Príbeh chronologicky predchádza doposiaľ uverejnené poviedky – medziným sa v ňom dozvieme ako sa dali Rogan s Goryvladom dokopy. Vnútornosti lietajú svižne, s nezmenšenou chuťou – vyzretejší štýl však poskytuje priestor tiež opisom iného druhu.
Červenákova fantázia tu rozohráva aj ďalšie odtiene palety – pôsobivé vízie záhrobného sveta a pod. nás presviedčajú, že autor vie kresliť nielen obraz tryskajúceho mozgu. Tempo je trocha voľnejšie, takže máte čas poobzerať sa dookola – pričom pohľad stojí za to. Autor v texte vytvoril viacero zaujímavých zákutí. Uprostred násilia a patetiky sa mihne humor (hmlovec, ktorý hľadá meno), tu a tam sa objavia zaujímavé epizodické figúrky (gnóm, už spomenutý hmlovec – škoda, že autor neodolal a s príslovečným pôžitkom túto postavičku zmárnil. Bola prudko použiteľná.), ktoré svedčia o tom, že tentoraz sa autor pohral aj s pozadím deja.
Celkovo však v texte na ďalej prevládajú drsné, nesentimentálne tóny. Striedmo načrtnuté citové vzťahy na ich pozadí vyznievajú dojímavo. Koniec je otvorený, programovo neoptimistický – ponad pózu cynizmu však žmurká radosť nad rozmanitosťou sveta – pretože cesta vedie ďalej.
Dej je umne vbudovaný do ,,medzier\" v dejinách. Napriek vierohodnému prekresleniu historického pozadia sa však autor nepresnostiam celkom nevyhol. Názov Obri Avari nedostali od obrovskej postavy, ale od toho, že Slovania s kočovníkmi na koňoch po prvýkrát prišli do kontaktu, keď sami o jazde vôbec nechyrovali – a tak im človek na koni pripadal ako obor (spomeňme si len na úžas Aztékov z Cortézovej jazdy).
Sám autor priznáva vplyv Sapkowského – dodajme len, že ide o vplyv a nie bezduchú závislosť, o vplyv, ktorý Červenákovi (a verme, že i slovenskej fantasy ako celku) prospel pri hľadaní určitejších kontúr. Howardovská heroic fantasy je nahradená historickou, postavy a príbeh v kontexte známych reálií a súvislostí nadobúdajú väčšiu presvedčivosť – namiesto x-tej kópie keltských mýtov, ktorá v texte slovanského autora v živote neokúsivšieho atmosféru Írska nevyhnutne vyznieva umelo, tu máme prózu sviežu – pretože vychádzajúcu z tradície podvedome driemúcej v nás samých. Domáca tematika umocnila bezprostrednosť textu – čo je samozrejme omnoho dôležitejšie než prípadné vystatovačné búchanie sa do pŕs s výkrikom – hurá, máme slovenskú fantasy zo Slovenska, voňajúcu bryndzou a oštiepkami.. Ale – máme ju. A to je dobre.
Takže prostredie Červenák premyslene umiestnil do oblastí, ktoré pozná – nepohybujeme sa na brehu neznámych morí, ale v Pohroní. Postavy sú načrtnuté jednoducho. Podrobnejšia charakteristika by nielen zabrala miesto deju, ale by ho do značnej miery pribrzdila –detailne charakterizovaná postava s bohatým vnútorným životom sa realizuje viac smerom navonok – inými slovami viac myslí než koná – a Červenákovi určite (na rozdiel od väčšiny súdobej slovenskej spisby) nešlo o hĺbkový prienik do duše rozpormi doby zmietaného intelektuála. Vďaka mu za to.
Jednoduchá charakterokresba je však na druhej strane našťastie dostatočne výrazná, takže postavy si nezapamätáme – do mysle sa nám vtlačia samy. Jednoduchí hrdinovia sa nemenia na figúrky pohltené pokrútene a zložito prekresleným prostredím, pretože Červenákovi určite (na rozdiel od väčšiny súdobej americkej fantasy spisby) nešlo o vykreslenie grandiózneho projektu novej fantasy ríše s tristodvadsiatimi troma druhmi oblúd a šesťdesiatimištyrmi pravidlami zaručene originálneho spoločenského kódexu a la Kelt – Japonec – Orientálec v prášku. Vďaka mu za to.
Striedmo len niekoľkým ťahmi skúsenej ruky načrtnuté pozadie ale na druhej strane bezpochyby dokáže zaujať. Červenák fantasy reáliami nemrhá, zasadzuje ich do textu premyslene, so zmyslom pre mieru – so zmyslom, ktorý by u majstra tryskajúcich telesných štiav pred pár rokmi málokto čakal. Červenákovi totiž bezpochyby nie sú po chuti popisné orgie ženskej fantasy s detailami odievania či prípravy jedál ani intelektuálne orgie jemných citových záchvevov. On sa v stopách drsného Vikinga Thorleifa a desperáda americkej populárnej spisby Georga Callahana venuje orgiám deja. Nad striedmou umiernenosťou v popise postáv či prostredia napokon víťazí dravý prúd len slabo riedenej koncentrovanej bujnej epiky. Vďaka autorovi za ňu.
Juraj Červenák, Černokněžník: Vládce vlků, Václav Soukup –Wales, Praha 2003, preklad Robert Pilch, 268s.