V kôpke sladkostí na stole zbadal perník plnený marhuľovým džemom, zaliaty v čokoláde. Súhlasne zamrmlem. Janko po ňom natiahne svoju bolestne vychudnutú ruku, ale v prstoch nemá dosť sily, aby roztrhol celofánový obal. Pomôžem mu. Odhryzne si, vďačne sa na mňa usmeje a vypotáca sa von. Viem, čo bude nasledovať. Janko perník zhltne. Po chvíľke príde nepokoj a strach. On vytiahne z vrecka šubleru (certifikovanú, má presnosť pol desatiny milimetra, ako sa mi pochválil) a zmeria si priemer ľavého ukazováka. Nech stupnica ukáže čokoľvek, dôjde k najbližšiemu kroviu a strčí si prsty do úst. Ako vždy. Dvere sa opäť otvoria. Tentoraz prudko. Scarlet vopchá dnu akéhosi mladíka. On má tvár skrivenú od bolesti, pretože ona mu drží ruku vykrútenú za chrbtom. „Snoril tu po okolí. Čo s ním?“ Mladík vyzerá unavene, zúbožene, zúfalo. Napriek tomu nesympaticky. Tým to bude ľahšie. Ukážem na hŕbu na stole. „To je od teba?“ Prikývne. Vezmem kartu a strčím mu ju do vrecka na košeli. „Ale to je pre vás,“ bráni sa. „Nie je tam síce veľa, ale ja už nemôžem, ja potrebujem…“ Nepočúvam ho. Letmo nazriem do jeho osnovy, načarbem na kus papiera emailovú adresu, ktorá vedie k sľubnému uzlíku, a strčím ho do vrecka ku karte. Obrátim sa chrbtom ku prílivu ďakovania, ktoré spustí. Scarlet ho vystrčí von, okríkne psy ktoré sa do neho chcú pustiť, a zostane stáť vo dverách. Čaká pochvalu, komentár alebo dokonca to, po čo prišla – radu. „Čo tak cudzinecká légia?“ nadhodí po chvíli ticha. Sebavedomie jej, zdá sa, od rána znovu stúplo. A ja opätovne zisťujem, že jej prítomnosť je zvláštne príjemná. Malý karbunkul balancujúci na vrchole hory. Jediné maličké postrčenie určí smer, ktorým sa rozkotúľa. Definitívne. Žiadny opravný pokus. Opäť si v hlave preberám pátričky jej stretnutí, niektoré sa definitívne rozpustili v minulosti, niektoré stále čakajú na svoju príležitosť, pár nových pribudlo. Nemôžem sa prinútiť vybrať jedno a ukázať na neho – to je ono, tadiaľto pôjdeš. Nie, moja milá, musíš sa rozhodnúť sama. Nedokážem znášať tú cenu za teba. Naozaj nie.
Prejde niekoľko dní a opäť zacítim uzlenie v najbližšom okolí. Na opačnom konci parkoviska zastane limuzína s tmavými sklami. Všimnem si čosi ako parabolu, snáď mikrofón namierený na moju maringotku. To je iná trieda, ako ten zúfalec nedávno. Spomeniem si na Scarletino čerstvé sebavedomie a znepokojene nazriem do jej osnovy. Najbližší uzlík je pichľavý a tvrdý a vedie z neho menej vlákien ako vchádza. Tak toto nie. Zavolám ju. Pribehne v momente. „O pol hodiny na benzínke. Biely pickup s modrým logom. To je všetko, čo potrebuješ vedieť. Ponáhľaj sa.“ Vyzerá prekvapene a potešene. Potom sa však zarazí a ukáže na limuzínu. „A čo títo?“ „To už nie je tvoja starosť. Buď opatrná.“ Scarlet sa zamračí a vyzývavo si premeria čierne auto. Potom si odhrnie šatku z úst a pobozká ma na čelo. „Ďakujem, uvidíme sa alebo napíšem,“ zašepká, zapíska na psy a nasadne do svojej dodávky. Pokrútim hlavou. Zostáva mi len dúfať, že jej list nebude medzi tými, čo mi Marienka čítava.
Sadnem si na schodíky a ponorím sa do vlastných uzlov. Že sa opäť zacyklím? Nevadí. Určite ma o nejaký čas preberie ruka niekoho z čiernej limuzíny. Dôchodok je zasa v nedohľadne.